Sloboda po Novembri 1989: Bezodná i bezodna

Na slobodu sa pozerám ako drevorubač, keďže v sebe cítim drevorubačské korene, teda bez zbytočných „okľúk“ a čo najpriamejšou cestou sa pokúsim predstaviť vám slobodu, ako ju chápem ja.


Autor eseje Milan Žiak (vľavo).

Ako prvé si paradoxne pri pojme sloboda predstavím väzenie, väzňov a šepot pier prosiacich o slobodu. Je to zvláštne, pretože sloboda je vo všeobecnosti chápaná presne opačne. Neviem, prečo mi napadli práve väzni, ale myslím, že keď vyhlásim o slobode to, že je to opak väzenia, teda mohli by sme povedať voľnosť, budete so mnou súhlasiť a množstvo protiargumentov sa eliminuje na minimálny počet. Podobne by sme mohli vyhlásiť o voľnosti, že je synonymum slobodnej vôle, pretože slobodná vôľa je vlastne základ, respektíve predpoklad voľnosti a teda slobody. Dospeli sme k záveru: sloboda rovná sa voľnosť čiže slobodná vôľa. Prenesme to teraz do reálneho života.

Po prvé, chcel by som vidieť človeka, ktorý si o sebe myslí, že nemá slobodnú vôľu. Určite takí sú, no drvivá väčšina ľudí so mnou, dúfam, bude súhlasiť v tom, že človek má slobodnú vôľu.

Po druhé, ak niekto niekomu bráni vykonávať skutky alebo prejavy niečoho, povedzme samotné prejavy jeho existencie alebo jeho presvedčenia, obmedzuje tým jeho slobodu? Toto je, myslím si, základná otázka, ktorá najviac vystihuje spor ohľadom slobody/neslobody po a pred nežnou revolúciou. Ak niekto ide do obchodu kúpiť chlieb a po ceste stretne mňa a ja ho z nepochopiteľných dôvodov zmlátim do krvi tak, že bude myslieť na odplatu alebo ako sa dostať čo najrýchlejšie do nemocnice, tak som jasne prerušil jeho plány do budúcnosti. Ak si ten istý pán pôjde o týždeň po ďalší chlieb do toho istého obchodu a stretne starého kamaráta, s ktorým sa nevidel už 10 rokov a pôjde s ním do krčmy a na chlieb obidvaja zabudnú, tiež to zmení jeho budúcnosť, aj keď menej drastickým spôsobom.

Tieto dva príklady majú jednu spoločnú vec, ktorá nám pomôže. Udalosti, ktoré sa udiali (zbitie do krvi a stretnutie starého kamaráta) nezmenili len fyzické konanie pána, ale aj jeho myslenie. Vždy najprv plánoval ísť do obchodu, ale prišla nejaká silnejšia situácia ako jeho vôľa a zmenila jeho rozhodnutie. Po ceste do obchodu tento pán isto zažil mnoho rôznych vplyvov alebo zmien v prostredí, ktoré sa ho týkali (napr. zavolala mu manželka a chcela od neho nejakú hlúposť, zistil, že sa blížia voľby, vykričal sa na malé deti, čo mu zašpinili kabát...), lenže tieto vplyvy, ktoré naňho pôsobili, boli také slabé, že nedokázali zmeniť jeho rozhodnutie kúpiť chlieb v obchode, a teda nedokázali zmeniť ani jeho slobodnú vôľu a slobodu. Pozornejší čitateľ si všimne, že sa dá veľmi pochybovať o tom, či pán išiel do obchodu slobodne, no k tejto záležitosti sa vrátim o čosi neskôr.


Účastníci Hanusových dní 2014 v Spišskej Kapitule.

Zovšeobecním to. Máme slobodnú vôľu do tej miery, kým sa nevyskytnú iné vplyvy alebo situácie, ktoré sú pre nás jednoducho silnejšie ako naša vôľa a vlastné plány do budúcnosti. Vtedy sa vôľa mení, ale je otázne, do akej miery je to naša vôľa a do akej miery prevláda „druhá vôľa,“ ktorá zapríčinila túto zmenu.

Nastáva situácia, možno pre niekoho smutná, pre niekoho veselá, keď sa už nedá zovšeobecňovať, keď sa skladačka už nebude dať stavať na seba, pretože diely skladačky do seba už nebudú zapadať. Niekto verí, že to, že žije, je iba číra náhoda, iný verí, že je to niečia vôľa. Niekto pracuje, lebo chce a verí, že je to jeho vlastná vôľa, niekto pracuje, lebo musí. Niekto zabíja ľudí, pretože je to jeho vôľa, iný preto, lebo musí. Niekto plánuje zarobiť si v čo najkratšom čase čo najviac peňazí, no niekto plánuje žiť aj po smrti. Mohli by sme pokračovať do nekonečna.

V komunizme existovalo veľa vecí, ktoré sa priečili vašej vôli a tak je to aj dnes. Počas komunizmu to bolo vidieť, no dnes sa o tom takmer nehovorí.

Mohli ste počas komunizmu chodiť do kostola? Mohli, hoci by ste sa kvôli tomu pokojne nemuseli dostať na vysokú školu, bolo by to len na vás, ktorá vôľa, ktoré plány do budúcnosti prevážia. Môžete sa dnes ženiť a vydávať v kostole? Môžete, ale verejná mienka sa už pomaly prikláňa na „druhú“ stranu a čo nevidieť budú svadby v kostole odsudzované. Počas komunizmu ste jasne a verejne nesmeli hovoriť proti vláde. Dnes by ste možno proti vláde aj hovoriť chceli, lenže ste radi, že máte prácu a že si aspoň raz do roka môžete oddýchnuť. Forma sa zmenila, no podstata ostala, nikdy na tomto svete nebudeme mať takú slobodnú vôľu, akú mať chceme. Raz ju mať nemôžeme, pretože nám v tom niekto bráni, a keď nám v tom práve nikto nebráni, tak vlastne ani nevieme, čo by sme s ňou urobili. Najlepšie to spieva Andrej Šeban vo svojej piesni:

Sloboda, slobodná,
bezodná a bezodna.
Nemáme na to slov
ako žiť slobodou.
Len láska v hĺbke mĺkvo tlie
samota má tušenie, a znie.

Milan Žiak
Autor je študentom 4. ročníka na Gymnáziu sv. Mikuláša v Prešove. Text odznel 9. novembra 2014 na medzinárodnej konferencii Hanusove dni 2014 v Spišskej Kapitule, organizovanej Fórom pre kultúru v spolupráci s nadáciou Konrada Adenauera a Poľským inštitútom. Témou súťaže esejí bol "November '89: 25 rokov bez neslobody?" Milan Žiak získal 1. miesto v hodnotení odbornej poroty zloženej z členov Fóra pre kultúru pod vedením doc. Terézie Rončákovej, PhD. z Katedry žurnalistiky, Filozofickej fakulty Katolíckej v Ružomberku. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo