Čím sa odlišujeme vďaka viere

Aký význam má viera v živote veriacich? Čo oni majú a neveriaci nie?

Niektoré prieskumy naznačujú, že veriaci sú šťastnejší než neveriaci, iné tvrdia opak. Bežná skúsenosť nám však hovorí, že nie všetci veriaci sú šťastní (v zmysle všeobecne chápaného blaha), ani ich spoločnosť nie je príjemná. A je nemálo neveriacich, ktorí sú vďaka svojej srdečnej povahe príjemnými spoločníkmi.

Viera teda musí byť dobrá na niečo iné, než na individuálne šťastie, aj keď ho samozrejme nevylučuje. Ak má naozaj zmysel, musí presahovať hranice tých, čo ju majú.

Čo dáva viera veriacim? Spôsob života zasahujúci každú jeho oblasť. Osobný a bezhraničný vzťah s Bohom Stvoriteľom, ktorý sa prihovára veriacim v ich srdci. Členstvo v Cirkvi, ktorá ich všetkých, živých i mŕtvych, zjednocuje ako bratov a sestry v Duchu Svätom. Záväzok voči láske, ktorá keď je žitá správne, obohacuje ich vzťah s Bohom a s ostatnými ľuďmi. Poznanie, že ich život i celý vesmír sú stvorené tak, že majú v sebe hodnotu a cieľ a sú v milujúcich rukách Prozreteľnosti. Pravú nádej, že život jestvuje aj za týmto slzavým údolím.

V sekulárnych prieskumoch tieto dary viery asi nebudú veľmi bodovať, no i tak sú nevyhnutnými vlastnosťami života, ktorý by Sokrates nazval uvedomelým – života, ktorému nechýba cieľ, zmysel, smer a nádej. Život viery nie je len intelektuálny názor či presvedčenie podobné optimizmu či humanizmu. Viera nie je len vyznávanie idey, je to prežívanie skutočnosti: spočíva v dynamickom stretnutí sa so živým a milujúcim Bohom.

Henri de Lubac

Tento vzťah s Bohom, ktorý by mal byť základom aj pre všetky ľudské vzťahy, neveriaci nedokážu pochopiť. Bez Boha nemajú ani zmysel života a neochvejnú nádej, ktoré z neho pramenia. Miesto toho sú nútení vymyslieť si vlastný zmysel života, vlastné zásady pre vzťahy s inými ľuďmi a vlastný cieľ, na ktorý sa môžu tešiť. Zvláštnou iróniou osudu sa z nich stali akoby výkonní riaditelia života, o ktorý nikdy nestáli a ktorý vznikol bez toho, aby oni k tomu mohli niečo povedať.

Aký zmysel života si ľudia dokážu sami vymyslieť? Podľa Henriho de Lubaca si tvoria „antropomorfných bohov“, napríklad ideály a hodnoty každej doby. Dnešní poprední sekulárni myslitelia, ako je napríklad Steven Pinker, obhajujú „vedecký humanizmus“, podľa ktorého cieľ ľudského života a ľudskú morálku určujú vedecké poznatky. Tento svetonázor aj samotný Pinker pomazáva za „faktickú morálku moderných demokracií, medzinárodných organizácií či liberalizujúcich náboženstiev a jej nesplnené sľuby definujú morálne imperatívy, ktorým dnes čelíme.“

"Veda je síce úžasná a mocná, no stále je to len ľudský nástroj, ktorý realitu meria, ale nepresahuje. A naše nepokojné srdce sa práve snaží zo všetkých síl presiahnuť našu obmedzenú ľudskú situáciu."

Zdieľať

Ak neveriaci prijmú (údajne vedecky podloženú) filozofickú hypotézu darwinizmu, že ľudský život nemá žiaden vnútorný zmysel a je len nezamýšľaným produktom náhody, čo sa stane v ich živote? Čo ak interpretujú vedecké údaje nesprávne, podobne ako otrokári, eugenici, nacisti a potratári, ktorí si utvorili názor o tom, koho možno označiť za „úplného človeka“? Práve veda motivovala dr. Richarda Dawkinsa k tomu, že nedávno vyzval všetky ženy, čo nosia dieťa s Downovým syndrómom: „Potraťte ho a skúste znovu. Ak máte na výber, bolo by nemorálne priviesť ho na svet.“

Veda je síce úžasná a mocná, no stále je to len ľudský nástroj, ktorý realitu meria, ale nepresahuje. A naše nepokojné srdce sa práve snaží zo všetkých síl presiahnuť našu obmedzenú ľudskú situáciu. Podľa Lubaca však človek pre svoje obmedzenia „nie je schopný prekročiť svoje schopnosti, vždy zostáva väzňom úzkeho chápania individuality, ktorú preniesol na svojich bohov.“ A tak jeho „túžba po niečom viac … zostáva vždy nejasná, je to len sen, ktorému hrozí zánik a zúfalstvo z prebudenia.“

Veriaci však vďaka viere vedia, že zdrojom i cieľom túžby ich srdca je Boh. Uprostred rozmarov života – radosti a smútku, slasti a strasti, úspechov a sklamaní – sú si stále istí, že všetko má svoj dôvod a zmysel, aj keď nemôžu mať vyčerpávajúcu odpoveď na všetky svoje otázky. Keď však slobodne prijmú dar viery, môžu žiť svoj život v slobode, pravda, nie bez smútku či nešťastia, ale bez pochybnosti a zúfalstva.

Význam viery teda možno prirovnať k situácii, keď sa dvaja muži ocitnú sami uprostred amazonského pralesa. Muž viery dostal kompas, mapu, ruksak, jedlo, vodu a čižmy. Druhý trvá na tom, že potrebuje len sám seba. Je celkom jasné, kto má väčšiu šancu dostať sa domov.

David G. Bonagura, Jr. 
Autor
vyučuje v seminári sv. Jozefa v New Yorku.

Pôvodný text: The Difference Faith Makesmedzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo