V akom zmysle je Cirkev ústretová?

Slovo „ústretovosť“ je už dlhé roky akési zaklínadlo a miera, podľa ktorej kritici Cirkvi posudzujú, nakoľko je schopná osloviť tých, čo sa do nej príliš nehrnú. Naposledy to bolo vtedy, keď médiá oduševnene vychvaľovali podľa nich novú ústretovosť voči istým preferovaným skupinám na októbrovej mimoriadnej synode o rodine.

Čo vlastne znamená „ústretová“? A v akom zmysle je ústretová katolícka Cirkev? Podľa nedávnej štúdie Benediktínskej univerzity je pre veľké percento katolíkov ústretové spoločenstvo podstatným kritériom dobrého prežívania omše. A ak túto želanú ústretovosť nenájdu, niektorí sa obracajú inam.

"Ústretová Cirkev prijíma svoj ľud milo a vľúdne. Prijímať niekoho je skutok lásky, a preto má takéto konanie v živote Cirkvi legitímne miesto."

Zdieľať

Slovo „ústretový“ znamená „smerujúci k stretnutiu s niekým, ochotný vyjsť niekomu v ústrety, ochotný vyhovieť“. Z tejto definície vyplýva, že ústretová Cirkev prijíma svoj ľud milo a vľúdne. Prijímať niekoho je skutok lásky, a preto má takéto konanie v živote Cirkvi legitímne miesto.

Ako presne by však mala byť Cirkev ústretová? Niektoré farnosti postavili do dverí kostola „podávačov rúk“, ktorí každému pri vstupe srdečne zaželajú „dobré ráno“. Iné zaviedli príkaz privítať ostatných veriacich – „Prosíme, vstaňte a pred začiatkom omše pozdravte ľudí okolo seba.“ (Viem o jednej detskej učebnici náboženstva, ktorá z nevysvetliteľného dôvodu uvádza tento pokyn ako súčasť samotnej omše.) Lenže toto úsilie o profesionálne uvítanie je často príliš umelé – a dovolím si povedať aj silené – než aby u človeka vyvolalo skutočný pocit spokojnosti a „prijatia“.

Návod na ústretovosť si Cirkev môže vziať zo života svojej hlavy, Ježiša Krista. Ten vyzýva ľudí, aby prišli do jeho prítomnosti („Poď za mnou“; „Nechajte maličkých prísť ku mne“). Vie byť dokonca aj agresívnejší a sám sa pozýva do životov druhých („Zachej, dnes musím zostať v tvojom dome!”). Ježiš nechápe ústretovosť ako banálne pozdravy, ale ako skutočný osobný kontakt s povolaným, pri ktorom iniciuje vzťah – a napokon priateľstvo.

Preto aj Cirkev, ak má byť ústretová, musí aktívne pozývať ľudí k osobnému vzťahu s Kristom: to je základný zmysel jej existencie. A tento vzťah nie je len duchovný, ale aj sviatostný, lebo v Cirkvi sa konkrétnym mužom a ženám priamo odovzdáva Božia milosť, aby bol ich vzťah s Kristom skutočný, životný, plodný a vďaka prijímaniu najsvätejšej Eucharistie dokonca aj fyzický. Najmilšia je Cirkev k svojmu ľudu vtedy, keď mu odovzdáva Božiu milosť.

"Naše neveľmi láskavé postoje a spôsoby dokážu v ľuďoch, ktorým sme povolaní slúžiť, vyvolávať skôr odpor než vďačnosť. Niektorí sa sústredia práve na toto, zvlášť kritici Cirkvi."

Zdieľať

Tajomný Boží plán spásy si však vyžaduje, aby sa odovzdávanie Božej milosti vo sviatostiach uskutočňovalo cez ľudských sprostredkovateľov, a všetci dobre vieme, že naše neveľmi láskavé postoje a spôsoby dokážu v ľuďoch, ktorým sme povolaní slúžiť, vyvolávať skôr odpor než vďačnosť. Niektorí sa sústredia práve na toto, zvlášť kritici Cirkvi. Nevidia milosť, ktorú Boh ponúka, ale nechajú sa pohltiť nie veľmi milými reakciami jej krehkých sprostredkovateľov.

V dôsledku pádu nik nedosahuje takú lásku a ústretovosť, akú si daná chvíľa vyžaduje. Neúspechy nám však pripomínajú dôležitú pravdu o ústretovosti: pravá ústretovosť nie je ľahká. Vyžaduje si obetu: rovnako ako Pán musí dať človek niečo zo seba, aby druhý mohol získať. Vedomie tejto skutočnosti by malo každého, kto nezažil ústretovosť, akú si zaslúži, podnietiť k odpusteniu a k ochote hľadať znova.


Ježiš volá Zacheja (Niels Larsen Stevns, 1913)

V nedávnych diskusiách okolo synody niektoré hlasy navrhovali, že by Cirkev mohla byť ústretovejšia vtedy, keby zo svojho slovníka vypustila slovo hriech. Skupiny, ktoré boli na synode preferované – rozvedení katolíci a katolíci, čo pociťujú náklonnosť k rovnakému pohlaviu – by sa možno viac zúčastňovali na živote Cirkvi, keby im ona prestala pripomínať skutočnosť hriechu. Zdalo sa, že autori správy uverejnenej v polovici synody, samí biskupi a kardináli, skúsili práve túto taktiku, keď sa spomínaným skupinám prihovorili „slovami plnými ústretovosti a porozumenia“, ako sa nazdáva New York Times.

"Pravá ústretovosť nikdy nemôže ignorovať hriech, aby hriešnik nezabudol, načo vlastne do Cirkvi prišiel."

Zdieľať

Lenže ústretovosť neznamená ignorovať jasné problémy a hriechy a aj sám Ježiš svojím konaním ukazuje, že „ústretovosť“ nie je to isté ako „môcť si robiť, čo chcem“. Keď Ježiš stoloval u mýtnika Zacheja, ten okamžite zavrhol svoj hriešny život. Keď Ježiš zachránil cudzoložnú ženu pred kameňovaním, napomenul ju, aby už nehrešila. Keď sa Ježiš snažil zmeniť spôsoby farizejov – ľudí, ktorých tvrdé srdcia potrebovali ústretovosť rovnako, ako každé iné – bombardoval ich urážkami pre ich tvrdošijnú zanovitosť. A keď Ježiš povedal, že pre večný život je potrebné jesť jeho telo a piť jeho krv, svoje učenie neodvolal ani nezmenil ani potom, keď ho mnohí jeho údajní učeníci odmietli a opustili.

Ježiš prišiel volať hriešnikov do osobného vzťahu, aby ich v ňom pomaly premenil na svätých. Cirkev, ktorá pokračuje v jeho poslaní, je, slovami pápeža Františka, poľná nemocnica, ktorá vychádza v ústrety hriešnikom s absolútnou pohostinnosťou: Božou milosťou. Pravá ústretovosť nikdy nemôže ignorovať hriech, aby hriešnik nezabudol, načo vlastne do Cirkvi prišiel.

David G. Bonagura, Jr.
Autor
vyučuje v seminári sv. Jozefa v New Yorku.

Pôvodný text: How Welcoming Is the Church?, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo