Lennonov svet bez štátnych hraníc by viedol do katastrofy

Lennonov svet bez štátnych hraníc by viedol do katastrofy

Pracovníci španielskej mimovládnej organizácie Proactiva Open Arms pomáhajú migrantom nalodiť sa v Stredozemnom mori po tom, čo boli zachránení vo vzdialenosti 72 km od Al Khums v Lýbii, snímka z 21. decembra 2018. Foto: TASR/AP.

Voľné prúdenie obrovských počtov migrantov by sa stalo politickou a ekonomickou nočnou morou.

Ekonomickí migranti aj utečenci sa ocitajú vo veľmi zraniteľnej situácii. Nemajú nad sebou bežnú ochranu a zabezpečenie plnoprávnych občanov a musia prechádzať tajomnými byrokratickými zákutiami, aby si vybavili svoje doklady. Môžu byť technicky repatriovaní, niekedy k tomu dôjde aj na základe chyby samotnej hostiteľskej krajiny. A keďže ich pracovná mobilita je obmedzená, obzvlášť zraniteľní sú voči vykorisťovaniu zo strany bezohľadných zamestnávateľov.

Premárnenie príležitosti

Globálny pakt OSN pre bezpečnú, legálnu a riadenú migráciu, ktorý pred niekoľkými týždňami prijalo 164 krajín, bol preto skvelou príležitosťou na upevnenie medzinárodného konsenzu o potrebe priniesť väčšiu zákonnosť a adekvátny proces pre situáciu migrantov. Mal tiež predstaviť vyváženú a jasnú diskusiu o výzvach migračnej politiky v čoraz globalizovanejšom svete.

Situácia migrantov je veľmi zraniteľná a treba ju riešiť. OSN však svojím migračným paktom príležitosť premárnila. Zdieľať

OSN však túto príležitosť premárnila a vytvorila dokument, ktorý sa napriek niektorým dobrým politickým cieľom (napr. potreba koordinácie boja proti pašovaniu ľudí) utopil v iracionálnych utopických princípoch nediskriminácie, ktoré môžu zotrieť každé zmysluplné rozlíšenie medzi migrantmi a občanmi. Preto neprekvapuje, že mnohé štáty ako USA, Austrália, Izrael, Rakúsko, Maďarsko, Bulharsko, Česká republika a Poľsko svoju podporu z paktu stiahli.

Niektorí obhajcovia paktu poukázali na to, že jeho vyhlásenia nie sú právne záväzné a že výslovne uvádza zvrchované právo štátov stanoviť si vlastnú migračnú politiku. Takéto odpovede však unáhlene predpokladajú, že nezáväzné dokumenty sú v politickej sfére neutrálne.

Pakt nie je právne záväzný, no predstavuje spoločné prihlásenie sa ku „kooperatívnemu rámcu“ globálnej migračnej politiky. Pojmy „zaviazať sa“ a „záväzok“ sa v ňom vyskytujú viac ako 80-krát. Princípy a jazyk, aké obsahuje, či už sú právne záväzné, alebo nie, preto v nadchádzajúcich rokoch pravdepodobne podmienia a nasmerujú diskusie a rozhodnutia politických činiteľov.

Diskriminácia je niekedy úplne v poriadku

V pakte sa nachádza jedna klauzula, ktorá je mimoriadne rozsiahla a dôsledná, hoci zostala bez veľkej pozornosti svetových médií. Týka sa záväzku signatárov „eliminovať všetky podoby diskriminácie“ voči migrantom.

Skutočnosť, že vysoko postavení diplomati chápu „diskrimináciu“ ako niečo bezvýhradne nespravodlivé, naznačuje, že naše politické elity sú ovplyvnené nekritickou a nerealistickou koncepciou inklúzie a rovnosti.

Signatári sa v pakte zaviazali „eliminovať všetky podoby diskriminácie“ voči migrantom. Existuje však veľa podôb diskriminačného zaobchádzania, ktoré sú úplne oprávnené. Zdieľať

Hoci sa diskriminácia stala v slovníku mnohých moderných občanov „zlým slovom“, existuje veľa veľmi oprávnených podôb diskriminačného zaobchádzania. Odrážajú skutočnosť, že spoločenský poriadok je založený na širokej škále konkrétnych väzieb a vzťahov od rodín a spoločenských klubov po mestá a národy.

Je nepravdepodobné, že štáty, ktoré podpísali tento pakt, vážne zamýšľajú vytvoriť svet úplne bez diskriminačných hraničných kontrol. No bolo by to logickým dôsledkom bezvýhradnej kritiky paktu k „všetkým formám diskriminácie“ voči migrantom.

Migrantka kráča okolo transparentu s nápisom „Otvorte hranice“ počas protestu migrantov za otvorenie hranice medzi Gréckom a Macedónskom v provizórnom utečeneckom tábore pri severogréckej dedine Idomeni na macedónsko-gréckej hranici 22. marca 2016. Foto: TASR/AP.

Aby sme si objasnili hranice absolutistickej filozofie nediskriminácie, predstavme si svet, v ktorom je diskriminácia voči ľuďom, ktorí nie sú občanmi, vecou minulosti, svet, v ktorom sa privilégiá občianstva v princípe musia rozšíriť na všetkých v zmysle univerzálneho práva.

Takúto nekompromisne rovnostársku víziu poeticky zachytil John Lennon vo svojej piesni Imagine: „Predstav si všetkých tých ľudí žijúcich pre dnešný deň, predstav si, že neexistujú štáty, nie je ťažké si to predstaviť, nebolo by za koho zabíjať či umierať, a tiež žiadne náboženstvo, predstav si všetkých tých ľudí žijúcich v mieri... Dúfam, že sa raz k nám pridáš a svet bude ako jeden.“

Veľký mýtus stojaci za myšlienkou sveta bez hraníc spočíva v tom, že všetci ľudia, keďže sú rovnoprávni, musia na základe svojej ľudskosti byť rovnako schopní žiť v slobodnej spoločnosti bez ohľadu na to, z akej kultúry pochádzajú či akú majú osobnú históriu. Zdieľať

Veľký mýtus stojaci za myšlienkou sveta bez hraníc spočíva v tom, že všetci ľudia, keďže sú rovnoprávni, musia na základe svojej ľudskosti byť rovnako schopní žiť v slobodnej spoločnosti a udržiavať a slúžiť jej inštitúciám bez ohľadu na to, ako boli vychovaní, z akej kultúry pochádzajú či akú majú osobnú históriu.

Je to druh naivnej univerzalistickej antropológie, ktorá podnietila katastrofálne pokusy vniesť západné demokratické inštitúcie do Iraku, krajiny, v ktorej sa pod despotickou vládou Saddáma Hussajna nevyvinuli demokratické návyky prijímania a odovzdávania v rámci ústavnej demokracie.

Demokratické návyky nie sú geneticky prenosné

Tí, ktorí by radi oslavovali svet bez hraníc, by mali pamätať na to, že čnosti úctivosti a zodpovedného občianstva sú kultúrnymi výkonmi, ku ktorým sa mnohé spoločnosti nedopracovali. Demokratické návyky nie sú geneticky prenosné, vytvárajú sa po generácie v špecifických spoločenských, kultúrnych a historických súvislostiach.

Neznamená to, že ústavná demokracia je jediným hodnotným spôsobom organizovania spoločnosti. Tento systém sme však zdedili. Jeho základné hodnoty – ako rovnosť pred zákonom, slobodné a rôznorodé médiá, nestrannosť verejných činiteľov a sudcov, individuálna zodpovednosť – „nerastú na stromoch“. Musia sa živiť a udržiavať určitým typom kultúry.

Či sa nám to páči alebo nie, skupinová a kultúrna dynamika sa v celom svete dramaticky líši a nepodporuje rovnomerný liberálno-demokratický spôsob života. Hoci jednotlivci môžu odmietnuť zdedenú múdrosť a nie sú len kultúrnymi „produktmi“, napriek tomu majú tendenciu niesť si múdrosť svojej kultúry a spoločenskej skupiny so sebou.

Preto ak v záujme nediskriminácie zboríte hranice medzi kultúrami a spoločnosťami, to, čo dostanete, nebude univerzálny mier a harmónia, ale spoločensky ničivý konflikt postojov, jazykov, očakávaní a návykov.

Tí, ktorí vyrástli v kultúrach bez silnej pracovnej etiky, sa nenaučia nemeckej pracovnej etike iba samotným prekročením nemeckých hraníc. Zdieľať

Tí, ktorí vyrástli v kultúrach bez silnej pracovnej etiky, sa nenaučia nemeckej pracovnej etike iba samotným prekročením nemeckých hraníc. Tí, ktorí boli vychovaní v kultúrach, kde sa rúhanie považuje za trestný čin hodný obesenia, sa nestanú nábožensky tolerantnými len preto, že prejdú do liberálnej jurisdikcie. Ak niekto vyrástol vo viere, že ženy sú nezvratne podriadené mužom, odrazu neuzná politickú rovnoprávnosť žien len preto, že vkročí do viac rovnostárskej jurisdikcie.

Keď poukazujem na fakt, že jednotlivcov hlboko ovplyvňuje ich kultúra a že nie všetky kultúry sú rovnako priateľské k hodnotám ako osobná sloboda, rovnosť pohlaví, náboženská tolerancia a ekonomická zodpovednosť, budem obvinený, že som xenofób alebo že mám „neokoloniálnu“ mentalitu.

No je ťažké pochopiť, ako uznanie kultúrnych základov demokratického života a skutočnosti, že niektoré kultúry sú menej priaznivé k takýmto hodnotám než iné, by sa mohlo rovnať nenávisti alebo opovrhovaniu voči každému, aj voči ľuďom, ktorí vyrástli v antidemokratických alebo netolerantných spoločnostiach.

Mali by sme sa postaviť chladnej a tvrdej pravde, ktorú západná politická korektnosť v slušnej spoločnosti nedovoľuje vysloviť: že zvláštna zmes ústavnej demokracie, sociálneho zabezpečenia a inštitúcií slobodného trhu, ktoré sú dedičstvom západných štátov, funguje dobre pravdepodobne iba u tých, ktorí majú potrebné návyky a mentalitu.

To znamená, že tí, ktorých myslenie a návyky sa vyformovali v hlboko neliberálnom, protiženskom či netolerantnom kultúrnom prostredí, či už vnútri, alebo mimo hraníc zavedených ústavných demokracií, sa nemôžu stať dobrými občanmi liberálnych demokracií bez toho, aby tieto svoje návyky prekonali.

Na leteckej snímke príjem migrantov v slovinskom meste Brežice 26. októbra 2015.​ Foto: TASR/AP.

Zopár ľudí je niečo iné ako masy

Malé počty ľudí pochádzajúcich z nedemokratických, netolerantných či fundamentalistických kultúr sa do demokratickej spoločnosti môžu zapojiť a jej étos zostane viac-menej nedotknutý. No prílev veľkej masy takýchto ľudí mladého veku môže kultúrnu infraštruktúru hostiteľskej spoločnosti veľmi ohroziť.

Milióny migrantov prichádzajú do západných krajín nepripravení osvojiť si zvyky a pravidlá demokratickej kultúry. S tými, ktorí takúto kultúru vstrebávali s materským mliekom, sa nevyhnutne dostanú do konfliktu. Zdieľať

Na rozdiel od Lennonovho sna o „ľuďoch žijúcich v mieri“ je myšlienka bezhraničného sveta v podstate dystopiou spoločenského chaosu a politického kolapsu, v ktorom milióny migrantov prichádzajú do západných krajín nepripravení osvojiť si zvyky a pravidlá demokratickej kultúry. S tými, ktorí takúto kultúru vstrebávali s materským mliekom, sa nevyhnutne dostanú do konfliktu.

Touto úvahou chcem dôrazne poukázať na to, že absolutistická interpretácia princípu nediskriminácie, ako ju podporuje Globálny pakt, predstavuje podivnú karikatúru, a nie skutočnú reflexiu princípu rovnej dôstojnosti.

Rovná dôstojnosť znamená, že sa so všetkými ľudskými bytosťami zaobchádza s plnou vážnosťou a rešpektom v súlade s tým, čo im spravodlivo prináleží. Povinnosti spravodlivosti nie sú nemenné. Naopak, líšia sa podľa vzťahu zainteresovaných strán. Mám špeciálne povinnosti solidarity voči členom svojej rodiny, iné povinnosti voči svojim spoluobčanom a iné voči dočasným obyvateľom a migrantom.

Samozrejme, migračný proces by mal byť taký humánny a úctivý, ako je len možné, a požiadavkám migrantov a hlavne skutočných žiadateľov o azyl by sme mali prikladať náležitú váhu. Okrem toho, netreba podceniť kultúrne a ekonomické prínosy naviazané na medzinárodný obchod a mobilitu.

Napriek tomu by sme mali uznať, že demokratické občianstvo nie je zakódované do ľudského genómu, ale je jedinečným kultúrnym výkonom. Potom pochopíme, že bezhraničný svet „bez štátov“ by bol politickou a ekonomickou nočnou morou.

David Thunder
Autor je vedecký pracovník a vyučujúci na Inštitúte pre kultúru a spoločnosť pri Navarrskej univerzite v španielskej Pamplone. Je autorom knihy Citizenship and the Pursuit of the Worthy Life (Cambridge University Press, 2014).

Pôvodný text: ‘Imagine there’s no countries’. Uverejnené v spolupráci s Mercatornet.com, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo