Keď sa minulý rok v marci stal Peter Pellegrini premiérom, v opozičných kruhoch sa stalo módou podsúvať, že je len bábkou, za ktorej povrázky bude poťahovať Robert Fico. Či maska „ficizmu s ľudskou tvárou“, ako naznačuje nedávna Shootyho karikatúra. A že prostredníctvom Pellegriniho nejakým spôsobom Fico naďalej zostáva v úrade.

V skutočnosti to takto nikdy celkom nefunguje. Predseda vlády, prirodzene, musí vždy zvažovať svoje politické limity vrátane tých vnútrostraníckych. No funkcia premiéra je sama osebe mocensky natoľko robustná, že žiadna osoba, ktorá ju vykonáva, nezostane len bábkou svojho predchodcu – hoci aj predsedu najsilnejšej vládnej strany.

Oddelením osoby premiéra od osoby straníckeho lídra sa rozdelila medzi dvoch ľudí taktiež moc, ktorú predtým v sebe koncentroval jeden človek. Peter Pellegrini i Robert Fico sú dnes politicky slabší, než bol Robert Fico sám pred 22. marcom 2018. Možno najlepšie si to uvedomujú práve obaja títo aktéri, o ich rezervovaných vzťahoch sa klebetí v politickom zákulisí.

No na Slovensku nikdy poriadne nezapustil korene systém, uplatňovaný napríklad v Nemecku, keď premiér a predseda najsilnejšej strany môžu byť niekedy aj dvaja ľudia, nie nevyhnutne vždy len jedna osoba. Veď o niečo podobné sa pokúsila SDKÚ-DS v rokoch 2010 – 2012.

Mikuláš Dzurinda si ponechal predsedníctvo strany, kým Iveta Radičová sa stala premiérkou. Vláda sa však predčasne rozpadla. Lenže to bolo vtedy a dnes je dnes.     

Ešte včera sa mohlo zdať, že rok 2019 neodvratne so sebou prinesie meranie síl medzi bývalým a súčasným premiérom. No prípadný odchod Roberta Fica na Ústavný súd by mohol Petrovi Pellegrinimu uvoľniť priestor, aby sa popri vláde ujal taktiež predsedníctva Smeru.

Bude si to vyžadovať kus politickej obratnosti. Peter Pellegrini by sa musel oprieť o výtlak premiérskeho úradu a svojej popularity, aby ovládol aj svoju stranu. Následne by s plnou straníckou podporou za sebou mal tiež silnejšiu pozíciu ako premiér. Najmä voči ctižiadostivému Andrejovi Dankovi, ktorý by rád posilnil vlastný vplyv a verejnosť zásobuje ako na bežiacom páse témami, hoci väčšinou nezmyselnými.  

Ak by Pellegriniho prevzatie Smeru nebolo dobre zorganizované a svoju šancu by zacítili iní ambiciózni hráči v Smere, sociálna demokracia by sa mohla rozpadnúť.

Imidž a obsah

Dôveryhodnosť Petra Pellegriniho po nástupe do premiérskeho úradu sa odvíja predovšetkým od jeho nekonfliktného vystupovania. Byť vecný mu pristane, no v televíznych reláciách mal už aj momenty, keď sa snažil byť polemický. Miestami akoby chcel pripomínať Roberta Fica.

Lenže kopírovať štýl predchodcu v čase, kedy sa dvom tretinám verejnosti zunoval, nie je práve dobrým receptom na úspech. Peter Pellegrini by mal zostať sám sebou, mal by zostať „Pelle“ – ako ho žoviálne prezývajú. Nie snažiť sa napodobňovať Roberta Fica.

Iba tak Smer bude schopný pôsobiť v ďalších parlamentných voľbách čerstvo, neokukane, takpovediac ako úplne nová strana, s výhľadom na zostavovanie ďalšej vlády. A to ešte nie je isté, že sa tým verejnosť nechá zviesť.

Všetko toto je totiž len o zovňajšku a ako veci pôsobia na imidž. Obsahovo bol Peter Pellegrini dlhé roky popredným politikom strany, za vlády ktorej riešenie najpálčivejších problémov Slovenska stálo.

Vidieť to najmä na stave zdravotníctva a vzdelávacieho systému (spomenie si ešte niekto, že Pellegrini bol krátko aj ministrom školstva?) – dva rezorty, ktoré sa nepodarilo príliš zlepšiť, hoci štátna kasa zaznamenala prílev peňazí z rozbiehajúcej sa pokrízovej ekonomiky. Neschopnosť sociálnej demokracie poradiť si so systémovými výzvami krajiny zakrýval Smer nesystémovým lepením očí voličom opatreniami ako bezplatné vlaky.

Napokon, odkaz Petra Pellegriniho sa raz v budúcnosti bude odvíjať od toho, koľko svojho politického kapitálu využil na riešenie reálnych problémov krajiny, nie podľa toho, koľko politického kapitálu vynaložil na získanie a udržanie moci.