Demokratické Československo verzus Cirkev

Bez pomoci slovenských katolíkov, vrátane časti duchovenstva, by sa nedostal k moci V. Mečiar, J. Slota, I. Gašparovič ani R. Fico. Jedným z dôvodov tejto pomoci sú mýty a propaganda o údajnej protikresťanskej a proticirekvnej orientácii demokratického Československa. Ich tvorcovia a šíritelia sú úspešní aj preto, lebo ignorujú podstatné fakty vrátane názorov Svätej stolice, situácie pred vznikom ČSR 28.10.1918 a po zániku demokracie.

Uhorská cirkev a národná nesloboda

V Hornom Uhorsku, ako podnes niektorí Maďari nazývajú Slovensko, prebiehala v rokoch 1848-1918 tvrdá maďarizácia. Po Rakúsko-Uhorskom vyrovnaní sa situácia výrazne zhoršila aj v slovenskej Cirkvi. Maďarská vláda menovala za cirkevných hodnostárov výlučne takých, ktorí aj v cirkvi robili maďarizáciu, a len takých predkladala Sv. stolici na vysvätenie. Títo nerešpektovali ani cirkevný predpis, aby biskup kázal ľudu v jeho reči. V seminároch sa okrem latinčiny používala iba maďarčina. 180 uchádzačov o kňazstvo z Oravy a Liptova neprijali, lebo ich považovali za „panslávov“. Keď zistili, že seminarista číta slovenskú tlač, vyhodili ho. Biskupi zakázali kňazom odoberanie slovenských časopisov, a do farností chodili birmovať len zriedka a v sprievode žandárov. V Budapešti bolo na prácach 100 tisíc Slovákov, pre ktorých nezabezpečili kňaza, ktorý by slúžil bohoslužby v ich reči.

Keď kňaz a spisovateľ Jonáš Záborský úctivo povedal ostrihomskému arcibiskupovi Scitovskému o potrebe škôl s materinským vyučovacím jazykom, ten s krikom odpovedal: „Chcel by som vidieť vládu, ktorá by sa to opovážila!“ Keď pri birmovke v Zákamennom na Orave 8.8.1910 biskup Parvy začul, že vo vedľajšej miestnosti kňazi z okolitých fár hovoria po slovensky, nazlostene prekričal celú miestnosť: „Kto sa tam opovážil slovensky rozprávať? Čo za poriadok? Niekoľko nezrelých štencov prehlušuje mojich najlepších kňazov!“ Je to ten Párvy, ktorý predtým suspendoval A. Hlinku, a nesie spoluzodpovednosť za tragédiu pri posviacke kostola v Černovej 27.10. 1907, pri ktorej prišlo o život 15 ľudí. Ich pohrebu sa zúčastnili aj zástupcovia českých spolkov.

Maďarizační biskupi

Nebolo to iba v Katolíckej cirkvi. Gróf Zay, generálny inšpektor evanjelikov, povedal v r. 1845: „Slovania sa môžu vysťahovať z Uhorska, ak sa nechcú pomaďarčiť … na maďarskej zemi môže panovať len maďarský národ.“ K. A. Medvecký, katolícky kňaz z Oravy, to opísal takto: „Doba predprevratová bola jedna z najpochmúrnejších v dejinách slovenského katolicizmu. Hierarchia a vyššie kňazstvo i veľká časť kláštorného duchovenstva, cudzorodá a reči slovenského ľudu zväčša neznalá, žila v úplne cudzorodom kultúrnom ovzduší; považovala slovenský ľud len ako materiál k vybudovaniu mocného, rečove maďarského štátu. Bič slovenského duchovenstva, spišský Párvy zdržoval sa už roky mimo svojej diecézy, v Pešti; rožňavský biskup Balás ignoroval všetko, čo bolo slovenské; len o niečo lepší bol nitriansky gróf Bartyányi; banskobystrický Vlk Radnai-Ritthammer železným prútom šľahal Slovákov. Slovenského pôvodu, ale pre úplne zmaďarčenú mentalitu na ostrihomský stolec povýšený arcibiskup-prímas Csernoch plával neohrozene s maďarčiacim prúdom, ktorému sa ani košický svätec-biskup Fischer-Colbrie nevedel zoprieť. ... Aj v kostoloch a cirkevných školách sa maďarizácia stupňovala." (Seton-Watson v zborníku „Slovensko kedysi a teraz“, 1931, zostavil Dr. Alois Kolísek)

Slovenskí biskupi po vzniku ČSR

V takom stave bola slovenská cirkev, keď 28. októbra 1918 vznikla demokratická Československá republika. Zmena k lepšiemu nebola ani potom ľahká. „Maďarskí biskupi pokúsili sa ešte v poslednej chvíli, ba už aj po konštituovaní sa riadnej štátnej správy československej, prekaziť naše spojenie s Čechmi, pri čom prekotne zaplňovali cirkevné hodnosti a úrady svojimi nohsledmi, a prevážali cirkevné cennosti do Maďarska." ... „Faktickým uprázdnením väčšiny slovenských biskupstiev neprešla ešte cirkevná právomoc do rúk národne osvedčených prelátov. Veď odchádzajúci menovali svojich náhradníkov na svoj obraz, ... a len po dlhom vyjednávaní podarilo sa v Trnave, v Spiši a Banskej Bystrici získať nápravu vymenovaním skutočne slovenských biskupských námestníkov. V tomto zdĺhavom interregnum mnoho trpela národná výchova kňazského dorastu ... nastal citeľný nedostatok duchovenstva. Po dlhom vyčkávaní konečneSv. Stolica v dohode s československou vládou menovala pre Nitru, Spiš a Banskú Bystricu slovenských biskupov, a už aj samotným výberom splnila túžby oslobodeného národa. Deň 13. februára 1921, keď boli prví traja slovenskí rím.-kat. biskupi v starodávnej Nitre vysvätení, bol všenárodnou slávnosťou, akej Slovensko ešte nezažilo." (Medvecký, „Slovensko kedysi a teraz“, 1931) Ako ďalší bol v r. 1926 za apoštolského administrátora menovaný „miláčik košických Slovákov J. Čársky."

Problémy slovenskej Cirkvi po r. 1918

Československá Masarykova a Benešova vláda na rozdiel od Uhorskej a komunistickej do vnútrocirkevných záležitostí nezasahovala. Napriek občasným "protikatolíckym" výrokom, pri rokovaniach, zákonoch a riadení štátu konala voči Cirkvi zväčša demokraticky a korektne.

Hlavným problémom slovenskej cirkvi boli ešte 5-10 rokov rokov "dozvuky" predchádzajúcej maďarizácie. Biskupi mali z cirkevného života vymýtiť mnoho nezrovnalostí a krivdy, vyhovieť spravodlivým nárokom dosaváď ťažko strádajúcich slovenských katolíkov." V tom narážala ich snaha na veľké prekážky cirkevnoprávnej, osobnej a z časti i politickej povahy. Biskup bol v mnohom cirkevným právom viazaný na súhlas senátu - kapituly, pričom na Slovensku bolo ešte v r. 1928 medzi 54 kanonikmi iba 12 Slovákov. Mnohé mestá, aj čisto Slovenské aj pohraničné, boli obsadené pôvodom i cítením maďarskými duchovnými. V Bratislave, kde bolo v r. 1928 60% česko-slovenských katolíkov, sa len v jednom z 5 cirkevných obvodov ako-tak vyhovelo slovenským veriacim. ... Hmotné, cirkevno-školské a osobné záležitosti katolíckej obce má v rukách cirkevný výbor, väčšinou neslovenský, a cirkevné dane, platené väčšinou československých veriacich, vynakladajú sa takmer výlučne na maďarsko-nemecké školstvo. ... Aj kláštorné rády sa len ťažko a pozvoľna emancipujú spod cudzozemského, neslovenského vplyvu a od zväzkov peštianskych a viedenských centrál." (Medvecký, „Slovensko kedysi a teraz“, 1931) „Obnova v poľutovaniahodnom stave sa nachádzajúcich a zväčša od 20 liet neopravovaných cirkevno-patronátnych budov na Slovensku bude stáť okolo 15 miliónov (priemerná mesačná mzda bola okolo 100-500 korún)... kňazi-penzisti si v núdzi zakladajú periny aj hodinky ... mníšky majú svoj kapitál uložený v Ostrihome a nevydajú im na mnohé prosby ani ich vlastné." (Medvecký, "Cirkevné pomery katolíkov v niekdajšom Uhorsku", 1920)

Proticirkevná a protičeská propaganda

Pri sčítaní ľudu bolo v roku 1787 v Uhorsku 29% Maďarov, v r. 1910 v dôsledku maďarizácie 54%. Uhorský parlament mal 414 poslancov, z toho boli v r. 1913 traja Slováci. Podobne mizivé bolo zastúpenie Slovákov vo všetkých úradoch od súdov až po železnice. Slovensky sa učilo iba na niekoľko desiatkach ľudových škôl. (Viac napr. tu.) Keď minister V. Šrobár po vzniku ČSR zisťoval počty Slovákov schopných nastúpiť na potrebné miesta po odchode maďarských úradníkov, zistil, že chýba asi 30 tisíc ľudí. Tí prišli z Česka, lebo na Slovensku neboli ľudia s potrebným vzdelaním a kvalifikáciou. Títo pomohli za rekordný čas zvýšiť na Slovensku vzdelanosť i infraštruktúru. Časť z nich, vrátane niektorých učiteľov, však robila aj proticirkevnú propagandu, ktorú využili maďarskí nacionalisti. Medvecký o tom píše: „Aj nie celkom skonsolidované vnútropolitické pomery rušivo pôsobia na cirkevné pomery na Slovensku. Maďari už od počiatku 18. stor. všemožne sa usilovali v očiach Slovákov zostudiť Čechov." Dôvodom bola "emancipácia" od Rakúska a hlavne snaha vrátiť Slovensko pod Maďarskú nadvládu. „Umelé vštepovanie protičeskej zášti stupňovali od založenia Československej Jednoty, keď už jasne bolo vidieť túžbu po užšej vzájomnosti Slovákov s Čechmi. Protináboženské štvanie zo strany mnohých českých exponentov len dovŕšilo dielo protičeskej propagandy."

Česko verzus Cirkev a Slovensko

Čechy a Morava prešli za niekoľko storočí rozdielnym politickým a kultúrno-náboženským vývojom ako Slovensko. O niekoľko desaťročí skôr zažili proces národnej emancipácie, netrpeli odnárodňovaním porovnateľným s maďarizáciou. V r. 1918 mali vyššiu vzdelanosť i niekoľkonásobne väčší priemysel. S tým súvisia rozdiely v sociálnom zložení aj väčší vplyv socialisticko-ateistických názorov. Averzia voči Katolíckej cirkvi pramenila aj v tom, že mnohí Česi ju stotožňovali s Rakúsko-Uhorskou monarchiu, a bojom proti husitizmu, ktorý vnímali ako národne pozitívne hnutie.

V prvých rokoch bol vzťah medzi Sv. stolicou a ČSR napätý. Nitriansky biskup K. Kmeťko opísal dôvody takto: „Povaha česká k náboženským bojom náklonná, smutné skúsenosti z histórie národa, kleslosť mravov po svetovej vojne, proticirkevné organizácie väčšinou priemyselného obyvateľstva." Píše, že boli zničené katolícke stredné školy, čo je však dôsledok uhorskej politiky. V r. 1918 tu bolo len 140 slovenských, 186 maďarsko-slovenských ľudových škôl, a žiadna stredná škola s vyučovacím jazykom slovenským neexistovala. V r. 1925 malo Slovensko aj vďaka českej pomoci univerzitu, 13 učiteľských gymnázií a 216 stredných, odborných a meštianskych škôl. V r. 1928 bolo na Slovensku vyše 4 000 škôl, z toho vyše 3 200 slovenských. Ďalej vyčíta obmedzovanie náboženskej výchovy v školách, povinnú vojenskú službu klerikov, a "zátvor" cirkevného majetku. (Ten sa však nedá ani porovnať s komunistickým "znárodnením" po r. 1948.) Kritizuje, že vláda vyniesla viacero proticirkevných opatrení „proti duchu bývalého (Rakúsko-Uhorského) konkordátu." Oceňuje, že pri rokovaní o zmluve so Sv. Stolicou dobrá vôľa ani na jednej strane nechýbala," a Modus vivendi umožňuje pokojný vývin katolicizmu ... a rozkvet mladej republiky zakladajúci sa na pevných pilieroch kresťanskej kultúry." („Modus vivendi a jeho vliv“, v zborníku „Slovensko kedysi a teraz“, 1931)

Zátvor cirkevného majetku

Viacerí podnes uvádzajú ako dôkaz protikatolíckosti československej vlády pozemkovú reformu a "zátvor" cirkevného majetku. Ani to však spravodlivo neposúdime bez poznania predchádzajúcej situácie. Pozemková reforma mala sociálne dôvody. V r. 1918 tvorili v ČSR maloroľníci 65% všetkých vlastníkov pôdy, ale obhospodarovali iba 7% pôdy. Väčšinu vlastnila šľachta a veľkostatkári, a časť aj cirkev. K. Medvecký v r. 1920 napísal, že cirkevné veľkostatky, ich hospodárenie a úradníctvo nepožívali obľubu ani za Uhorska. Biskupi a ich vikári pre svoj šovinizmus „zapríčinili rozvrat cirkevného života na Slovensku". Semináre trpeli dlžobami, a „korupčný systém k pohoršeniu celého sveta" zneužívali úradníci. Zatiaľ čo budovy boli ošarpané, „dobytok biskupský hynul hladom, a oni chodili na štvorke arabských, zabezpečili si platy okolo 150000 korún ročne a nevypočítateľné dôchodky." V dôsledku nevýhodných pôžičiek „prišiel slovenský katolicizmus takmer o celý svoj kapitál, penzijné fondy kňazstva atď." V biede žijú kňazi na dôchodku a rehoľníčky sú ohrozené hladom. Zväčša chudobný ľud to videl s nevôľou, a vnútorne oslabená slovenská cirkev nebola schopná v dohľadnom čase reformy.

Potom nasledoval "zátvor" cirkevného majetku, uzákonený nariadeniami ministra pre správu Slovenska po r. 1919. Ten však nebol jeho zoštátnením, ale ochranou pred rozkrádaním v chaose povojnovej doby a zmien, (viď privatizácia po novembri 1989 a vzniku SR 1.1.1993) a hlavne pred jeho odvážaním do Maďarska. Spravovali ho komisie, ktorým predsedal člen episkopátu príslušného územia. Od r. 1935 to bol napr. biskup Dr. P. Jantausch, apoštolský administrátor v Trnave. Zátvor skončil v r. 1937, keď Sv. stolica ratifikovala zmluvu s ČSR z r. 1928

Modus Vivendi

Českoslovesnká republika vznikla 28.10.1918. Definitívne medzinárodno-právne uznanie, vrátane hraníc medzi Slovenskom a Maďarskom získala Mierovou zmluvou uzavretou v Trianone 4.6.1920. Československá vláda zakrátko začala aj so Sv. Stolicou rokovať o postavení Katolíckej cirkvi vrátane zosúladenia hraníc diecéz s územím štátu a menovania slovenských biskupov. Dôležitým výsledkom bola zmluva "Modus vivendi" medzi Sv. stolicou a Československom, uzavretá 17.12. 1927. V januári 1928 napísal E. Beneš štátnemu sekretárovi Sv. Stolice list:

„Eminence, od několika již roků vláda Československé republiky měla čest projednávati se Svatou Stolicí úpravu určitých otázek politicko-náboženských, které byli mezi oběma stranami dosud nevyřízeny. Výsledek byl parafován 17. 12. 1927 zástupci obou stran. … Mám nyní čest Vám oznámiti jménem vlády československé, že dne 20. ledna 1928 dala svůj souhlas k tomuto ujednání...“

Nasleduje text zmluvy v 6 bodoch: 1. žiadna časť ČSR nebude podriadená ordinárovi sídliacemu mimo jej územia. 2. Správa cirkevných majetkov kontrolovaná štátom je dočasná do doby kým sa realizuje obsah prvého článku, a je zverená komisii s predsedníctvom episkopátu príslušného územia. 3. Rády a rehoľné kongregácie nebudú podliehať predstaveným v cudzine. Pokiaľ nie je možné zriadiť československú provinciu, budú podliehať priamo generálnemu domu. 4. Sv. Stolica pred menovaním biskupov oznámi mená Č-S vláde, aby sa uistila, že proti nim nie sú politické námietky. To znamená politická činnosť proti bezpečnosti a územnej celistvosti štátu, ústave, verejnému poriadku. Uvedení preláti musia byť občania ČSR, ich mená zostanú do menovania v tajnosti. 5. Títo hodnostári pred nástupom do úradu zložia sľub „vernosti Republike Československej, že nespravia nič, čo by bolo proti blahu, bezpečnosti a integrite republiky." 6. Vláda sa postará, aby platné zákonné ustanovenia boli čo najskôr prispôsobené tomuto modu vivendi. … „mám čest vyjádřiti Vaší Eminenci velikou naší spokojenost s výsledkem vzájemně dosaženým v této dohodě a ujistiti Vaší Eminenci, že vláda Československé republiky se snažila vždy zajistiti všem svým občanům svobodný vývoj a respektování jejich víry, jejich citů a zájmů náboženských... Račte prijmout, Eminence, výraz mé nejhlubší úcty. Jménem vlády československé: ministr věcí zahraničních: Dr. E. Beneš.“

Ovocie Modu vivendi

Biskup Dr. K. Kmeťko o Modu vivendi napísal že rokovanie bolo ťažké hlavne z dôvodov rôznej právnickej mienky na prevzatie a zmeny kompetencii po zaniknutej monarchii. Výsledok však „môže uspokojiť obidve zmluvné stránky, lebo pri spravodlivom prevedení uzavretej dohody bude mať z nej osoh tak štát ako aj Cirkev." Píše, že náročné bude najmä rokovanie o hraniciach nových diecéz, lebo jestvujúce sa nachádzajú na území viacerých štátov. Chýbala mu zmienka o cirkevnom školstve. Oceňuje dobrú vôľu na obidvoch stranách. „Cirkev ... bude mať basis k slobodnému, úspešnému vývinu z vlastných síl, a bude neodvislejšia. Vatikán nemohol do nekonečna zvláštnu ochranu očakávať od mladého, všetkými ťažkosťami obkľúčeného štátu, keď to ani od starodávnych, veľkých štátov nevie všade a vždy previesť..." („Slovensko kedysi a teraz“, 1931)

Zatiaľ čo ČSR zmluvu ratifikovala za niekoľko týždňov, Sv. stolica to fakticky spravila až o 10 rokov. Dôvodom bola "tradičná" neochota Vatikánu okamžite reagovať na politické zmeny, ktoré sa môžu ukázať ako krátkodobé, trenice a niektoré rozhodnutia československej vlády z prvých rokov, a zrejme aj lobing uhorských prelátov. Bulou „Ad acclesiastici regiminis incrementum" Pius XI. v r. 1937 upravil hranice slovenských diecéz v súlade so štátnymi hranicami. Od tej chvíle „na Slovensku prestala cudzia cirkevná správa. Od toho času sa Slovensko stalo cirkevne samostatným." (Dr. E. Funczik, univerzitný profesor cirkevného práva, „Prevádzanie modu vivendi, SsV. Trnava 1947) „Bula je ... dokumentom Vatikánu pre medzinárodnú verejnosť, že počíta trvale s Československom ako dôležitým činiteľom v novej povojnovej Európe." (Ľavicové Právo lidu, 8.11.1937) Po oficiálnom zverejnení tejto buly vláda ČSR okamžite zrušila zábor cirkevného majetku. Nasledovalo menovanie nových biskupov.

Sloboda Cirkvi a diecéz

ČSR zmluvou Modus vivendi uznala katolíckej cirkvi „právo a slobodu aby si sama ohraničila svoje diecézy. ... Nebolo tomu tak v bývalom Rakúsko-Uhorsku." (E. Funczik) Toto právo a iné slobody jej potom uprel komunistický režim. Dr. Funczik, uvádza, že Rímsko-katolícka cirkev mala touto zmluvou vďaka pápežskej diplomacii a Masarykovi a Benešovi viac slobody a nezávislosti od štátu, než za monarchie. Píše, že Cirkev už v Uhorsku odrážala útoky na svoje práva, a katolicizmus tam bol napriek protestom Sv. stolice "zotročovaný" a zneužívaný na útlak menšinových národov. Preto mnohí Cirkev stotožňovali s cudzou nadvládou, čo bola jedna z príčin protikatolíckych nálad v novovzniknutej ČSR. To sa o pár rokov v malej obmene zopakovalo v prípade Slovenského štátu.

V r. 1937 sa predpokladalo, že po zmene diecéz bude nasledovať aj zriadenie arcibiskupstva a samostatnej Slovenskej cirkevnej provincie. To sa vinou dvoch totalitných režimov oddialilo o desaťročia. 2. 11.1938 prišlo Slovensko pri Viedenskej arbitráži z vôle nacistického Nemecka o 20% územia, na ktorom boli dve biskupské sídla (Košice a Rožňava) aj veľká časť územia Trnavskej apoštolskej administratúry. Na tomto oklieštenom území vznikol 14.3. 1939 Slovenský štát.

Protikatolícka ČSR a katolícky Slovenský štát ?

Slovenskí nacionalisti tvrdia, že „Benešova" ČSR bola protikatolícka, a „Tisov" Slovenský štát kresťanský. V. Jukl v rozhovore o tejto téme jasne povedal, že kresťanský je štát, ktorý vo svojich zákonoch aj praxi koná podľa kresťanských princípov, a oni už vtedy s pomocou Kolakoviča pochopili, že Slovenský štát takým nie je. (Viac tu.) Podobný postoj mal Vatikán, ktorý vznik Slovenského štátu videl ako dôsledok nátlaku nacistického Nemecka. „Svätá stolica len nerada a s ťažkosťami pripustila, aby bol Tiso prezidentom. Pravda, to sa nám po vojne aj vypomstilo, keď sa stále spájalo, že ‚klérus a fašizmus‘ sú spojenci.“ (V. Jukl)

Po rozbití Československa a obsadení Čiech a Moravy Nemeckom prišiel nuncius Saverio Ritter 15.7.1939 do Bratislavy, ako do relatívne slobodného zvyšku ČSR, aby tu pokračoval vo svojej funkcii. Odišiel, keď to slovenská vláda odmietla, a nad hotelom Carlton, kde sa ubytoval, zaviala zástava s hákovým krížom. Sv. stolicu tu potom zastupoval iba nižší diplomat chargé d'affaires G. Burzio. Ten za 4 roky poslal do Ríma omnoho viac správ vyjadrujúcich nespokojnosť s politikou štátu, ako predtým nuncius za 20 rokov ČSR. Nie ČSR, ale Slovenský štát dostal demarš Sv. stolice kritizujúci jeho politiku v oblasti ľudských práv ako odporujúcu kresťanským princípom. Predseda vlády Tuka ho odmietol s tým že „Slovensko nie je katolícky štát." V r. 1946 sa nuncius Ritter vrátil do Prahy, aby bez predloženia novej akreditácie pokračoval vo vojnou prerušenej funkcii, čím Vatikán uznal právnu kontinuitu ČSR. Tá bola vtedy jediným štátom východnej Európy, kde mala Sv. stolica plné diplomatické zastúpenie. To zaniklo potom, ako komunisti v r. 1948 uchvátili moc, a obnovilo sa po páde totalitného režimu v novembri 1989.

Komunistický socializmus proti cirkvi

Komunisti po februári 1948 zhabali všetok cirkevný majetok a vnútili cirkvám financovanie štátom, lebo: 1. Zisky zo zhabaného cirkevného majetku boli mnohonásobne vyššie, než prostriedky ktorými štát na cirkev prispieva. 2. Totalitný režim tak mohol aj pomocou financií lepšie ovládať cirkev. 3. Komunistická strana si tak vytvorila monopol na poskytovanie sociálnych a zdravotných služieb, výchovu a vzdelanie. V r. 1950 násilne zrušili kláštory, a rehoľníkov a rehoľníčky dali do väzenia a pracovných táborov. Zrušili Grécko-katolícku cirkev aj väčšinu seminárov. Znemožnili menovanie biskupov. Zakázali náboženskú tlač a stovky ľudí vrátane kňazov a biskupov uväznili aj za najmenšie náboženské aktivity. Toľko stručne k totalitnému ateistickému režimu, ktorému sme odzvonili 17. novembra 1989.

Cirkev verzus monarchia, demokracia a diktartúra

Z uvedeného je zrejmé, že demokratická „prvá“ ČSR bola aj pre slovenskú cirkev omnoho lepšia, než predchádzajúce polstoročie Rakúsko-Uhorska aj nasledujúcich 41 rokov komunizmu. Slovenská cirkev bola po 20 rokoch demokratickej ČSR v podstatne lepšom stave, ako v r. 1918, lebo ČSR jej priniesla viac dobrého ako zlého. Tak to videl aj A. Hlinka, ktorý bol k pražskej vláde niekedy veľmi kritický. Vznik ČSR 28.októbra 1918 a jej prvých 15 rokov však zhodnotil takto: „Štátny prevrat v r. 1918 bol najradostnejším okamžikom môjho života. Vznikom Československej republiky splnila sa moja túžba a ožili nádeje národa. Československý štát vznikol spoločnou zahraničnou a domácou prácou Čechov a Slovákov, preto želám si úprimne, aby bol trvalou vlasťou slovenského národa....“ („Odkaz slovenskému národu“, 1934)

Poznám donekonečna opakované a zväčša zo súvislosti vytrhnuté „protislovenské a proticirkevné“ výroky E. Beneša. Beneš sa však k cirkvi a Vatikánu správal a vyjadroval podstatne úctivejšie a korektnejšie než Tisov spojenec Hitler, komunisti, aj ako europoslankyňa za Ficov Smer-SD Monika Flašíková-Beňová. Podstatné sú však skutky, ktoré Sv. stolica ocenila aj tým, že v r. 1935 presvedčila Hlinkovu stranu, aby za prezidenta volila E. Beneša.

Dokumenty a postoje Svätej stolice dokazujú, že napriek prvotným rozporom a kritickým postojom aj ona vzťah s ČSR už koncom tridsiatych rokov považovala za dobrý a ČSR uznávala ako demokratický právny štát zachovávajúci slobodu občanov i cirkvi. Vidno to aj z jej postoja k ČSR a Slovensku v r. 1938-45 a po vojne. Vývoj Slovenska od novembra 1989 až po súčasnosť dokazuje, aké škody môže narobiť šírenie mýtov založených na polopravdách a podpora nedemokratických politikov a režimov.

Pavol Martinický
Autor je publicista. Písané v októbri 2014.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo