Poslanie, ktoré za nás nikto nemôže urobiť

Poslanie, ktoré za nás nikto nemôže urobiť

Foto: FB profil Františka Mikloška

Prinášame novoročné príhovory vybraných prezidentských kandidátov. Píše František Mikloško.

Štyroch prezidentských kandidátov sme požiadali o krátky novoročný text.

Známa môjho priateľa sa po mnohých rokoch vrátila zo Západu, lebo jej chýbalo Slovensko s jeho srdečnosťou a priateľstvom. Po návrate zostala zaskočená. Stretla tu nahnevaných, nevrlých ľudí, ktorí na každú maličkosť reagujú podráždene. Z áut na vás trúbia, v električke sa na vás neusmejú. Zo všetkého preniká na povrch frustrácia.

Z čoho sme takí frustrovaní, že sa už nevieme na seba usmiať? Z čoho sú frustrovaní politici na najvyšších miestach, vo vládnej koalícii i opozícii, že ich jazyk už nevie vysloviť slová, ktoré by slovenskú spoločnosť upokojili? Z čoho sú frustrovaní predstavitelia cirkví, že sa najľahšie vedia identifikovať len na báze spoločného nepriateľa? Z čoho sú frustrovaní slovenskí intelektuáli, že už ani nepíšu, ani nehovoria? Z čoho sú frustrovaní slovenskí občania, ktorí napriek mnohým ekonomickým i existenčným problémom predsa len žijú život, ktorý nachádza svoju vážnosť a hodnotu?

Ktoré slovo treba vysloviť, aby sa tento gordický uzol frustrácie na Slovensku preťal?

To slovo je to, čo prišla na Slovensko hľadať naša známa z bohatého, prosperujúceho, ale na osobné vzťahy asi chudobného Západu. To slovo nás vedie k načúvaniu iných, k múdrosti, že sme tu len na vymedzený čas, k odkazu našich predkov, keď navštevujeme naše cintoríny. K poslaniu, ktoré na nás čaká a ktoré nik okrem nás v tomto čase nemôže urobiť. K zápasu o spravodlivejšiu a lepšiu spoločnosť, ktorú tu chceme po sebe zanechať. K priateľským zväzkom, ktoré nemôže žiadne materiálne bohatstvo nahradiť. Ku kultúre v tom najpôvodnejšom zmysle, od uctenia si hostí, ktorí nás navštívia, cez uvoľnenie miesta v autobuse až po slušnosť k podriadeným a odkázaným na našu pomoc.

Človek sa zbavuje frustrácie, keď je akceptovaný spoločnosťou, priateľmi alebo sebou samým. A práve cesty, ktoré som popísal, znamenajú akceptáciu alebo možno ešte viac oslobodenie človeka v jeho vlastnom vnútri. Tu by sa mohla začať obnova unavenej slovenskej spoločnosti. Z nej potom vyplynú samozrejmé nároky na politický, spoločenský i náboženský život na Slovensku. Skúsme o tom premýšľať v tridsiatom roku slobody, po ktorej sme desaťročia tak veľmi túžili.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo