Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
24. december 2018

Spomienka na detské Vianoce

Darmo nám v škole pripravovali príchod akéhosi nepochopiteľného deda Mráza, ktorý rozdával sladkosti, podstatu Vianoc sa nepodarilo narušiť.
Spomienka na detské Vianoce

FOTO TASR – Radovan Stoklasa

Vari by sa nenašiel človek, ktorý by na Vianoce nemal tie najkrajšie spomienky. Je to už jednoducho dané samou podstatou týchto sviatkov, ktoré sú sprítomnením a oslavou narodenia Božieho Syna Ježiša Krista. Darmo nám v škole pripravovali príchod akéhosi nepochopiteľného deda Mráza, ktorý rozdával sladkosti, duchovnú podstatu Vianoc sa veru nikomu nepodarilo v našich detských hlavách, no najmä srdciach narušiť.

Dedina mala svoje tradície a zvyky, žila si svoj život z generácie na generáciu a vedela svoje. A k tomu patrilo aj dedičstvo viery, účasť na bohoslužbách, účasť na hodinách náboženstva v škole (po podaní prihlášky rodičov, aby ich dieťa na náboženstvo chodilo).

Miništrovať som začal ešte pred prvým svätým prijímaním v druhej triede. Robil som to rád. Bolo samozrejmé, že som v Advente chodieval na roráty. Vnímal som to tak trocha aj romanticky. Zvyčajne bol už sneh, pouličné osvetlenie dedina ešte nemala, veď nemala vtedy ešte vôbec elektrinu. Svietil som si na cestu baterkou, sneh vržďal a jagal sa v kuželi môjho plachého svetla. Bola to naozajstná príprava na príchod Vianoc.

Vari by sa nenašiel človek, ktorý by na Vianoce nemal tie najkrajšie spomienky.  Zdieľať

Keď nadišiel Štedrý deň, zmocňovalo sa ma už akési vnútorné chvenie. Aby sme si skrátili čakanie, dovolili nám rodičia, mne a o rok mladšiemu bratovi Jankovi, vybehnúť s lyžami na kopec za humnom. Nebohý brat Andrej bol ešte malý a sestry Hanka a Helenka posilnili našu rodinu až neskôr. Obyčajne tesne pred Štedrým dňom prichádzali domov moje dve staršie nevlastné sestry po otcovi Verona a Mária, ktoré už pracovali. Otec totiž ovdovel a ako vdovec sa oženil druhý raz. Ako deti sme sa ne vždy veľmi tešili.

Spomínajúc si na Štedrý večer, rád ponúkam svoju báseň Stôl zo zbierky Tiché svetlo (Slovenský spisovateľ, Bratislava 1987, edícia Kruh milovníkov poézie, ilustrácie Igor Rumanský, grafická úprava Ľubomír Krátky):

Spomienka  milá zavše chytá sa ma –

boli sme doma veľká rodina.

Na Štedrý večer dlážku skryla slama,

nad chlebom otec ticho spomína

na dávne zvyky. Dopĺňa ho mama.

Slávnostne aj dym stúpa z komína.

Ani len kravka nezostala sama,

žičlivý žľab ju znova dojíma.

Reťazou stôl vraj vtedy opásali,

aby sa všetci stále spolu mali...

Inzercia

Jak pod obrusom vonia otava!...

Očami na mne visia teraz dcéry –

pokojom, láskou opášem sa celý,

nech vôňa domova v nás ostáva.
 

Bolo to naozaj tak. Najprv sme sa umyli a pomodlili. Otec na chvíľu vyšiel z izby a vrátil sa s nošou slamy. Pozdravil sa Pochválený buď Ježiš Kristus a zaprial nám šťastné a radostné vianočne sviatky. Slamu sme porozťahovali po dlážke celej izby (dlážka bola hlinená), mama dala na stôl pod obrus tenkú vrstvu otavy. Zrazu to v izbe nášho staručkého domu, pokrytého slamou, zavoňalo ako v naozajstnej betlehemskej maštaľke.

Na stole horela hromničná svieca a slávnostná večera sa začala. Mama urobila každému medom krížik na čelo a už sme sa mohli pustiť do oplátok s medom, pravdaže, bolo treba zjesť aj trocha cesnaku, to pre zdravie. Potom šli makové bobaľky (opekance), kyslá hríbová mačanka, pirohy, varená fazuľa, kapusta... Ako vidíte, všetko samé pôstne jedlá. Cez deň sa vtedy nejedlo, držal sa pôst.

Z každého jedla sa trocha odobralo do šechtára a odnieslo sa to potom dobytku, aby aj on mal účasť na večeri. Za mojich detských čias sa nohy stola už reťazou nezväzovali, to nám len otec rozprával, že kedysi to tak robievali, aby rodina držala pevne spolu...

Ledva sme dovečerali, už začali chodiť popod okná koledníci a spievali koledy. Bola to krásna štedrovečerná atmosféra.

Na detské Vianoce by sa dalo spomínať a spomínať a sprítomňovať si ich nezameniteľné čaro.  Zdieľať

Po večeri sme hľadali darčeky pod stromčekom a napriek našim chudobným pomerom sme sa vždy niečomu potešili. Potom sme na dlážke v slame hľadali orechy a hrali sme hru Človeče, nehnevaj sa... Vyvrcholením Štedrého večera bola polnočná svätá omša. Zdalo sa mi, že na nej aj organ znel slávnostnejšie a majestátnejšie. A o šiestej ráno bývala kedysi pastierska. Nie vždy sa mi podarilo byť aj na tejto omši, no keď sa to podarilo, bol som veľmi spokojný.

K dedinskému koloritu Vianoc patrili betlehemci, u nás sa im hovorilo jasličkári. Chodili s malým betlehemom z domu do domu a ľudovou hrou a spevmi oznamovali ľuďom zvesť o Kristovom narodení. Časť peňažných darov dávali potom na kostol.

Spomínam si, aké prekvapenie nám chlapcom raz pripravil náš sused dedo Kucer. Prišiel ráno na Božie narodenie k nám a tajuplne nás pozval, že nám čosi ukáže. Otvoril doma zadnú izbu a v nej stáli drevené postavy jasličkárov, poobliekaných, ako keby boli živí. Zdalo sa mi vtedy, že v jeho očiach svietili rovnako jasné plamienky radosti ako v tých našich. Ktovie, koľko času venoval tým dreveným postavám. Zaiste ho však neľutoval.

To, že stromček nosí Ježiško, som jednoducho vedel, nemusel som ani veriť. Raz na Štedrý deň som zbadal v snehu na dvore stopy po akýchsi čudných saniach – boli tam vrúbky. Tak som aj brata presviedčal, že také sane môže mať iba Ježiško. Nikdy som sa neskôr otca nespýtal, či zo stodoly naschvál vytiahol bicykel a prešiel ním po dvore, aby nám takto podporil fantáziu...

Na detské Vianoce by sa dalo spomínať a spomínať a sprítomňovať si ich nezameniteľné čaro. Márne by sme ich však chceli privolávať, aby nám čo len trocha pomohli doplniť radosťou tie dnešné Vianoce, keď sa s úľubou pozeráme na vlastné vnúčatá.

Ako to píše Milan Rúfus?: „... ak by som mohol, ako nemôžem – pozval by som si k vianočnému stolu svoje detstvo. Najpokornejšie, ako viem, by som ho poprosil, aby ma aspoň na chvíľu ešte uznalo hodným svojej milosti a vstúpilo ku mne so všetkými i so všetkým, čo bolo jeho súčasťou. Lenže môj hosť je plachý: želanie zostáva nesplnené... A písmo i napriek tomu nepopustí. A tobôž už nie Písmo, v ktorom i naďalej stojí to isté. ‚Veru, hovorím vám: ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.‘ Vianoce sú alebo Stamodtiaľ, alebo vôbec nie sú.“

 
 

Inzercia

Inzercia

Odporúčame