Vedecká fantastika je predobrazom toho, čo je možné

Vedecká fantastika je predobrazom toho, čo je možné

Spisovateľ Martin Jurík. FOTO - Andrej Lojan

So spisovateľom Martinom Juríkom sme sa rozprávali o strete Západu a sveta islamu, konšpirátoroch, politickej korektnosti i kráse science-fiction.

Martin Jurík (45) je slovenský spisovateľ a prekladateľ. Pochádza z Bratislavy. Od začiatku 90. rokov žil v Nemecku, no neskôr sa vrátil na Slovensko. Prvé poviedky písal v nemeckom jazyku. V roku 2011 mu v slovenčine vyšla jeho prvotina, knižný politický triler Kým nás smrť nerozdelí. V roku 2014 vydal sci-fi román na pomedzí steampunku a alternatívnej histórie Projekt Zenta. Je autorom satirickej fantasy série Škoricovník. Minulý rok mu vyšiel dystopický knižný triler 2084. Pôsobí v kreatívnej dielni Royal Dirties.

Svet vo vašom poslednom románe 2084 je dosť bezútešné miesto. Západnú Európu ovládli radikálni islamisti. Na Slovensku sa dostali k moci nacionalisti a konšpirátori. Geopoliticky o stredovýchodnú Európu zvádza boj ruská a poľská spravodajská služba. V zbedačenej Bratislave druhej polovice 21. storočia je problém zohnať napríklad inhalátor proti astme... Čo vás viedlo k takejto pochmúrnej vízii budúcnosti? Do akej miery ide len o hru na literárnu fikciu a kde sa začína umelecký komentár aktuálnej spoločenskej situácie?

K napísaniu toho románu ma viedla obava, že by sa to takto mohlo stať naozaj. Mojím prioritným zámerom bolo vypísať sa z tejto obavy. Hovorí sa, že keď máte zlú predtuchu a začnete o tom hovoriť, to zlé napokon nenastane. Možno v tom zohrávala rolu nejaká moja vnútorná poverčivosť. Mátalo ma, že existujúci demokratický poriadok a hodnotový systém, ktorému hovoríme západná civilizácia, sa môže poľahky zrútiť.

V akom zmysle?

Po hrôzach prvej a druhej svetovej vojny sme si tu v Európe udržali relatívny mier, aj keď východná polovica kontinentu skončila na štyridsať rokov za Železnou oponou. Národy začali konečne spolupracovať. Západná civilizácia a demokracia sú pre mňa veľmi dôležité a desila ma predstava, že môžu padnúť za obeť nejakému novému totalitarizmu. Či už tomu radikálno-islamskému, nacionálno-konšpiračnému alebo totalitarizmu ultraľavicovej politickej korektnosti. Tak som si hovoril, že sa s tým skúsim popasovať literárne, aby sa to nestalo.   

Keď sa dnes hovorí o náraste spoločenského napätia a podpory pre populistické strany, zľava to kladú za vinu hlavne rôznym okamurovcom alebo zemanovcom, ktorí prvoplánovo broja proti utečencom. No vy vo svojom románe načrtávate ešte jeden zdroj týchto nálad. Naznačujete, že samotná progresívna ľavica dokáže vyžarovať taký nepríjemný ideologický dogmatizmus, až desí časť verejnosti a ženie ju do náruče populistov či extrému.

U nás to nie je natoľko vážnou témou ako v západnej Európe, lebo na rozdiel od nich nie sme konfrontovaní s väčšími moslimskými menšinami na našom území. Práve v prípadoch, keď dochádza k problémom v spolužití, časť západných intelektuálnych elít tieto problémy bagatelizuje v duchu politickej korektnosti. Keď potom niekto chce vyjadriť nespokojnosť napríklad s migračnou politikou, hneď dostane nejakú škaredú nálepku, ktorá ho vytláča na politický okraj. Nemožno sa potom diviť, keď sa s tým okrajom časom človek sám začne identifikovať a skončí ako volič extrémistov. Hoci zo začiatku k tomu ani inklinovať nemusel.

Nie je to tiež reakcia na neschopnosť vlád riešiť náročné spoločenské výzvy?

Vezmime si nedávne správy zo Spojeného kráľovstva o náraste počtu útokov nožíkmi. Ak je reakciou vlády, že sa na uliciach rozostavia kontajnery s výzvou, aby tam ľudia odhadzovali svoje nože, tak to je nejaká náplasť, ale nie skutočné riešenie. Keď občania cítia, že niektoré problémy ani nie je záujem riešiť, tak si môžu začať hľadať alternatívu, ktorá vôbec nebude príjemná.

Žili ste v Nemecku, kde sa odohráva aj časť vášho románu. Do akej miery v ňom reflektujete súčasné dianie v Spolkovej republike?

Nemecko je v istom zmysle moja druhá vlasť. Žije tam časť mojej rodiny a mám odtiaľ veľa priateľov. Všímam si radikalizovanie v nemeckej spoločnosti zľava i sprava. Takáto radikalizácia zákonite ústi do konfrontácií ako nedávny fyzický útok na politika AfD v Brémach. Spoločnosť takto postupne smeruje k rozkolu, ktorý by mohol vyústiť aj do nezvládnuteľných občianskych nepokojov, ak sa ten vývoj nepodarí včas zvrátiť.

Hoci sa Nemecko vo vašom románe nachádza v područí islamistickej teokracie, zároveň časť vašich hrdinov sú moslimskí disidenti, ktorí to chcú zmeniť. A hľadajú starobylý dokument z čias historických počiatkov islamu, od ktorého si sľubujú náboženskú reformáciu i uvoľnenie pomerov.

Islam v prvých storočiach bol veľmi rôznorodý. Moslimskí učenci dokázali čerpať napríklad aj z diel antických gréckych filozofov. V tomto období došlo k veľkému rozvoju islamskej filozofie. Spirituálna stránka islamu bola kedysi nesmierne bohatá. V súčasnosti je však toto akoby v úzadí. Potenciálni reformátori to majú medzi vlastnými omnoho ťažšie ako napríklad neveriaci. Príkladom je Seyran Ateşová, ktorá sústavne zažíva vyhrážky smrťou a musí mať policajnú ochranu, lebo v Berlíne založila liberálnu mešitu, kde sa veriaci oboch pohlaví modlia spoločne a nie je nutné, aby sa ženy zahaľovali.   

Seyran Ateşová pritom nie je ojedinelým príkladom človeka s migračným pozadím, ktorý si európske hodnoty zvnútornil možno lepšie než niektorí pôvodní Európania. Spomínam si na jednu nemeckú televíznu talkshow, keď chcela turecká vláda nechať stíhať nemeckého komika Jana Böhmermanna za jeho hanopis na Erdogana. Bola to vtedy téma tej relácie. Kým pozvaní nemeckí politici tam len oportunisticky habkali, ďalší hosť, nemecký humorista tureckého pôvodu Serdar Somuncu, predniesol pôsobivú obhajobu slobody prejavu a umeleckej tvorby. On, nemecký Turek, tomu rozumel lepšie než pozvaný zástupca CDU.

Integrácia na individuálnej úrovni často funguje dobre. Na Západe žije viacero vynikajúcich tureckých, arabských či perzských intelektuálov, ktorí nás svojím myslením môžu obohatiť. Jedným z mojich obľúbených je Bassam Tibi, nemecký politológ sýrskeho pôvodu, ktorý sa prihovára za reformný islam a venuje sa stretu západnej a blízkovýchodnej kultúry. Ďalším príkladom môže byť spisovateľ Akif Pirinçci, aj keď on je výstredný cynik, možno až nihilista. Známa nemecká novinárka tureckého pôvodu Necla Kelek je tiež veľmi prozápadná. Alebo psychológ Ahmad Mansour, ktorý sa angažuje v projektoch proti radikalizovaniu. Prípadne politológ egyptského pôvodu Hamed Abdel-Samad a iní.

Na druhej strane, ani niektoré z týchto mien v Nemecku nie sú nekontroverzné.

Taký Pirinçci určite. Avšak aj on len odráža celú pluralitu, ktorú nám slobodná spoločnosť dáva. Nemôžeme očakávať uniformných ľudí, ale osobnosti z celého spektra, ktoré sa v kritickej chvíli dokážu postaviť za demokratické hodnoty spoločnosti, lebo tie im umožňujú byť tým, čím sú.

Niektorí vám vyčítajú nie veľmi originálny názov, ktorý odkazuje na Orwellov román 1984. No námetom vaša kniha pripomína skôr Podvolenie francúzskeho spisovateľa Michela Houellebecqa.

Poznám zbežne zápletku Houellebecqovho románu Podvolenie. Viem, že si v ňom Francúzi zvolia moslimského prezidenta, ale nečítal som ho. Tým názvom som chcel vedome odkázať na Orwella, lebo mi išlo o vykreslenie ideologizovanej totalitnej spoločnosti. Popri tom mi ďalšou inšpiráciou bol román slovinského spisovateľa Vladimira Bartola Alamut. Je to román z roku 1938 o hašašínoch, ktorí boli akísi stredovekí predchodcovia moderných islamských teroristov.               

Ako sa vyhnúť svetu, ktorý opisujete v románe 2084? Liberálna ľavica tvrdí, že riešením je energicky stíhať nenávistný prejav, takzvaný hatespeech.

Hatespeech je veľmi neurčitý pojem a zákony proti nenávistnému prejavu považujem za veľmi sporné. V súčasnosti totiž nastáva doba, keď sa každý môže cítiť čímkoľvek urazený alebo dotknutý. Angličtina má na to slovo: „triggered“. Na Západe to dosť vidieť na univerzitách. Šokovala ma napríklad iniciatíva jednej univerzitnej študentskej organizácie v Spojenom kráľovstve, ktorá zrušila tlieskanie na svojich zhromaždeniach, lebo by to niektorých študentov mohlo rozrušiť. Keď to takto pôjde ďalej, budeme tu mať onedlho celú generáciu ľudí, ktorí budú žalovať svoje mesto, lebo im trebárs cez cestu prebehla čierna mačka.    

Doteraz sme sa o vašom románe rozprávali ako o politickej fikcii. No katalyzátorom všetkých tých politických udalostí je jedna nepredvídateľná prírodná katastrofa, mimo ľudskej kontroly, ktorá sa v románe udiala niekedy medzi súčasnosťou a rokom 2084, keď sa ten príbeh odohráva.

Áno, ide o druhú Carringtonovu udalosť alebo ako ju ja nazývam: „Carrington II“. Z histórie vieme, že v našom skutočnom svete došlo v roku 1859 na Slnku ku koronárnemu výronu hmoty, ktorý zasiahol aj Zem. Paralyzoval elektrické prístroje, no tie boli vtedy ešte len v plienkach. Ak by sa podobná udalosť stala dnes, malo by to katastrofický účinok na celú našu informačnú spoločnosť. Došlo by k dočasnému vyradeniu elektrickej siete na celom svete a k zničeniu všetkých nedostatočne krytých digitálnych nosičov dát. Vzhľadom na to, ako sme od týchto vecí závislí, by sa to nezaobišlo bez chaosu a obrovských strát na životoch. V mojom románe sa podobná udalosť stala po druhýkrát. Najzhubnejším následkom Carringtonu II však bolo, že pustil z reťaze všetky radikálne skupiny, ktoré neboli od organizovanej spoločnosti závislé tak ako zvyšok spoločnosti. A to v roku 2033, pričom ľudia v roku 2084 stále pociťujú následky tej udalosti.

Vy ste napísali viac kníh. Zaujala ma najmä zápletka vášho románu Projekt Zenta, ktorý vyšiel v roku 2014. Vychádzate z predpokladu, že sarajevský atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda v roku 1914 sa nepodaril. K prvej svetovej vojne nikdy nedošlo. František Ferdinand sa po smrti Františka Jozefa stal cisárom a federalizoval svoju ríšu. A tak Rakúsko-Uhorsko na začiatku 21. storočia stále existuje. Odkiaľ prišla inšpirácia?

Neskutočne ma fascinovali okolnosti sarajevského atentátu. Išlo v podstate o veľmi nepravdepodobnú sériu nešťastných náhod. Gavrilo Princip sedel v kaviarni a rozmýšľal, ako si vezme život, lebo prvý útok na arcivojvodu v ten deň sa nepodaril. Zrazu sa mu sčista-jasna zjavilo auto s následníkom kúsok od miesta, kde sedel. Princip vystrelil dvakrát a dvakrát trafil. Zastrelil následníka i jeho manželku. Celé to bolo také nepravdepodobné, až mi to nedalo. Zobral som tú viac pravdepodobnú realitu, teda že Gavrilo Princip netrafil, atentát sa nepodaril a prvá svetová vojna nevypukla. A začal som okolo tejto myšlienky budovať príbeh.

Čo hovoríte na argument, že aj keby Františka Ferdinanda v Sarajeve nezastrelili, prvá svetová vojna by zrejme vypukla o pol roka alebo o rok neskôr na základe nejakého iného incidentu, keďže v celej Európe sa k tomu stretu už dlhšie schyľovalo?

Mohlo by sa to stať, no nie nevyhnutne. Cisár František Jozef bol pacifista a keby nešlo o člena jeho vlastnej rodiny, do vojny by ľahkovážne nešiel. Navyše, vojnu nechcel ani František Ferdinand, ktorý by bol stále nažive. Skutočným problémom bol nemecký cisár Wilhelm II., no keby sa ostatní európski štátnici držali zdravého rozumu, k veľkej vojne nemuselo dôjsť alebo by aspoň nenadobudla také katastrofické rozmery.

Ako sa žije Slovákom pod Habsburgovcami vo federalizovanej monarchii na začiatku 21. storočia?

Myslím, že dobre. Bratislava je malebné predmestie Viedne s približne 100-tisíc obyvateľmi. Sever a stred Slovenska sú silne priemyselné regióny. Východ je možno trošičku chudobnejší, no životná úroveň je porovnateľná s dneškom. Už svet pred rokom 1914 totiž smeroval ku globalizácii a voľnému medzinárodnému pohybu ľudí i tovarov. Dlhé obdobie mieru by prinieslo značnú prosperitu a mecenáši by financovali dobrodružné výlety do vesmíru.

SMS Zenta bola v reálnom svete rakúsko-uhorská námorná loď. Presnejšie, krížnik. Vo vašej knihe je to však vesmírna loď. C. a k. monarchia lieta k iným planétam.

Samozrejme, toto už je moment vedeckej fantastiky. Rovnako ako myšlienka, že Nikola Tesla by sa vrátil z Ameriky, vstúpil by do služieb osvieteného cisára a vynašiel by gravitačný pohon, umožňujúci medziplanetárne vesmírne lety. To už je, samozrejme, čistá špekulácia, ale od toho science-fiction je. Teda, aby sa špekulovalo.

Je toto hlavný dôvod, prečo máte rád vedeckú fantastiku?

Tento žáner má niektorých skvelých autorov, ktorí sa radia medzi špičku svetovej literatúry. Spomeniem napríklad Poliaka Stanislawa Lema. Alebo si vezmite geniálneho Franka Herberta. Jeho román Duna o púštnej planéte je tiež vynikajúci ako filozofické dielo. Science-fiction je reflexiou progresívneho myslenia – teraz nie v zmysle ideologického progresivizmu, ale smerom k rôznym možnostiam, akými sa spoločnosť i technológie môžu ďalej uberať. Je predobrazom toho, čo je možné. V tomto žánri sa navyše dá zahrať so zaujímavými myšlienkami. Napríklad, či sme vo vesmíre sami. Ako by mohla vyzerať mimozemská civilizácia či naša konfrontácia s ňou. Spomeňte si na sci-fi film Arrival z roku 2016 – jeho ústrednou témou je komunikácia medzi ľudstvom a mimozemskou civilizáciou.

Uživíte sa písaním?

Písanie kníh je pre mňa skôr taká luxusná strata času. Keby som totiž ten čas, čo strávim písaním a vecami okolo toho, venoval ziskovejším aktivitám, asi by som bol bohatší. (Úsmev.) Juraj Červenák síce tvrdí, že sa na Slovensku dá uživiť ako spisovateľ, no zabúda, že to platí možno pre zopár najpredávanejších. Ja patrím medzi ten zvyšok, pre ktorý je to skôr nákladný koníček.

Čo napíšete najbližšie?

Chcel by som sa vrátiť k jednej téme, ktorá ma láka už dlho. Je to príbeh, ktorý sa hrá s myšlienkou, že na Zemi, možno pred miliónmi rokov, už existovala civilizácia, ktorá dosiahla našu úroveň, ba ju i predbehla. Je to téma, o ktorej detailoch sa mi dokonca sníva.

Napísali ste jednu dystopickú víziu budúcnosti, jednu alternatívnu históriu. Čo by bol váš preferovaný smer, ktorým by sa mala blízka budúcnosť uberať?

Chcel by som zostať optimistom a dúfať, že Západ si obháji svoje hodnoty a kritické myslenie prekukne všetky tie výzvy dogmatických ideológií, ktoré sú pred nami. Či už je to konšpiračné myslenie, alebo politická korektnosť.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo