Realita posledných mesiacov ukazuje, že takéto očakávania boli naivné. Hlavný podiel na tom majú strany, ktoré sa pasujú za zástupcov kresťanských voličov- KDH a OĽANO a ich predsedovia. Poďme sa pozrieť ako sa tieto strany správali počas hľadania prezidentského kandidáta.
V médiách sa dlhé mesiace špekulovalo, či OĽANO postaví ako svoju kandidátku Veroniku Remišovú. Dokonca vyšli niektoré prieskumy v ktorých figurovala, bez toho aby svoju kandidatúru oficiálne potvrdila. Takýchto bezcenných prieskumov s viacero nepotvrdenými kandidátmi vyšlo hneď niekoľko. Samotná Remišová sa k svojej kandidatúre dlho stavala rezervovane. Najprv sa vravelo, že nechce kandidovať proti Františkovi Mikloškovi, neskôr sa sama vyjadrila, že opozícia by mala mať spoločného kandidáta.
Otázka je, čo chcel Igor Matovič, ako faktický vlastník celého hnutia. Za posledných niekoľko týždňov stihol vyzvať Mistríka, Čaputovú a Mikloška aby sa dohodli, kto z nich odstúpi, neskôr stihol dourážať Mikloška v rozhovore pre Denník N, potom prišiel infantilný príspevok predsedu na facebooku, pri ktorom to vyzeralo, že predsa len Remišovú presvedčil ku kandidatúre, aby neskôr tieto špekulácie vyvrátila na tlačovej besede, kde svoju kandidatúru odmietla. Tieto kotrmelce sú málo prekvapujúce, keďže Matovič sa už dlho dá považovať za destabilizujúci prvok slovenskej politiky. Podľa môjho názoru aktívne prispieva k triešteniu kresťanských hlasov tým, že si vždy na svoju kandidátku pozve niekoľko atraktívnych konzervatívnych osobností. Robí to ale podľa mňa len preto, aby mal pokrytú aj túto nálepku politického spektra.
Pritom kresťania vôbec nepatria medzi jeho hlavnú voličskú skupinu preto je nepochopiteľné že stále necháva jednu nohu strčenú v konzervatívnych a kresťanských vodách, či už samotnou kandidátkou, alebo vyhláseniami o tom, ako chce premeniť OĽANO na široké konzervatívne ľudové hnutie. Z jeho krokov pri prezidentských voľbách vyplýva, že mu o kresťanského kandidáta naozaj nejde, keďže mu je úplne jedno, či bude kandidovať Mistrík, Čaputová alebo Mikloško. Respektíve z tejto trojice by najmenej uvítal práve Mikloška, vzhľadom na osobné antipatie.
Čo sa týka KDH, to najprv uvažovalo, že do volieb postaví svojho kandidáta, a to buď Miroslava Mikolášika alebo Mariána Čaučíka. Keď 6. júna oznámil Mikloško svoju kandidatúru, tak Alojz Hlina reagoval, že meno Mikloška vzbudzuje rešpekt. Táto reakcia vyznela veľmi prekvapene, a udalosti odvtedy ukazujú, že boli viac povinnou frázou k voličskej základni. Odvtedy bolo mnoho príležitostí, aby KDH podporilo Mikloška, čo sa nestalo, a toto naťahovanie času ukazuje, že KDH na čele s Hlinom iba hľadalo zámienky, ako Mikloška nepodporiť.
Ani Čaučík sa do kandidatúry nehrnul s vedomím kandidovať proti Mikloškovi. V decembri Čaučík svoju kandidatúru odmietol. To bol ideálny čas, aby KDH Mikloška podporilo, ale Hlina vyhlasoval, že čaká na Remišovej rozhodnutie. Neskôr vyhlásil, že je ochotný podporiť aj nekonzervatívneho kandidáta, ak sa spolu dohodnú v oblasti kultúrno-etických otázok (predpokladám, že tým myslel Mistríka). Ak by sa to stalo, tak by Hlina podľa môjho názoru výrazne pomohol Harabinovi, ktorého tak často (a oprávnene) kritizuje. Uvedomuje si pán predseda vôbec, že ak podporí Mistríka, tak mnoho konšpiračnejších voličov KDH, nebude voliť jeho, ale zrejme práve Harabina? Mohol by to vedieť, keď sa tak rád chváli tým, že chodí medzi voličov do regiónov.
Korunu týmto názorovým kotrmelcom nasadila správa spred niekoľkých dní, že po odmietnutí Remišovej kandidatúry KDH znova uvažuje nad postavením Čaučíka ako svojho kandidáta. Neviem, čo je touto úpornou snahou Hlinu a jeho KDH vyhnúť sa podpore Mikloška, možno osobné spory, ale záujem Slovenska to určite nebude.
Je smutné, kam „výkladná skriňa“ slovenskej kresťanskej politiky dokázala klesnúť. Smutné najmä kvôli mnohým členom v regiónoch, ktorí pracujú pre dobro Slovenska a ich vlastný predseda ich snahy podkopáva.