František Mikloško: 25 rokov slobody alebo zápas o charakter našej krajiny

Normalizácia v Československu trvala od roku 1969 do roku 1989, teda 20 rokov. Zdala sa nám nekonečne dlhá. Od pádu komunizmu v novembri 1989 uplynulo 25 rokov. Ubehlo nám to nejak rýchlo. To je dôkaz, že sloboda patrí k radostným stránkam života, kedy čas nerátame. Je to ale jediný pocit, ktorý pri tomto striebornom výročí prežívame? V čom sme sa za tých dvadsaťpäť rokov poučili a čo pred nami stojí?

V prvom rade, že nacionalizmus a Hej´slováctvo nie sú schopné na Slovensku nič vytvoriť. Kde skončili po 25 rokoch všetky tie heslá, sľuby, delenia ľudí na dobrých a zlých Slovákov a podobne? Čo vytvorili ich nositelia a čo po nich zostalo? Ak sú dnes ľudia sklamaní, tak nie len z politiky, ale aj z ich mávania vlajkami a heslami. Nacionalizmus potrebuje obraz nepriateľa, ktorý nikdy nemôže priniesť do spoločnosti pokoj a tvorivé súťaženie. Vladimír Palko raz v súvislosti s Ukrajinou povedal, že stále si nevieme dosť doceniť, že v novembri 1990 SNR prijala jazykový zákon, ktorý umožňoval Maďarom na zmiešanom území hovoriť aj po maďarsky a ešte, že vzťah medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnymi na Slovensku sa podarilo nakoniec pokojne doriešiť. Ján Pavol II. v júni 1995 v Nitre povedal: „Vlastenectvo áno, nacionalizmus nie!“ Práve s odstupom času je potrebné, aby sme na Slovensku začali rozlišovať medzi veľkými, krátkodychými rečami a skutkami, ktoré zveľaďujú túto krajinu.

"Nacionalizmus potrebuje obraz nepriateľa, ktorý nikdy nemôže priniesť do spoločnosti pokoj a tvorivé súťaženie. Deliaca čiara ide aj dnes len medzi slušnými a neslušnými Slovákmi."

Zdieľať

V rokoch 1990 až 1992 sme počuli heslá ako: „Cudzie nechceme, svoje si nedáme!“, alebo „Vládnime si sami!“ a podobne. Tie heslá mali znamenať, že konečne nás Slovákov prestane niekto okrádať a my si budeme už spravodlivo vládnúť. 22 rokov si vládneme sami, ale okrádame sa naďalej. Myslieť si, že Slováci boli v dejinách len utláčaní inými, je ilúzia. Už v období komunizmu tí, ktorí patrili k nomeklatúre komunistickej strany, mali oproti ostatným, často schopnejším a charakternejším, privilegované a mocenské postavenie. A vôbec im to nevadilo. Dnes rovnako tí, ktorí napr. vlastnia kapitál, nemajú často najmenší problém nevyplatiť zaslúženú mzdu svojim podriadeným – Slovákom, nehovoriac o spôsobe prideľovania niektorých dotácií a podobne. Deliaca čiara ide aj dnes len medzi slušnými a neslušnými Slovákmi. Máme svoj štát, vládneme si sami a je to dobre. Ale už sa nemôžeme na nikoho vyhovárať. Vidíme sa takí, akí sme. Vidíme sa, akí sme v športe, kultúre, vede, školstve, podnikaní, službách a podobne.

Každý štát, každé spoločenstvo potrebuje mať v spomínaných oblastiach mierku, s ktorou sa konfrontuje a zároveň sa na ňu doťahuje. Túto úlohu majú plniť v prvom rade mestá, ich univerzity a školy, kultúrne inštitúcie, ale rovnako televízia a rozhlas. Je ideálne, ak je v krajine viac metropol, ktoré sú v zdravom a tvorivom napätí. Po rozpade Československa, kde takým merítkom bola Praha, na Slovensku táto atmosféra, toto zdravé súťaženie a vzájomné ovplyvňovanie metropol zaniklo. Košiciam sa stále nedarí na Slovensku presadiť. V Bratislave sa síce konajú zaujímavé podujatia, ale jej vplyv na Slovensko sa obmedzuje na televízne seriály, zábavné relácie, kde hlavným kritériom je sledovanosť. Na Slovensku dnes nemá kto ukázať na horizonty, kde sa máme konfrontovať s okolitým svetom. Uspokojili sme sa s priemernosťou, provinčnosťou a prežitím. Po 25 rokoch slobody sa stávame vyhorení.

"Na Slovensku vzniklo v kultúre, literatúre, umení i občianskom živote v dávnej i nedávnej histórii toľko zaujímavých vecí a príbehov, pokojne porovnateľných so svetom, ale my si ich nevieme všimnúť a nemáme o ne záujem."

Zdieľať

Aké malo Slovensko sny za posledné desaťročia? V 50. a 60. rokoch to bolo isto zbavenie sa jarma krutého komunistického prenasledovania. Tento sen, aj keď len nakrátko, sa naplnil Pražskou jarou v roku 1968. V 70. a 80. rokoch to bola narastajúca únava z normalizačnej politiky komunistov, nádej a spontaneita celej spoločnosti na námestiach v novembri 1989 hovorila aj o slovenskom sne o slobode, ktorý sa potom naplnil. Po novembri 1989 bolo tých snov samozrejme viac. Federálna vláda ČSFR dala na začiatku 90. rokov urobiť reprezentačný výskum verejnej mienky s otázkou, po čom ľudia v Čechách a na Slovensku najviac túžia? V Čechách to bolo rýchle začlenenie sa do západných ekonomických i politických štruktúr, na Slovensku to bola túžba po sociálnych istotách. Tento slovenský sen stále pretrváva a zostáva nenaplnený. V prvom volebnom období sme niektorí, ktorí sme tvorili vtedajšiu politiku na Slovensku snívali o pokojnej a vzájomne sa rešpektujúcej spolupráci kresťanov a občianskej spoločnosti. Tento sen sme chceli realizovať politickou koalíciou VPN a KDH, ktorá chcela zahrňovať aj maďarskú politickú scénu. Pod náporom populizmu a nacionalizmu sa veľmi rýchlo zrútil a dnes, aj kvôli iným problémom, sa ešte viac komplikuje. Isto na Slovensku existoval sen o štátnej samostatnosti, ktorý sa naplnil 1.1.1993. Na začiatku 90. rokov to bol rovnako veľký sen o materiálnej obnove krajiny. V tom čase si všetky cirkvi s veľkým nasadením opravili, resp. postavili svoje objekty. Mestá a obce si stále reštaurujú historické jadrá a pamiatky, občania si obnovujú svoje príbytky, záhrady a podobne. V čase, keď susedné krajiny vstúpili do NATO a chystali sa vstúpiť do EÚ a Slovensko z tohto procesu vypadlo, vyrástol veľký sen o rovnakom začlenení sa. Aj tento sen sa nám po roku 1998 naplnil. Dnes prechádzajú Slovenskom dva protichodné sny. Jeden hovorí o budovaní slušnosti, korektnosti vo vzťahoch a demokratických návykov, ten druhý hovorí o snahe rýchlo zbohatnúť, zabezpečiť sa, často aj nevyberanými spôsobmi. Všetky sny v tejto krajine boli sprevádzané spoločenským zápasom. Zápas o charakter slovenskej krajiny aj dnes pokračuje.

Nedávno som bol na vernisáži fotografií Juraja Liptáka. Slovenský filmový režisér Jaro Ryhák v príhovore okrem iného povedal, že „Slovensko hazarduje samo so sebou.“ Mal na mysli to, že na Slovensku vzniklo v kultúre, literatúre, umení i občianskom živote v dávnej i nedávnej histórii toľko zaujímavých vecí a príbehov, pokojne porovnateľných so svetom, ale my si ich nevieme všimnúť a nemáme o ne záujem. Tento nezáujem hraničí naozaj až s duchovným sebazničením. Vďaka lokálnym nadšencom sa hodne zachránilo a obnovilo, ale stále chýba premyslená snaha, aby sa toto bohatstvo v kontexte európskych dejín stalo súčasťou kultúrneho vedomia celého Slovenska. To je záležitosť v prvom rade inštitúcií, ktoré majú celoslovenský dosah: univerzít, škôl, médií i cirkví. V tomto platí výrok, ktorý kedysi odznel, že „Slováci sú národ, ktorí ešte nepoznajú sami seba“.

"Buďme sami sebou, ukotvení v tradícii a s otvoreným pohľadom do budúcnosti."

Zdieľať

Je treba, aby v rodine európskych štátov žili sebavedomé národy. Ich charizmy budú obohacovať európske spoločenstvo. Nariekanie, rovnako ako veľkohubé heslá nikoho nezaujímajú. Slovensko sa vlastne ešte nepredstavilo Európe. Sprevádzajú nás predsudky iných krajín, rovnako ako naša frustrácia a komplexy. Opakujem slová barda slovenskej exilovej kultúry Imricha Kružliaka, že „Slováci nie sú ani horší, ani hlúpejší ako iné národy, len sa nevedia správať“. Východiskom našej charizmy je naša ľudskosť. Táto viedla našich misionárov do ďalekých krajín, kde boli vždy vítaní a obľúbení. Táto, spojená s našou pohostinnosťou spôsobuje, že cudzinci radi navštevujú Slovensko, aby sa tu stretli a komunikovali s našimi ľuďmi. Na nej možno stavať nielen odbornú, ale univerzálnu vzdelanosť slovenského človeka. Rovnako možno hovoriť o vklade a poslaní slovenských kresťanov a o sprostredkovaní duchovnosti východu cez našich gréckokatolíkov pre budúcu Európu. Ak je naša bohatá história spojená so strednou Európou a mnohonárodnostnou Rakúsko-Uhorskou monarchiou, tak potom Slovensko je dnes asi jediný nástupnícky štát v strednej Európe, kde žijú mnohopočetné národnosti. Uvedomme si, že toto síce prinášalo napätia, ale ešte viac v tom väzilo duchovné bohatstvo starej monarchie. Buďme teda sami sebou, ukotvení v tradícii a s otvoreným pohľadom do budúcnosti.

"Dnes sa znovu treba stretať. Oproti vlne internetových hier a presýtených informácií treba postaviť osobné stretnutia a hľadanie osobného rozmeru človeka."

Zdieľať

V čom bola najväčšia sila skrytej cirkvi v období normalizácie? Že išla medzi ľudí. Ľudia z týchto štruktúr dvadsať rokov putovali po Slovensku, navštevovali malé spoločenstvá, prinášali informácie, literatúru a usmernenie. V čom tkvel nakoniec úspech novembrových dní v roku 1989? Že herci, vysokoškoláci, známe osobnosti cestovali po celom Česko-Slovensku, stretali sa s ľuďmi, informovali ich a povzbudzovali. To isté sa udialo pred voľbami v roku 1998. Dnes sa znovu treba stretať. Tam, kde ľudia žijú, ale rovnako treba cestovať po Slovensku, navštevovať školy a rôzne komunity. Oproti vlne internetových hier a presýtených informácií treba postaviť osobné stretnutia a hľadanie osobného rozmeru človeka. To množstvo ľudí, ktorí to na Slovensku takto cítia, narastá. V jednej chvili ich počet dosiahne „kritické množstvo“ a spoločnosť sa začne premieňať.

Keď budeme teraz sláviť 25 rokov od pádu komunizmu v Európe i u nás, okrem úvah a polemík, čo sa podarilo a čo nie, nemali by sme zabudnúť aj na vďačnosť. Život, ktorý už 25 rokov žijeme, nie je vo svete samozrejmosťou. Vojny, zabíjanie nevinných ľudí, hlad a choroby sú na dennom poriadku. A tak v tieto novembrové dni by stálo za to zájsť niekedy osamote do kostola, alebo sa len doma na chvíľu usobrať a poďakovať sa Pánu Bohu za dar slobody, mieru a všetky možnosti, ktoré nám za posledných 25 rokov sloboda priniesla.

František Mikloško
Autor bol kresťanským disidentom a prvým nekomunistickým predsedom Slovenskej národnej rady. Napísal knihy Nebudete ju môcť rozvrátiť, Čas stretnutí, Desať spravodlivých a Znamenia čias, je jedným z editorov dvojzväzkového diela Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo

Ďalšie články o téme