Svet kresťanstva 12. január 2019

Čo je modlitba

Robert F. Taft SJ
Robert F. Taft SJ
Úvaha popredného teológa o význame modlitby.
Úvaha popredného teológa o význame modlitby.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Robert F. Taft SJ

Čo je modlitba
Svätý Teofán Zátvorník. Foto: wikimedia

V Evanjeliu podľa Lukáša 11,1 čítame, že učeníci, keď videli Ježiša modliť sa, požiadali ho: „Pane, nauč nás modliť sa.“ Vo chvíli, keď sa chystáme začať naše duchovné sústredenie, pokúsme sa predniesť rovnakú žiadosť. Duchovné sústredenie nie je ničím iným ako modlitbou, a aby sme sa modlili, potrebujeme vedieť, čo je modlitba. Existujú mnohé typy modlitby. V tejto prvej úvahe budem hovoriť o tom, čo sa obvykle nazýva „súkromnou modlitbou“ – aj keď, samozrejme, nijaká modlitba nie je „súkromná“ v tom zmysle, že ju robíme sami, pretože modlitba vyviera z Božieho Ducha, ktorý prebýva v nás. Svätý Pavol nám hovorí: „Nik nemôže povedať: „Ježiš je Pán“, iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3). Okrem toho, naša modlitba sa vždy koná v jednote so „spoločenstvom svätých“, do ktorého patríme krstom.

Ježiš nás učí, ako sa modliť

Ako pre každú vec v duchovnom živote, Ježiš je vzorom našej modlitby. Ako sa modlil Ježiš? Modlil sa liturgicky. Nový zákon nám ho ukazuje, keď sa zúčastňuje na židovských sviatkoch, na kulte Jeruzalemského chrámu a v synagóge – totiž na židovskej liturgii vo svojej dobe. No dôležitejšie pre túto počiatočnú úvahu nášho duchovného sústredenia je vidieť, že Ježiš sa modlil aj v súkromí, a teda implicitne, nepriamo, príkladom nás učí, ako sa modliť. Ježiš sa modlí v samote (Lk 6,12), hlavne keď je neistý a znepokojený, ako napríklad v Getsemanskej záhrade (Mt 26,36-46; Mk 14,32-43; Lk 22,40-46), keď sa modlí za útechu a posilu vo svojej bolesti. Prednáša Otcovi modlitbu požehnania, poklony, chvály, velebenia, vďakyvzdania, prosby a orodovania (Mt 11,25-27; Lk 10,21-23; Jn 13,32). Modlí sa výnimočnú modlitbu rozlúčky sa svojimi učeníkmi v Evanjeliu podľa Jána 17. Modlí sa, keď je v zajatí úzkosti v hodine svojej smrti na kríži (Mt 27,46; Mk 15,34; Lk 23,34.43.46; Jn 19,30).

Keď sa ho priamo spýtajú, ako sa modliť, Ježiš naučí svojich učeníkov Otčenáš ako ideálny vzor modlitby (Mt 6,9-15; Lk 11,2-4). A poučí ich, aby sa modlili bez robenia divadla, v skrytosti, pokorne a v duchu. Aby neprednášali „dlhé modlitby“ na verejnosti ako farizeji (Mk 12,40; Lk 20,47), ale aby sa modlili v samote a používali málo slov (Mt 6,1) a pokorne ako mýtnik prosili o odpustenie (Lk 18,9-14). Ježiš nám hovorí, aby sme sa modlili neprestajne, dokonca neústupne, aby sme obťažovali Boha dovtedy, kým nám nedá to, čo chceme, prinajmenšom preto, aby sa od nás oslobodil (Mt 7,7-11; Lk 11,5-13; 18,1-8). A vidíme príklad samotného Ježiša, ktorý sa modlí ráno (Mk 1,35), večer (Mt 14,23; Mk 6,46; Jn 6,15), zostáva bdieť počas noci (Lk 6,12) a napomína svojich učeníkov, aby robili to isté, keď im hovorí: „Bdejte a modlite sa, lebo neviete ani dňa, ani hodiny...“ (Mt 24,37-44; Mk 13,35-37; 1 Sol 5,2; Sk 3,3; 16,15; 19,9). Ježiš nás učí aj to, že „sa treba modliť stále a neochabovať“ (Lk 18,1) a modliť sa s vierou a dôverou (Mk 11,24), pretože nás uisťuje, že naše modlitby budú vypočuté (Mt 7,7-11; Lk 11,9-13; Jn 15,7.16, 16,23; Jk 1,5-8), aj keď nie nutne tak, ako to my chceme. Je to tak, ako prosíme v modlitbe tretej antifóny na božskej liturgii: „Splň teraz prosby na úžitok svojich služobníkov.“

Ježiš nám teda ukazuje, že neexistuje nič, za čo by sme sa nemohli modliť, okrem hriechu. Ježiš nás učí modlitbu prosby a vďakyvzdania, bolesti a odpustenia, naliehania a dokonca sťažnosti, náreku. A táto modlitba je kresťanská a trojičná. Je dovolené modliť sa k Otcovi v Ježišovom mene (Jn 14,13, 16,24; Fil 3,17; Ef 5,20). Je dovolené modliť sa priamo k Ježišovi (Mk 1,40-41, 2,5, 5.28.36, 7,26; 9,22; Mk 10,46-52; Lk 23,39-43). A je dovolené modliť sa v Duchu (1Kor 12,13) a obracajúc sa na Ducha, ako napríklad v byzantskej modlitbe „Kráľu nebeský, Utešiteľu, Duchu pravdy“ alebo v latinskej modlitbe „Príď, Duchu Svätý“. Kresťanská modlitba je aj mariánskou modlitbou, keďže napodobňujeme „Fiat“ (Lk 1,38) a „Magnificat“ (Lk 1,46-55) Božej Matky a neustále vzývame jej príhovor (KKC 2617-2619).

Čo sa týka chvíľ, v ktorých sa máme modliť, Ježiš nám prikazuje modliť sa vždy. Ide o príkaz, ktorý je viackrát zopakovaný v Novom zákone (Lk 18,1, 21,36; Ef 5,20, 6,18; Kol 4,2; 1Sol 5,17-18). A od počiatku, počnúc Novým zákonom, vidíme prvých kresťanov nasledovať Ježišom daný príklad modlitby. Odvtedy otcovia a matky apoštolských cirkví Východu i Západu až po dnešných duchovných otcov a matky zachovávajú toto učenie a nasledujú tento príklad.

Čo je modlitba?

Ako tieto základné duchovné línie definujú alebo popisujú modlitbu? Na základe nich čo znamená modliť sa? Svätý Ján Damaský (cca 650 – 749), „posledný z gréckych cirkevných Otcov“, napísal vo svojom klasickom traktáte De fide orthodoxa 3,24, že „Modlitba je povznesením ducha k Bohu alebo prosbou o vhodné veci, ktorú adresujeme Bohu“. Nedávno svätá Terézia z Lisieux, „Malý Kvet“, zaiste jedna z najobľúbenejších svätíc 20. storočia, drahá kresťanom na Východe i Západe, povedala jednoduchšie, azda ženskejšími pojmami: „Pre mňa je modlitba vzletom duše, jednoduchým pohľadom nasmerovaným k nebu, výkrikom vďačnosti a lásky v skúške, ako aj v radosti.“

Modlitba je vždy obrátením sa na Boha v jednom alebo vo všetkých mnohostranných spôsoboch, v ktorých je nám dané robiť to: v slovách alebo bez slov, v myšlienke, v láske, v bolesti alebo v trápení, v radosti alebo v depresii, vo vďačnosti alebo v náreku. Neexistujú ohraničenia pre modlitbu a neexistuje definícia, ktorá by mohla vyčerpať jej plnosť, pretože existujú tisíce spôsobov modlitby. Modlitba je slovom, no je aj načúvaním. Modlitba je žiadaním, no je aj prijímaním. Modlitba nie je naším darom Bohu, ale jeho darom nám, v Duchu, Paraklét, Utešiteľ, ktorého nám poslal, aby bol navždy s nami (Jn 14,26).

Čo sa týka modernej, kompletnejšej a „technickejšej“ definície modlitby, excelentnú definíciu nájdeme v Katechizme Katolíckej cirkvi (KKK §§ 2564-2565).

§ 2564 Kresťanská modlitba je zmluvný vzťah medzi Bohom a človekom v Kristovi. Je to činnosť Boha a človeka. Vychádza z Ducha Svätého a z nás, je celkom zameraná na Otca v spojení s ľudskou vôľou Božieho Syna, ktorý sa stal človekom.

§ 2565 V Novej zmluve je modlitba živým vzťahom Božích detí k ich nekonečne dobrému Otcovi, k jeho Synovi Ježišovi Kristovi a k Duchu Svätému. Milosť Kráľovstva je „kontemplácia svätej a vznešenej Trojice…, ktorá sa celá spája s celým duchom [človeka]“. Život modlitby teda znamená byť stále v prítomnosti trojsvätého Boha a v spoločenstve s ním. Toto spoločenstvo života je možné vždy, lebo krstom sme sa stali jedno s Kristom. Modlitba je kresťanská natoľko, nakoľko je spoločenstvom s Kristom a šíri sa v Cirkvi, ktorá je jeho telom. Jej rozmermi sú rozmery Kristovej lásky.

Spôsoby modlitby

Duchovní autori opisujú mnohé spôsoby modlenia, z ktorých sa niektoré prekrývajú a sú viac menej-synonymné. Existuje liturgická modlitba, hlasová modlitba, mentálna modlitba, meditácia, kontemplácia, lectio divina, hesychia alebo „modlitba pokoja“, ako bola nazývaná na Západe. Niektoré z týchto pojmov by mohli byť nesprávne pochopené. Napríklad „mentálna modlitba“ alebo „meditácia“ by mohla byť pochopená ako myslenie na niečo, uvažovanie o niečom, no toto samo osebe nie je modlitbou. A niektorí duchovní autori znižujú hlasovú modlitbu, akoby bola menejcenná, akoby išlo len o slová recitované naspamäť bez potrebného zvnútornenia. V dejinách Cirkvi sa vyskytli obdobia, keď dokonca liturgická modlitba bola cenená zhruba rovnako a bola považovaná za podradnú v porovnaní s kontempláciou alebo „vnútornou modlitbou“. No pravda je taká, že väčšinu metód modlitby zahrnujú všetky alebo prinajmenšom mnohé z mnohorakých spôsobov modlenia: niekto kontempluje ikonu, medituje nad žalmom alebo iným biblickým textom alebo nad nejakou duchovnou témou; reflexia o tejto svätej ikone alebo o Božom slove pohýna srdce a podnecuje povedať Bohu o tom, čo je v našej mysli alebo v našom srdci, a potom pozorne počúvať odpoveď jeho milosti. To isté sa deje s hlasovou modlitbou alebo s modlitbou nazývanou lectio divina v starobylej tradícii západného mníšstva. Nejde jednoducho o duchovné čítanie nejakého zbožného textu, ale o pomalé, modlitbové, meditatívne čítanie, počas ktorého sa zastavíme, keď je srdce privedené k uvažovaniu a rozprávaniu Bohu o tom, čo pohlo jeho ducha. O rovnakú vec ide v klasickej druhej metóde modlitby svätého Ignáca z Loyoly v Duchovných cvičeniach (EsSp §§ 249-257). Ján Krstiteľ Mária Vianney, lepšie známy ako „farár z Arsu“, rozpráva, že jeden z jeho farníkov, francúzsky roľník, nazýval kontempláciu pohľadom viery, spoločenstvom lásky. Keď ho požiadali, aby opísať svoju modlitbu pred bohostánkom, povedal: „Ja sa pozerám na Ježiša a on sa pozerá na mňa“ (CCC § 2715).

Všetky tieto spôsoby modlitby možno nájsť, aj keď pod rozličnými označeniami, u klasických východných a západných duchovných autorov. Jedným z mojich obľúbených je ruský pravoslávny biskup z 19. storočia Teofán Zátvorník, duchovný učiteľ, ktorý žil v rokoch 1815 až 1894. Vysvätený za biskupa v roku 1860 sa po šiestich rokoch vzdal úradu a stiahol sa do malého monastiera, aby žil život modlitby a duchovnej sústredenosti. Teofán, ktorý modlitbu nazýva „státím pred Bohom s mysľou v srdci“, rozlišuje tri stupne modlitby: telesnú, alebo hlasovú modlitbu; modlitbu mysle a modlitbu srdca, alebo „modlitbu mysle v srdci“. Ústne alebo hlasové modlitby, učí Teofán z intuíciou génia, sa rodia ako modlitby čisto duchovné, ktoré sa až neskôr stanú ústnymi, po zapísaní. Keď sa ich teraz modlíme – píše Teofán – máme robiť obrátený proces:

„Vstúp do ducha modlitieb, ktoré počúvaš a čítaš, a opakuj ich vo svojom srdci. Takýmto spôsobom ich ponúkaj Bohu vo svojom srdci, akoby sa v ňom zrodili zásahom milosti Svätého Ducha. Vtedy a len vtedy bude tvoja modlitba milá Bohu. Ako môžeme dospieť k podobnej modlitbe? Pozorne medituj modlitby, ktoré máš čítať vo svojej knihe, usiluj sa pochopiť ich hlboký zmysel, nauč sa ich naspamäť: takto, keď sa budeš modliť, vyjadríš to, čo už hlboko pociťuješ v srdci.“

To isté platí pre liturgické spevy. Citujúc učenie Jána Zlatoústeho Teofán hovorí: „Spevy majú byť predovšetkým duchovné, a spievané nielen jazykom, ale aj srdcom.“

Nepretržitým praktizovaním tejto „modlitby s mysľou v srdci“ sa vlastná modlitba stane zduchovnenou a začne žiť vlastným životom, stane sa „samohybnou“, ako ju nazýva Teofán, totiž „táto modlitba existuje a koná samostatne“, je pohýnaná milosťou Ducha, a nie našou ľudskou vôľou. Slová pomaly vymiznú z modlitby, ktorá sa stane neustálou láskyplnou modlitbou srdca, bez slov. V tomto popise pokroku vo vnútornej modlitbe neexistuje nič, čo by bolo cudzie západnej spiritualite, no nie pre tých, ktorí hľadajú hlavne nezmieriteľné rozdiely medzi Východom a Západom.

Prví hesychasti rozvíjali aj „fyzickú metódu“, systém fyzického postoja a techník dýchania na podporu tohto stavu modlitby. Niečo podobné existuje v „tretej metóde modlitby“ v Duchovných cvičeniach svätého Ignáca (§ 258). No Teofán a ďalší smerodajní ruskí učitelia 19. storočia, ako napríklad biskup Ignác Brjančaninov (1807 – 1867), boli dosť rezervovaní, čo sa týka tejto „fyzickej metódy“.

V podstate títo autori, východní i západní, hovoria o tom, čo by sa mohlo nazvať „zvnútornením“ hlasovej a liturgickej modlitby: vziať napísaný text a osvojiť si ho, modliac sa ho, v našom srdci, takže keď sa budeme k nemu opakovane vracať, už to nebude modlitba niekoho iného, ale stala sa hnutím nášho srdca.  
 

Zdroj: Robert F. Taft: Liturgia. Modello di preghiera, icona di vita, Lipa 2009. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0