Predvolebná Ukrajina na Zakarpatí: Zima sa blíži

Moje očakávania pred cestou na Ukrajinu boli ovplyvnené rozhovorom s mojou kyjevskou známou na konci septembra. Opísala atmosféru v Kyjeve odkazom na opakujúci sa výrok z Martinovej románovej ságy/seriálu HBO Hra o tróny"Zima sa blíži (Winter is comming)". Kedykoľvek je táto replika v seriáli spomenutá, má nádych tajomna, neznáma i zlovestna.

Na ceste z Košíc na východ nič nepripomína blížiacu sa „zimu“. Roztratené dediny sú pokojné ako obvykle. Ak sa niečo deje, je to ukryté za hranicou, ktorá oddeľuje naše dva svety.

Slovensko-ukrajinská hranica bola taká, ako vždy – čakanie z neznámej príčiny, ktoré sa rovnako z neznámej príčiny o poldruha hodiny končí. Ďalšia cesta je azda trochu rozbitejšia, ako tá predtým, okolo nápisy v cyrilike, ale inak je to ako na Slovensku. Užhorod vyzerá ako minulý rok. Všade sú bilbordy a nikto neostane na pochybách, že o pár dní sú voľby.

Pozrite si viac článkov na tému Ukrajiny

Zdieľať

Pokiaľ sa človek neprizrie skutočne pozorne, nezbadá žiadne znaky predchádzajúcich zmien, ktoré otriasli Ukrajinou a tak trochu aj našimi životmi na druhej strane hranice, ktorá oddeľuje ten náš od toho ich sveta.

Na jar som v Užhorode počul sľuby nového primátora nominovaného užhorodským Majdanom, ktorý plánoval cez leto opraviť cesty, ktoré tak trestuhodne zanedbal jeho skorumpovaný predchodca. Žiaľ, po výsledku ani chýru ani slychu a tak treba hľadať zmeny inde. Zdá sa mi, že na ulici počujem viac ukrajinčiny, ale v tomto kúte krajiny ide skôr o zmes rôznych jazykov a nárečí. Sem tam sa mi zdá, že ľudia hovoria slovensky, sem tam poľsky, ale to sú iba rôzne výpožičky do celkom osobitého tunajšieho jazyka, kde sa miešajú vplyvy toľkých národov, ich jazykov či dialektov.

Najlepším spôsobom, ako zistiť, čo sa zmenilo, je vstúpiť do rozhovoru s ľuďmi. Väčšina bežných ľudí je sklamaná. Zmeny boli podľa mnohých zmenami k horšiemu. Prezliekanie kabátov je na dennom poriadku, korupcia sa nezmenšila, inflácia vzrástla a na dôvažok je na východe vojna. Tu menej cítim nadšenie zo vstupu do EÚ, ako som bol na to zvyknutý v Kyjeve. Ani európske vlajky nikde nevisia. Dokonca ani ukrajinské už nevidno na každom rohu ako pred pár mesiacmi.

"Zakarpatie je štát v štáte. Dôležité je, čo je na tejto strane Karpát, menej to, čo na druhej. Ak sa spoza Karpát nepriženie vojna, oni prežijú, ako doteraz vždy."

Zdieľať

Pred budovou miestnej administratívy stretávame pozorovateľov OBSE, ktorí budú dohliadať na priebeh parlamentných volieb. Šarmantný starší Kanaďan rozpráva o predchádzajúcich voľbách, ktorých sa tu zúčastnil od deväťdesiatych rokov, porovnáva ich s voľbami v Amerike, Jemene, Afganistane. Tam všade pozoroval voľby. Na otázku, čo bude s Ukrajinou, sa zamyslí: „Ešte pár Majdanov a Ukrajina sa pohne vpred.“ Neradostná predpoveď. Zatiaľ bolo niekoľko „neúspešných“ a dva „úspešné“ Majdany. Jeden skončil v politickom marazme a priamo viedol k druhému a tento druhý pokračuje občianskou vojnou.

Keď porovnávam výpovede miestnych akademikov s tými, ktoré sa dozviem v taxíkoch, maršrutkách, reštauráciách či na trhovisku, zisťujem v niečom vzácnu zhodu: Zakarpatie je štát v štáte. Dôležité je, čo je na tejto strane Karpát, menej to, čo na druhej. Ak sa spoza Karpát nepriženie vojna, oni prežijú, ako doteraz vždy. To je ale asi jediná zhoda medzi týmito rôznorodými skupinami. Kým bežní ľudia prepínajú stanice hneď, ako pustia politickú reklamu (čo je v tunajších pomeroch asi každých 5 minút), a tvrdia, že majú politiky viac než dosť, pracovníci univerzity hovoria o približovaní sa Európe, o ich právoplatnom mieste v nej a pod. Európska perspektíva miestnych elít však nie je len verbálna. V ich prípade aj veľmi rukolapná. Zrejme všetci vlastnia európske pasy alebo aspoň preukazy zahraničných Maďarov, či v oveľa menšej miere Slovákov. V prípade problémov jedni môžu odísť, tí druhí zostanú.

Ešte silnejšie ako v Užhorode som cítil takúto „exit“ stratégiu v druhom najväčšom meste Mukačevo. Je to príjemné vidiecke mesto s relatívne veľkým centrom a majestátnym hradom. Na uliciach by som čakal viac maďarčiny, ale skôr sa ozýva ruština. Viacerí miestni hneď vysvetlili, že sú pôvodom z Ruska, ale tu sú už doma a späť sa vrátiť nechcú. Skôr ich to ťahá na západ, však mnohí známi tam už sú. Nie, nehovorili o bohatých Rusoch, čo si žijú na západe, ale o podkarpatských Maďaroch, ktorých počet sa rýchlo zmenšuje. Už od deväťdesiatych rokov odchádzajú hlavne do Maďarska a ich komunita citeľne stráca na sile.

"Pre mnohých je Rusko stále prinajmenšom kultúrnym domovom. Do sŕdc miestnych ľudí sa vkradla 'zima' v podobe úzkosti a nástojčivej nutnosti rozhodnúť sa, kým sú, kam chcú patriť a ako chcú žiť."

Zdieľať

Najviac ma prekvapil na začiatku nechtiac vypočutý rozhovor v kaviarni. Dve, podľa vzhľadu ani nie dvadsaťročné deti (vzhľad tu dosť klame, podobné deti som tu stretával s vlastnými potomkami) hovorili o svojich plánoch na odchod z krajiny. Ich plán bol jednoduchý: získať preukaz zahraničného Slováka, naučiť sa trochu po slovensky a vysťahovať sa. Zaujímalo ma, prečo si vybrali Slovensko. Odpoveď bola prostá: budú to mať blízko domov a reč je jednoduchšia ako maďarčina. Keby nebola maďarčina taká ťažká, vybrali by si Maďarsko. Vysťahovať sa tam je ľahšie.

A čo čakajú tunajší ľudia od volieb? Väčšina nič. Zakarpatie budú asi naďalej v parlamente väčšinovo zastupovať príslušníci rodiny Baloha. Málo pre svoj kraj vraj urobili doteraz a veľa sa od nich nečaká ani v budúcnosti. Na otázku, prečo ich teda volia, väčšina hodí rukou či pokrčí plecami. Podľa jedného týchto „zlodejov“ poznajú, niekto iný by mohol byť ešte horší.

Zakarpatie je krásny kraj, prechádzky po ňom napĺňajú Slováka nostalgiou za Slovenskom, ktorému bolo v mnohom podobné, ale už ho viac niet. Dnes čelí svojej nočnej more. Krajina, ktorej je súčasťou, je vo vojne so zemou, ktorá bola vnímaná ako najbližší spojenec. Pre mnohých je Rusko stále prinajmenšom kultúrnym domovom. Na Zakarpatí nepočuť výstrely, ale množstvo vojenských pohrebov rastie. Zmeny na povrchu nie sú veľmi viditeľné, ale „zima“ sa vkradla do sŕdc miestnych ľudí v podobe úzkosti a nástojčivej nutnosti rozhodnúť sa, kým sú, kam chcú patriť a ako chcú žiť.

Michal Považan
Autor koncom minulého roka po niekoľko mesiacov pôsobil na Univerzite Tarasa Ševčenka v Kyjeve. Momentálne cestuje po Ukrajine, kde zostane až do parlamentných volieb, ktoré prebehnú 26. októbra.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo