Spoveď komentátora

Spoveď komentátora

Ilustračné foto: Martin Baumann/TASR

Kedy a ako som sa mýlil vo svojich článkoch.

Tento žáner pred piatimi rokmi vymyslel Ross Douthat, konzervatívny katolík a komentátor New York Times, napodobnili ho už viacerí, pridávam sa do zástupu.

Cítim to už dlho. Je pár textov, kde som urobil chybu a napísal niečo, čo som napísať nemal. Chcem sa toho bremena zbaviť, priznať si chybu.

Najviac ma v pamäti trápi jeden starý text, ktorý som písal o lekárovi, prekladateľovi, básnikovi a esejistovi Pavlovi Straussovi (1912 – 1994). Strauss bol slovenský Žid a konvertita na katolicizmus, pred časom vyšlo jeho desaťzväzkové dielo, dlhé roky vychádzal časopis venovaný jeho dielu, okruh jeho priaznivcov kultivuje jeho odkaz či udržiava webovú stránku, ktorá mu je venovaná.

Keď vyšla jedna z kníh jeho súborného diela, napísal som ešte v Týždni jeho portrét, kde som bol na neho príkry, napísal som:

„Strauss je rozhľadený intelektuál, kritik obidvoch totalít. Keď však komunisti zatýkajú jeho generačných spolupútnikov, biskupov a kňazov, rozpúšťajú rády a mučia nevinných ľudí, Strauss mlčí. Vlastne píše, je však pritom utiahnutý v súkromí a komunistický štát nemá dôvod nijako proti nemu zasiahnuť. Robí riaditeľa nemocnice v históriou dýchajúcej Skalici, dosahuje profesijné úspechy, zachraňuje životy. Získava rešpekt a uznanie, o komunizme si nemyslí nič dobré, svoje literárne diela nemá kde publikovať, proti režimu však nevystupuje. Neskôr sa síce sťažuje na preradenie do Nitry, v porovnaní s uväznenými si však žije komfortne.

Revolúciu v novembri 1989 víta už ako dôchodca, zomiera v roku 1994. Strauss bol priateľom básnika Milana Rúfusa a v mnohom sa na neho podobal, žil síce na komunistickom Slovensku, ale nekomunistickej časti krajiny chýbal jeho hlas.“ (Text už neviem nájsť na stránke Týždňa, našiel som ho však tu.)

Keď som vtedy rozmýšľal o Straussovi, čítal jeho dielo, stretol som sa s viacerými ľuďmi, ktorí ho poznali, a podľahol niektorým dojmom. Straussa som nemal kritizovať za to, že mlčal a nevystupoval. Bol autor, ktorý písal do šuplíka, verejne sa neangažoval, ale nebola to ani jeho povinnosť. Morálne prevýšil množstvo iných autorov, celú generáciu spisovateľov a prekladateľov.

Straussovo dielo ma nezaujalo tak ako iných, ale rozumiem, že Strauss zaujať dokáže.

Tak. Dýcha sa mi ľahšie.

Prejdem teraz k omylu, ktorý mi najčastejšie vyčítajú diskutéri na Postoji.

Je to takmer trojročný text s provokáciou v nadpise – Môj tip: Matovič sa nedostane do parlamentu. Bolo krátko pred parlamentnými voľbami, Fico vytiahol na Matoviča problém s jeho účtovníctvom a Matovič bol nedôveryhodný. Rozprával som sa s niekoľkými podnikateľmi, ktorí sú alergickí na Fica, ale v tejto kauze podľa nich Matovič nehral čistú hru. To, čo robil, sa proste nerobí.

Pointa textu znela: „Keďže o tri týždne v sobotu 5. marca môže rozhodnúť niekoľko tisíc hlasov, Igor Matovič sa práve stal najväčším problémom svojej kandidátky.“

Nakoniec bolo všetko inak, Matovičova kandidátka 11 percent a skončila tretia. Problém, ktorý som veštil Matovičovi, mal napokon Procházka a zažil ho Figeľ. Tu ale mám čisté svedomie, keďže tesne pred voľbami som písal, že „KDH hrá v týchto voľbách o politické prežitie“ a je „nebezpečne blízko hranice piatich percent“.

Bolo, zdola.

Matovičov prípad to ale nebol a uspel, „môj tip“ sa ukázal byť smiešny.

V tomto prípade to ale s kajaním preháňať nebudem, je to iná rovina ako so Straussom, Matovič je veľkým problémom slovenskej politiky a toho, čomu sa kedysi hovorilo pravica, zvlášť. Ale tipovať už na jeho účet nebudem. Vlastne chcem pridať niečo navyše, rozmýšľal som, v čom Matovič nerobí chyby, a myslím si, že je to jeho personálna politika. Ľudí, ktorých pozval na kandidátku, dokáže prečítať a tých, ktorých dostal do parlamentu, zvlášť.

A teraz niečo z tohto roku.

Prezident Kiska.

Tuším som bol prvý, kto napísal, že už nebude kandidovať za prezidenta (jún 2017), bolo to zvláštne rozhodnutie. Neskôr som písal, že „ak Kiska kandidovať nebude (...), poškodí tým svojich najbližších, ktorí mu najviac veria aj ho potrebujú – liberálov.“ (Mal som zadné vrátka – hneď ďalšia veta znela, že si treba na jeho definitívne slovo počkať.)

Jeho odkaz som inde opísal takto:

„Pred rokom 1989 chcel byť komunista, a nestal sa ním, v Amerike ho očaril judaizmus, ani židom sa nestal, pred voľbami v rokoch 2013 – 2014 sa prezentoval ako umiernený konzervatívec a katolík, ktorý podporil štyri otázky referenda, keď ale prišlo naň, spochybnil ho. Najviac mu po celý čas verili liberáli, teraz prišli o prezidenta. To je politický odkaz Andreja Kisku.“

To bol máj. Kiska ohlásil, že už nebude kandidovať na prezidenta a pomohol rozprúdiť nekonečné špekulácie, čo všetko chystá. Keďže som ho predtým takmer „pochoval“, mal som problém to nejako uchopiť. Nazvať ho budúcim premiérom sa mi z princípu bridilo, pretože je to virtuálnejšie ako čokoľvek iné a tiež preto, že podobne špekulatívny prístup k politike nemám v úcte.

Problém som s tým ale mal. Chaos pretrváva dodnes, Kiskovo renomé síce postupne klesá, jeho leadership sa nekoná, viď druckeriáda, laškovanie s Lajčákom aj rezignácia na dôležité politické témy, ako bol napríklad zákon o zmene voľby prezidenta policajného zboru. Keby čelili poslanci Fedor, Bašistová a niektorí ďalší silnému tlaku prezidenta (a opozície), tento zlý zákon by neprešiel. Nič sa však nekonalo, zákon prešiel, zmeniť ho bude ťažšie, ako by bolo zatlačiť na poslancov z bývalej SDKÚ a Siete, ktorí zaň zdvihli ruku.

Takže: či som sa mýlil, neviem, skôr mám pocit, že nie, ale keďže Kiska a – copyright Dag Daniš – Kiskovo okolie tlačilo do prostredia svoje plány a sny, problém som s tým mal. Ich hry som ale nehral.

A potom je tu trojitý Rittberger v podaní ministra Lajčáka.

Najskôr rola v OSN a tvrdá pozícia, že Slovensko sa má pridať k Marakéšu, lebo odíde. Potom prezlečená za cestu do Marakéšu, kde máme povedať svoje výhrady. Potom demisia. Potom súhlas, že zostane ministrom. A možno, šepká denník Pravda, bude aj kandidátom na prezidenta.

Keď po schválení tvrdého stanoviska proti Marakéšu vystúpil Danko a hovoril, že ani upratovačka do Marakéšu nepôjde, reagoval Fico, ktorý sa pokúsil brániť kritiku Marakéšu s obranou „Mira Lajčáka“. Považoval som to za spôsob, ako ho udržať vo vláde, napísal som o tom, už večer ale Lajčák oznámil demisiu, tak som si sypal popol na hlavu. Napokon je všetko inak. Chyba, mal som sa držať pôvodnej intuície. Bývalí komunisti 80. rokov sú ohybnejší ako väčšina ostatných politických živočíchov.

Na tento rok stačí. Dúfam, že o rok bude článok kratší.

A dnes večer si prečítam kúsok z Pavla Straussa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo