Synoda: hodina pravdy pre kolegialitu

Teológovia, ktorých by bolo možné nazvať stratégmi progresívneho katolicizmu, chápu biskupskú synodu v Ríme, ktorá sa uskutoční teraz v októbri, ako aj tú, čo bude budúci rok, ako hodinu pravdy. Témou diskusií na nich je síce manželstvo a rodina, no podľa týchto stratégov v skutočnosti ide o budúcnosť kolegiality ako základného princípu spravovania Cirkvi.

Oproti predchádzajúcemu zdôrazňovaniu otázky prijímania pre rozvedených a znovu zosobášených katolíkov, ktorých prvé manželstvo nebolo anulované, je to dôležitý posun. Táto otázka je stále na programe, no čokoľvek už o nej synodálne zhromaždenia povedia a akokoľvek sa s tým pápež František vo svojom postsynodálnom dokumente vysporiada, pre týchto progresívnych stratégov je dnes hlavný problém niekde úplne inde: „Skutočnou skúškou bude samotná synoda.“

Potreba kolegiality...

Hovorí to páter John W. O’Malley SJ, profesor teológie v Georgetowne a autor knihy What Happened at Vatican II (Čo sa stalo na 2. vatikánskom koncile). V článku v progresívnom londýnskom časopise Tablet zo 6. septembra vysvetľuje: „Z tohto pohľadu nie je ani tak dôležité, ako dve nadchádzajúce synody rozhodnú, ale ako budú postupovať... Tieto dve synody možno budú poslednou príležitosťou, aby sa v Cirkvi obnovila kolegialita a aby ju na všetkých úrovniach viedol pápež spoločne s biskupmi.“

Takmer to isté tvrdí vo svojom článku pre Commonweal aj bývalý editor Tabletu John Wilkins. Ide však ďalej. Synody vidí ako začiatok posilňovania úlohy verejnej mienky – ktorá je preňho s trochou predstavivosti vlastne sensus fidelium – pri určovaní kurzu Cirkvi.

"V ideálnom prípade sa pápežský primát a biskupská kolegialita tešia zo zdravej spolupráce. Dnes, tak ako napokon vždy, však pred nami stojí výzva, aby sa ideál stal realitou."

Zdieľať

Ešte sa uvidí, či synody nakoniec prinesú rozhodujúci obrat, ako si myslia pátri O’Malley a Wilkins, ale aj ostatní, čo s nimi zdieľajú ich názory. No už samotný fakt, že takto uvažujú, naznačuje, že sa treba znovu pozrieť nielen na kolegialitu, ale aj na to, prečo progresívnych katolíkov tak veľmi zaujíma.

...a súlad s primátom pápeža

V každodennej reči znamená kolegialita všeobecne chápanú a viac či menej primeranú deľbu moci v Cirkvi od farností až po najvyššie úrovne hierarchie. Ako technický termín však značí niečo konkrétnejšie. Druhý vatikánsky koncil objavil kolegiálny princíp v starobylej praxi, keď sa biskupi schádzali na „cirkevné snemy, aby sa na nich spoločne rozhodovalo o veľmi dôležitých veciach po zhodnotení uznesenia radou mnohých ” – a odporučil jeho znovuoživenie v dnešných časoch.

Koncil však rýchlo doložil „kolégium biskupov, čiže biskupský zbor, nemá moc, ak sa nechápe spolu s... rímskym biskupom” a pápež si ponecháva „plnú, najvyššiu a všeobecnú moc nad celou Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.“ (Lumen gentium, 22) Tým 2. vatikánsky koncil opätovne potvrdil autoritatívne učenie 1. vatikánskeho koncilu o primáte pápeža.

V ideálnom prípade sa primát a kolegialita tešia zo zdravej spolupráce. Dnes, tak ako napokon vždy, však pred nami stojí výzva, aby sa ideál stal realitou. Na scénu prichádza biskupská synoda.

Progresivisti rozprávajú jej príbeh tak, že úmyslom 2. vatikánskeho koncilu bolo vytvoriť zo synody inštitúciu, ktorá by bola dôležitou realizáciou kolegiality, kde by biskupi v spolupráci s pápežom vydávali rozhodnutia pre všeobecnú Cirkev. Pavol VI., Ján Pavol II. a Benedikt XVI. však vôľu koncilu zmarili a zo synod sa stali len slávnostné diskusie, prípadne niečo trochu viac. Je to hrubé zveličenie, ale dostatočne pravdivé nato, aby agitácii pre zmenu dodalo váhu.

Konštruktívna zmena áno, ale nie robená narýchlo

Ale akú zmenu? Jednoduchou a konštruktívnou možnosťou by mohlo byť, že by pápeži určili synodám otázky, v ktorých naozaj potrebujú poradiť, a ak by bola rada dobrá, mohli by ju prijať. No radikálne štrukturálne inovácie, robené narýchlo a bez ladu a skladu, by mohli mať katastrofálne dôsledky, podobne ako keby sa verejná mienka stala normou pre učenie Cirkvi o otázkach sexuality a manželstva.

"Radikálne štrukturálne inovácie, robené narýchlo a bez ladu a skladu, by mohli mať katastrofálne dôsledky, podobne ako keby sa verejná mienka stala normou pre učenie Cirkvi o otázkach sexuality a manželstva."

Zdieľať

Keď sa pred niekoľkými rokmi prebúdzala diskusia o kolegialite, zosnulý kardinál Avery Dulles SJ prečítal niekoľko kníh na jej obhajobu, a povedal jednu dôležitú vec: „Skôr než budeme žiadať pre biskupskú synodu rozhodujúci hlas, mali by sme sa poriadne zamyslieť, pre koho by mali byť jej rozhodnutia záväzné. Naozaj chceme, aby bol pre celú Cirkev právne záväzný väčšinový hlas chvatného stretnutia vybraných biskupov?“

Okrem toho si stojí za to všimnúť rozdiel medzi kolegialitou a decentralizáciou. Kolegialita znamená, že biskupi sa zúčastňujú na správe všeobecnej Cirkvi. Decentralizácia značí autonómiu miestnej cirkvi. Tieto dve veci však ľudia so sklonom rozrieďovať pápežskú autoritu často nedôsledne spájajú – veď do čerta s dôslednosťou.

Páter O’Malley zdôrazňuje, že v prvom tisícročí bol v Cirkvi väčší rozptyl rozhodovacej právomoci, než je tomu dnes. Prečo ale?

Bolo to preto, že cirkevná správa bola už od apoštolských čias chápaná ako podstatne kolegiálna? Alebo si to vynútili podmienky v časoch, keď informácie chodili do svojho cieľa celé týždne, a aby sa rozhodlo, muselo sa rozhodovať lokálne? Nech už je to tak či onak, keď uznáme, že dôležité miestne rozhodnutia mal schvaľovať a potvrdzovať rímsky biskup, svedčí to o tom, že už vtedy mal primát nepostrádateľnú úlohu. Dnešné technologické zmeny a globalizácia zároveň naznačujú, že príliš veľa decentralizácie by mohlo Cirkev zaťažiť spôsobmi rozhodovania, ktoré neberú ohľad na nové reálie.

Do tohto pojmového chaosu pekne zapadá, že pápež František sa síce vyslovuje za kolegialitu, no často koná nekolegiálne, napríklad keď urobil jednostranné zmeny v talianskej biskupskej konferencii alebo keď povedal Argentínčanke vydatej za rozvedeného muža, že môže ísť pokojne na prijímanie, čím obišiel miestneho biskupa.

Ľudia so zmyslom pre iróniu ocenia fakt, že dnešným obhajcom kolegiality je charizmatický pápež, ktorý sa nerozpakuje rozširovať moc primátu. Znie to povedome, nie?

Russell Shaw
Autor knihy Papal Primacy in the Third Millennium (Primát pápeža v treťom tisícročí, 2000). Jeho najnovšia kniha má názov American Church: The Remarkable Rise, Meteoric Fall, and Uncertain Future of Catholicism in America (Americká Cirkev: Pozoruhodný vzostup, závratný pád a neistá budúcnosť katolicizmu v Amerike, 2013).

Pôvodný text: The Synod: Moment of Truth for Collegiality, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo