Vladimír Palko: Ukrajina – temný súboj pomníkov

Pred pár dňami v Charkove, najväčšom meste východnej Ukrajiny, konečne padol Lenin. Gigantická socha teoretika i praktika komunizmu sa za jasania davu zvalila z podstavca na plochu námestia. Leninova politika a politika jeho nasledovníkov spôsobili podľa Čiernej knihy komunizmu smrť asi sto miliónov ľudí. Keď socha padla, natíska sa otázka: Prečo to tak dlho trvalo?

Ak chceme rozumieť Ukrajine, musíme rozumieť Rusku. Odskočme si na chvíľu do Moskvy.

Piadimužík Dzeržinskij 

Počet Leninových sôch v Rusku, od Petrohradu až po Tichý oceán, sa údajne blíži k počtu dvetisíc. Niektoré boli po páde komunizmu odstránené, ale skôr z technických dôvodov. Jasne politickým bolo odstránenie Leninovej sochy z areálu Kremľa v Tajnickom sade v roku 1995. Spektakulárne strhávanie Leninových sôch, ako tomu bolo nedávno v Charkove, sa v Rusku nekonalo.

Charkovským spôsobom však bola v Moskve už dávnejšie strhnutá socha človeka, ktorý reprezentoval komunistickú ideu vari rovnako ako Lenin. Felix Dzeržinskij bol zakladateľom Čeky, tajnej polície. Obete Čeky a jej nástupníckych organizácií sa rátajú na milióny. V roku 1958 bola inštalovaná 15-tonová socha Dzeržinského na Lubjanskom námestí v Moskve. Na fotografiách sa z porovnania s okolo idúcimi autami dá odhadnúť jej výška na 15 metrov. V auguste 1991 po neúspechu puču, ktorý zorganizovali proti Gorbačovovi špičky KGB, boli hodiny Dzeržinského sochy zrátané. Za prítomnosti davu Moskovčanov bola socha odstránená.

Nostalgici sa dlho dožadovali návratu Dzeržinského sochy na pôvodné miesto. Dočkali sa toho v septembri 2014. Na Lubjanskom námestí sa zišlo niekoľko desiatok komunistov a uprostred kvetinového záhonu postavili novú Dzeržinského sochu. Socha meria aj s podstavcom asi meter sedemdesiat, z toho samotný Felix Edmundovič asi deväťdesiat centimetrov. Na jednej strane z návratu strojcu červeného teroru nemožno mať dobrý pocit, na strane druhej nič tak výstižne nereprezentuje úpadok komunistickej idey, ako zámena gigantického „Železného Felixa“, ako bola nazývaná strhnutá socha, za piadimužíka Felixa, strateného vo veľkom priestranstve námestia.

Obnovenie Sovietskeho zväzu? 

Viac ako nostalgia za mocným Sovietskym zväzom je rozšírená ľahostajnosť voči komunistickej minulosti, vrátane tých Leninových sôch. Komunizmus je mŕtva idea. Ruská vláda pristupuje k minulosti chladne pragmaticky. Keďže sa usiluje o podporu čo najväčšieho počtu Rusov, i tých, čo za komunizmom smútia, všetky pomníky komunistickej minulosti, sochy, busty, pomenované ulice a námestia, necháva tak, ako sú.

Občas vláda i prispeje k zakonzervovaniu niektorých symbolov minulosti, napríklad melódia sovietskej hymny sa stala melódiou ruskej hymny s novým textom alebo tlačová agentúra sa vrátila k sovietskej skratke TASS.

To neznamená, že zločiny komunizmu a jeho konkrétnych predstaviteľov sú v Rusku zakázanou témou. Naopak. Jedno z najantikomunistickejších filmových diel, trilógiu „Unavení slnkom“, natočil Putinov podporovateľ Nikita Michalkov. Film „Admirál“ podáva pozitívny obraz vodcu bielogvardejcov admirála Kolčaka, ktorý má mimochodom od roku 2008 tiež sochu monumentálnych rozmerov v Irkutsku na brehu Angary, kde ho bolševici popravili v roku 1920. Objavujú sa sochy, busty a pamätné tabule bolševikmi popraveného cára Nikolaja II, napr. v roku 2013 súsošie cára s manželkou v Sankt Peterburgu pred kostolom Kristovho Vzkriesenia. Už v roku 2010 sa v sibírskej obci Sušenskoje objavila poltonová busta Nikolaja II na mieste, kde kedysi stála Leninova socha. Lenin bol v sibírskom vyhnanstve práve v obci Sušenskoje, a to v období, keď vládol cár Nikolaj. Iniciatíva je ponechaná na spontánne aktivity zdola. Tak, ako piadimužík Dzeržinský bol financovaný moskovskými komunistami, súsošie vladárskeho páru zaplatili zbierkou miestni kresťania, a sibírsku cársku bustu miestna fabrika na vodku.

Rovnako je mylné predpokladať, že vládna moc nejako chráni imidž bývalých bolševických ikon. V rozhovore s leninológom, z ktorého som čerpal informáciu o počte Leninových sôch, boli i pikantné informácie o Leninových radách mladým revolucionárom, ako majú z okien liať na cárskych policajtov kyselinu. Občas k dekonštrukcii prispeje i televízia, ktorá je úplne v službách vlády. Pred pár rokmi som videl na Prvom kanáli politickú talk-show (tieto sú detailne režírované), kde sa diskutovala Leninova politika. Prítomný predseda Komunistickej strany Ruska Gennadij Zjuganov Lenina obhajoval. Úloha skritizovať Zjuganova (a Lenina) pripadla samotnému patriarchovi Moskvy a celej Rusi Kirillovi. Kirill argumentoval v tom duchu, že politika Lenina bola v podstate protiruská a v rozpore s tým, čo ruskí komunisti deklarujú dnes. Zjuganov vyznel hlúpo.

V roku 2008 organizovala ruská televízia po vzore iných krajín show – hľadanie najväčšieho Rusa. O výsledku rozhodovali občania svojimi telefonátmi. Na prvom mieste skončil Alexander Nevský, v boji o druhé miesto predrevolučný cársky predseda vlády a reformátor Piotr Stolypin porazil Stalina. Keď bol Stolypin premiérom, Stalin bol vo väzení. V roku 2012 bola v Moskve vztýčená Stolypinova socha.

Floskula o obnovovaní Sovietskeho zväzu Putinom sa používa v súvislosti s jeho výrokom z 25. apríla 2005, keď v prejave pred štátnou Dumou povedal, že rozpad Sovietskeho zväzu bol najväčšou geopolitickou katastrofou 20. storočia. S výrokom nemožno súhlasiť z jednoduchého dôvodu, lebo toto označenie si zaslúžia úplne iné udalosti, napríklad dve svetové vojny.

Nemožno však uprieť, že z ruského hľadiska mal rozpad i negatívnu stránku, spočívajúcu v tom, že vyše dvadsať miliónov Rusov sa ocitlo v zahraničí potom, čo sa komunistami určené republikové hranice stali štátnymi hranicami. Práve o tom Putin hovoril v ďalších vetách. Tvrdiť, že týmto vyslovoval ľútosť nad porážkou komunizmu, nie je v súlade s pravdou. Jednak Sovietsky zväz v čase rozpadu už komunizmus opustil. Dokonca sa dá povedať, že v druhej polovici 80. rokov sa práve z neho šírila ideová smrť komunizmu. V referende pol roka pred rozpadom sa ľudia vyjadrovali k otázke, či sa má zachovať Sovietsky zväz, v ktorom budú „v plnej miere zaručené práva a slobody jednotlivca“. Jednak Putin sa zreteľne zasadzuje skôr za akési zmierenie medzi „červenými“ a „bielymi“. O tomto zmierení hovoril pri prvej návšteve anektovaného Krymu.

Pred postavením Stolypinovej sochy v Moskve Putin vyzval poslancov Dumy, aby zbierkou prispeli na uhradenie nákladov na sochu. Pripomeňme, že premiér Stolypin dal veľké množstvo ľavicových revolucionárov všetkých odnoží zastreliť.

Táto analýza nemá slúžiť na ospravedlnenie súčasného ruského prístupu k symbolom. Zmes cárskych, komunistických aj kresťanskopravoslávnych symbolov, je ťažko stráviteľná. Tvrdenia o obnovovaní Sovietskeho zväzu a kriesení komunizmu však nezodpovedajú skutočnosti.

Limity odstraňovania komunistických symbolov v Rusku 

Prekliatím Ruska je skutočnosť, že pod komunistickými symbolmi dosiahli víťazstvo všetkých víťazstiev v najkrvavejšej zo všetkých vojen. Kosák, kladivo a červená hviezda boli na vlajkách, pod ktorými bojovali Rusi vo Veľkej vlasteneckej vojne proti Hitlerovi. Vari v každej ruskej rodine spomínajú na padlého deda, pradeda, strýka. Spomienka na víťazstvo, 9. máj, má v dnešnom Rusku až náboženský charakter. Červenú vlajku s týmito symbolmi – Znamenie víťazstva vztýčili vojaci Jegorov, Kantarija a Berest v máji 1945 na berlínskom Reichstagu.

Kosák, kladivo a hviezda sú preto logicky na všetkých pomníkoch, pamätníkoch víťazstva, ktorými je ruská krajina posiata.

A čo so zločinným Stalinom, ktorý národy Sovietskeho zväzu v tejto vojne viedol? Vymazať? Veď práve vymazávanie osôb patrilo ku komunistickej metóde.

Tohto roku som sledoval v predvečer Dňa víťazstva na Prvom kanáli kultúrne podujatie v „Zjazdovom paláci“ za prítomnosti vojnových veteránov a prezidenta Putina. Na pódiu umelci spievali a tancovali, ich vystúpenia striedali filmové šoty na plátne s historickými zábermi z vojny. Nevdojak ma napadlo: ukážu aj Stalina? A ukázali. Mihol sa na plátne na sekundu. Myslím, že dve sekundy by bolo veľa. Keby úplne chýbal, bolo by to smiešne.

Keďže víťazstvo bolo vykúpené toľkým utrpením a krvou miliónov, je to dnes ako nespochybniteľná sviatosť. A rúhačov voči tejto sviatosti vidia Rusi práve na Ukrajine.

Odstraňovanie Leninovej sochy v Charkove, 28.9.2014. 

„Východoukrajinskí komunisti“ verzus „Západoukrajinský Banderistan“

V encyklopédii Wikipedia možno nájsť mapku výskytu Leninových sôch na Ukrajine. V 90. rokoch prebehla na západnej Ukrajine vlna strhávania Lenina. Na prelome 2013/2014 po majdanských udalostiach prebehla podobná vlna na strednej Ukrajine. Na východe Leninovia odolávali. Charkovský je prvý padnuvší na východe Ukrajiny.

A kto vyplnil prázdnotu po Leninoch v západoukrajinskom panteóne sôch? Prichádzame k menu Stepan Bandera.

Stepan Bandera, bojovník za samostatnú Ukrajinu, v čase druhej svetovej vojny strávil dva roky v nacistickom väzení a štrnásť rokov po vojne ho v západonemeckom exile zavraždil agent sovietskej KGB. Človek má isté automatické sympatie voči politikom, ktorí hľadali priestor pre svoj národ v smrteľnom zovretí medzi Hitlerom a Stalinom. Ale keď sa pozrieme zblízka na príbeh Banderovho hnutia, sympatie sa strácajú.

Na prelome tridsiatych a štyridsiatych rokov sa Stepan Bandera dostal do čela Organizácie ukrajinských nacionalistov OUN. Územie, na ktorom pôsobili, bolo pred vojnou súčasťou Poľska. Po vypuknutí vojny a obsadení Poľska Nemeckom OUN spolupracovala s Nemcami. Keď Nemecko napadlo v júni 1941 Sovietsky zväz, Banderova OUN to pochopila ako jedinečnú príležitosť naplniť svoje ciele a osem dní po vypuknutí vojny so Sovietmi Banderova OUN vyhlásila v Ľvove samostatný ukrajinský štát. V deklarácii nezávislosti sa OUN prihlásila k spolupráci s Nemeckou ríšou pod vedením Adolfa Hitlera. Nemci však mali iné plány a Banderu internovali v Sachsenhausene. V inom nemeckom lágri zahynuli dvaja Banderovi bratia. Bandera bol prepustený v roku 1944.

Medzitým však spolupráca OUN s Nemcami, nadviazaná v predchádzajúcom období, prinášala svoje plody v podobe účasti priaznivcov OUN na vytváraní nových policajných jednotiek a vojenských bataliónov „Nachtigall“ a „Roland“ a ich nástupníckych jednotiek ako „Schutzmannschaft Battalion 201“ , ktoré dobýjali sovietske územie. Roman Šuchevič, blízky Banderov spolupracovník, bol zástupcom veliteľa poslednej menovanej jednotky, ktorá bojovala v Bielorusku proti tamojším partizánom.

Na prelome rokov 1942-1943 OUN sformovala svoje vojenské krídlo – Ukrajinskú povstaleckú armádu UPA. Bojovali v nej priaznivci OUN so skúsenosťami v policajných zložkách pod nemeckou správou a v bojoch na strane Nemcov proti Sovietom. Pre OUN a UPA boli nepriateľom číslo jedna sovietski boľševici, ale logika vývoja spôsobila, že začali bojovať i proti Nemcom.

Koniec vojny rozhodol o osude UPA. Zvyšky banderovcov sa prebíjali na západ. Niektorí zostali na západnej Ukrajine a viedli partizánsku vojnu proti Sovietom až do päťdesiatych rokov. Vodca UPA Roman Šuchevič zahynul v boji s jednotkami sovietskeho ministerstva vnútra až v roku 1950.

Dalo by sa povedať, že vlastne banderovci statočne bojovali proti obom totalitám, Stalinovej i Hitlerovej. Na začiatku vojny síce bojovali po Hitlerovom boku, ale nerobili to z lásky. Tak ako Američania a Briti nebojovali bok po boku so Stalinom z lásky k nemu. Bohužiaľ, Banderova UPA nebojovala iba proti ozbrojeným Nemcom a Sovietom. Ešte viac zabíjala Poliakov. Neozbrojených Poliakov. Mužov, starcov, ženy a deti. Vraždila ich masovo.

Masakra, o ktorej sa veľa nehovorí 

Počuli ste niekedy o volyňskej masakre? Prebiehala nielen vo Volyni, ale aj v susednej Haliči. Prebiehala nie deň, ale celé dva roky 1943, 1944. V predstavách banderovcov o budúcom ukrajinskom štáte nebolo miesta pre poľskú menšinu. Na západnej Ukrajine žilo mnoho Poliakov, boli tam celé poľské dediny.

Banderovci sa rozhodli systematicky ich vyvraždiť. Prebiehalo to tak, že UPA obkľúčila vyhliadnutú dedinu a potom začala obyvateľov vraždiť. Nepoužívali sa len strelné zbrane, na radu prišli i kosy, vidly, sekery a nože. Zabíjali všetkých, vrátane detí. Zachovalo sa veľa dobových fotografií. Známa je fotografia obesených detí, ktoré visia zo stromu ako strapec. Stala sa po vojne predlohou pre pomník obetiam.

Dôkazom úplnej zbesilosti v radoch UPA bolo zverské mučenie obetí pred ich zavraždením.

Historici odhadujú, že počet poľských obetí masakry je niekde medzi päťdesiattisíc a stotisíc. Medzi ne patrí asi dvesto rímskokatolíckych kňazov. Niektorých banderovci ukrižovali. Zoznam Ukrajincov, ktorí boli ochotní pomôcť prenasledovaným Poliakov, obsahuje asi tisíctristo mien. Za pomoc Poliakom banderovci niekoľko sto svojich krajanov zavraždili.

Hrdina západnej Ukrajiny

Stepan Bandera je na dnešnej západnej Ukrajine de facto rehabilitovaný. Banderove sochy a busty sa objavili po roku 1991 vo viac ako štyridsiatich mestách a obciach, od trištvrtemiliónového Ľvova po malé dediny. Bandera je čestným občanom viac ako desiatky miest, má niekoľko múzeí, v mestách sú po ňom pomenované desiatky ulíc.

Bandera bol človekom, ktorý neváhal v politike siahnuť po násilí. Už pred vojnou OUN mala na svedomí viacero politických vrážd. Bandera bol v predvojnovom Poľsku súdený a väznený za účasť na zavraždení poľského ministra vnútra Bronislava Pierackeho.

I samotní vodcovia UPA v čase masakier Poliakov majú dnes svoje pomníky. Najvyšší veliteľ UPA, generál Roman Šuchevič má svoju pamätnú mincu aj poštovú známku, vydanú v roku 2007 pri príležitosti jeho storočnice. V štvrťmiliónovom meste Rivne má svoju bustu pohlavár UPA Dmytro Kliačkivskij, organizátor a plánovač masakry.

V roku 2007 udelil prezident Juščenko najvyššie štátne vyznamenanie, titul „Hrdina Ukrajiny“ Romanovi Šuchevičovi a v roku 2010 ho udelil Stepanovi Banderovi. V apríli 2010 okresný súd vyhlásil obe prezidentove rozhodnutia za nezákonné. V ktorom meste sa nachádzal ten súd? No predsa v Donecku. V onom, dnes rozbombardovanom, rebelujúcom Donecku. Súd v Ľvove, Ternopile či v Ivano-Frankovsku by to predsa neurobil.

Dva nezmieriteľné politické národy 

Na západe Ukrajiny sú Bandera a Šuchevič tými, čo bojovali a umierali za Ukrajinu. A že UPA zabíjala desiatky tisíc bezbranných? Nuž, zabíjala, o tom sa nehovorí. Ale bojovali, trpeli a umreli za Ukrajinu. Na východe, v ruskojazyčnom Donbase, hovoria ľudia: Banderovci sú tí, čo šli s Hitlerom v osudovej chvíli, keď na naše hlavy začali padať Hitlerove bomby. A dnešní „banderovci“ nám zvrhli násilím demokraticky zvoleného prezidenta, tie bomby nám hádžu na hlavy opäť a Západ ich podporuje. Tieto dva pohľady sú nezmieriteľné. A tieto dva politické národy sídlia na dvoch rôznych územiach.

Viktor Juščenko vedel, že udelením vyznamenaní Banderovi a Šuchevičovi nekoná ako prezident všetkých Ukrajincov a že rozpúta konflikt. Takisto nejednal ako prezident všetkých Ukrajincov, keď podával prihlášku do NATO v roku 2008, pričom podpora členstva bola medzi Ukrajincami žalostne nízka.

Mimochodom, v súčasnosti je tá podpora 44 %, najvyššia v histórii, ale i tak nedosahuje 50 %. Na západnej Ukrajine podpora dosahuje 80 %, na Donbase 5%, pričom obyvatelia Donbasu, kam Rusko poslalo svojich vojakov, by sa mali cítiť ohrození Ruskom.

Preto je fráza o Ukrajine, ktorá by sa mala sama rozhodnúť, tak zúfalá. Jeden ukrajinský politický národ sa rozhoduje tak, a ten druhý úplne naopak. Dokonca povstane proti tomu prvému so zbraňou v ruke.

Jedna strana vnútroukrajinského konfliktu, hoci robila politiku vnútorného rozdelenia spoločnosti, sa roky tešila bezpodmienečnej podpore Západu. Západ zamlčiaval temnejšie stránky svojich favorizovaných ukrajinských politikov, zatiaľ čo na tých druhých uplatňoval iný meter. Západ tou podporou poprel i vlastné princípy. Západ sa snažil integrovať Ukrajinu do svojich politických štruktúr, hoci východná Ukrajina svojou politickou tradíciou na Západ nepatrí. Západ dokonca toto vnútorné rozdelenie, ústiace do občianskej vojny, popiera.  

Ukrajinci mali pred dvoma desaťročiami šancu stať sa jedným politickým národom. Vnútorné historické rozdelenie však bolo nerealistickou politikou opäť obnovené.

Vladimír Palko
Autor je bývalý minister vnútra, napísal knihy Boj o moc a tajná služba a Levy prichádzajú.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo