Spoločnosť 18. december 2018

Chýba nám čas na bezsenné noci

Fero Múčka
Fero Múčka
Rozhovory s Pavlom Brunovským.
Rozhovory s Pavlom Brunovským.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Fero Múčka

Chýba nám čas na bezsenné noci
Fotografia vznikla počas nahrávania rozhovoru 21. decembra 2012. Foto – Tomáš Benedikovič/Profimedia.sk

Za posledných desať rokov som mal možnosť viac ráz sa stretnúť s profesorom matematiky Pavlom Brunovským († 84). Výsledkom boli dva profilové rozhovory aj niekoľko článkov s jeho myšlienkami. Texty boli publikované v magazíne Trend, denníku Sme a na Postoji.

Pre uctenie si jeho pamiatky vyberám niekoľko úryvkov zo spomínaných rozhovorov. Jeden vyšiel na Vianoce v roku 2010 v Trende s názvom Chýba nám čas na bezsenné noci, druhý o dva roky neskôr v Sme s názvom Tí, na ktorých záleží, ocenia aj zlyhania.

 

Ešte vás baví matematika?

Ale áno, neviem, čo by som bez nej robil. Aj keď nové veci mi do hlavy lezú pomalšie a nič pozoruhodnejšieho už zrejme nevymyslím. Na druhej strane, nestor a jeden zo zakladateľskej generácie slovenských matematikov profesor Ján Jakubík z Košíc má už iba krôčik k deväťdesiatke a stále tvorí, vychádzajú mu nové a nové práce. A známy rakúsky matematik Leopold Vietoris žil 111 rokov.

To ešte musíte mať dlhý harmonogram práce.

Nerobím si ho, zatiaľ ma teší, že môžem chodiť do práce a tam sa stretávať s mladými ľuďmi. Moji rovesníci mi pripadajú hrozne starí. Rád prednášam, hoci možno nie veľmi dobre, a s vekom sa to nezlepšuje. A tak z vlastnej vôle postupne posúvam prednášky mladším. Na rozdiel od iných mnohých vied je matematika záležitosťou mladých, skúsenosti v nej nehrajú zďaleka takú úlohu ako napríklad v medicíne.

Na Slovensko ste priniesli program finančnej matematiky. Čo vás najviac chytilo vo finančnej matematike?

Práveže osobitne ma nechytila, sú iné aplikácie matematiky, ktoré používajú oveľa pestrejšiu a sofistikovanejšiu matematiku. Matematika reakčno-difúznych rovníc, ktorej sme sa v rokoch 1980 až 1995 venovali na seminároch, ma oveľa viac napĺňala.

Tak ako ste sa dostali k finančnej matematike?

Tá spomínaná problematika sa tak trocha vyčerpala, mládež z nášho seminára vyrástla v medzinárodné individuality, sčasti sa rozbehla do sveta a našla si svoj vlastný výskumný smer. Príklon k finančnej a ekonomickej matematike bol skôr pragmatický. Po roku 1989 sa otvorili nové možnosti, záujem o štúdium matematiky poklesol, a tak bolo treba niečo vydumať, čo by bolo užitočné pre spoločnosť aj fakultu. Tak sme si s kolegami povedali, že poďme urobiť študijný program, ktorý tomu pomôže. Uchytil sa prekvapivo dobre a museli sme sa mu potom naplno venovať.

Zatiaľ ma teší, že môžem chodiť do práce a tam sa stretávať s mladými ľuďmi. Moji rovesníci mi pripadajú hrozne starí.Zdieľať

Sťažujete sa, že vám vyšiel marketingový ťah?

Vravím tomu, že som sa stal obeťou svojho úspechu. Ale určite sa nepovažujem za znalca ekonómie, viac sa tomu odborne venujú moji kolegovia. Ja sa len tak mocem popri nich a hľadám si špecifické témy, ktoré ma zaujmú.

Čo také?

Napríklad dvakrát sme tu vďaka grantu VÚB mali na semester finančného matematika Aleša Černého z Londýna, ktorý prišiel s matematicky zaujímavou nedoriešenou úlohou modelujúcou veľkého menového špekulanta. Nedarilo sa nám s tým pohnúť, až keď sa do toho zapojil ďalší návštevník nášho pracoviska Michael Winkler z Padderbornu. V trojici sme potom dospeli k celkom pekným výsledkom, ktoré môžu mať oveľa širšie použitie. Či už to tak bude, alebo nie, z práce na tom som mal potešenie, ako už dlhšie nie.

Doktor vied a profesor Pavel Brunovský bol jeden z najlepších slovenských matematikov. 
Ako dieťa prežil prechod frontu Senicou, kde vtedy žil. Vyštudoval odbor matematiky na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského. Pôsobil na Ústave technickej kybernetiky na SAV, rýchlo sa zaradil medzi matematikov svetovej úrovne. Vpád ruských vojsk v 1968 ho zastihol na pobyte v USA. Zatiaľ čo mnohí v tom čase emigrovali, on sa vrátil. Počas normalizácie sa dostal do sporu s komunistickým systémom a rozhodol sa zo SAV odísť. Ďalej pôsobil ako vysokoškolský pedagóg.
Naposledy pôsobil na Katedre aplikovanej matematiky a štatistiky ako vedúci Oddelenia ekonomických a finančných modelov. Bol spoluzakladateľom nového študijného programu ekonomická a finančná matematika.
Pavel Brunovský si nesmierne vážil „generála“ tajnej cirkvi Vladimíra Jukla, ktorý bol tiež vyštudovaným matematikom. Poznali sa z Jednoty slovenských matematikov a fyzikov, kde Jukl pôsobil ako jej tajomník. Brunovský po Juklovom pohrebe popri jeho pôsobení v tejto funkcii ocenil i „jeho monumentálne dielo na poli cirkevnom a politickom“.
Bol trojnásobným majstrom Československa v orientačnom behu a akademickým majstrom Slovenska v štafete v behu na lyžiach, pretekal ešte ako osemdesiatročný.
V roku 2005 mu bol prezidentom Slovenskej republiky udelený Pribinov kríž za zásluhy v oblasti rozvoja vedy a vzdelávania.
Posledná rozlúčka sa bude konať v stredu 19. decembra o 14.45 h v bratislavskom krematóriu.

 

Ekonómia si ako veda užila za uplynulé roky (počas krízy) svoje. Mnohé tézy sa v kríze potvrdili, iné nie. Najviac sa jej vyčíta, že nevarovala pred tým, čo sa udeje. Ovplyvnili tieto udalosti aj vaše pohľady a prístup vo výučbe? 

Určite o tom veľa diskutujeme. Najmä kolegovia, ktorí učia makroekonomické predmety, si robia starosti, čo z teórií zostalo v platnosti. Mňa sa to tak netýka, keďže vyučujem skôr technické nástroje v oblasti finančníctva. No aj my sa pýtame, nakoľko sa venovať doterajším poznatkom napríklad z oblasti finančných derivátov.

Čo je základná paradigma, ktorú kríza zmenila vo vašom svete? 

Že s ňou treba vždy rátať. Rastové modely, o ktoré sme sa opierali, na toto zabúdali. Boli veľmi populárne, ale niekedy mi to pripomínalo, ako keby meteorológovia zo systematického jarného otepľovania vytvorili model, podľa ktorého budeme v decembri mať štyridsaťstupňové horúčavy. V budúcnosti bude treba možnosť krízových javov brať do úvahy.

V budúcnosti teda budeme vedieť lepšie predvídať, kedy prídu krízy a s akými dosahmi? 

V súčasnosti niet na to teoreticky overeného nástroja a ani neviem, či sa nejaký niekedy vytvorí. Modely heterogénnych agentov mi napovedajú, že kríz sa nezbavíme. Lebo ľudia sú jednoducho takí. Mnohí tušia, že bublina, na ktorej sa vezú, raz rupne. Ale dúfajú, že z nej ešte vyťažia – a tým ju ďalej nafukujú. Pozitívny nástroj, ktorý by nám dával predpovede, kedy presne kríza prepukne, nemáme. Prirovnal by som to k seizmológii: Viete, že tam a tam raz musí prísť k zemetraseniu, ale neviete, či zajtra alebo o desať rokov. Obávam sa, že predpovedať vývoj ekonomiky na viac ako desať rokov je sotva možné.

Fotografia vznikla počas nahrávania rozhovoru 21. decembra 2012. Foto – Tomáš Benedikovič/Profimedia.sk​


Často to vyzerá tak, že jadrom diskusie sú skôr anekdotické tvrdenia analytikov než výsledky vedeckého bádania. 

Dôležité otázky, napríklad dôchodkový systém, sa rozhodujú na desaťročia dopredu. Preto do toho vstupujú priority a viera. Analytici sa potom odlišujú podľa toho, k čomu inklinujú. To máte ako s globálnym otepľovaním: nakoľko je prirodzené a nakoľko je to dôsledok ľudskej činnosti, sa odborníci nevedia dohodnúť. Nespochybniteľného vedeckého argumentu dnes niet, je tam priestor na vlastné presvedčenie. No ak chcete niečo dlhodobo vytvárať, musíte v niečo veriť, niečo predpokladať, aby ste urobili aspoň niečo. Ale podľa možnosti počítať aj s tým, že predpoklad nemusí byť správny, a riziko rozložiť.

Medzi študentmi „normálnej“ matematiky sa hovorí, že tí vaši, finanční matematici, majú menšiu vášeň k matematike a väčšiu k peniazom, respektíve kariére. Je to tak?

Možno trochu. Celkovo u nich azda vidno väčší posun k pragmatizmu, k štúdiu s nejakým konkrétnejším cieľom. Viacerí z nich už ku koncu štúdia pracujú, nezriedka na kvalifikovaných pozíciách. Čo má mnoho výhod, keďže si mnohé poznatky môžu v praxi testovať v období, keď si ich práve osvojili. No trochu nám to aj prekáža, pretože ich to ťahá preč od štúdia. Ale stále sa nájdu takí, čo tú spomínanú vášeň majú. V porovnaní s „čistou“ matematikou je o ekonomickú a finančnú matematiku vyšší záujem, máme tak lepší výber. Vidno to aj na ich priemernej úrovni. Supertalenty však skôr nájdete na čistej matematike.

Pred časom ste mi povedali, že moderné Slovensko je na tom občas lepšie, občas horšie, ale v priemere napreduje. Ešte si to myslíte?

Mám pocit, že teraz sme na nebezpečnej zákrute. Ľudia vnímajú, že namiesto odhalených darebákov sú stíhaní tí, čo ich odhalili. Po politike, justícii či prokuratúre to vidíme aj v cirkvi. Ak v tomto nenastane pomerne rýchlo náprava, následkom budú dlhodobé morálne škody.

Ako sa to má zmeniť?

To si zatiaľ celkom neviem predstaviť. Možno by krokom bol jeden úspešný príklad rovného človeka – sudcu, prokurátora, kontrolóra na rozhodujúcom mieste. A toho sa práve všetci tí darebáci nesmierne boja. Celkovo čakáme nástup ľudí, ktorí by vedeli tvoriť.

Nebezpečenstvom pre Slovensko je, že úspech majú ľudia, ktorí dokážu za sebou zjednotiť rozptýlené zlo v spoločnosti, akou je napríklad závisť. Mnoho opatrení sa robí nie preto, že by niečo priniesli, ale preto, že vyhovujú závisti.

Každý chce, aby sa veci zlepšili, napríklad v justícii. Ale na druhej strane, každý chce vyhrať. Zdieľať

Myslíte, že ľudia nechcú, aby sa veci menili k lepšiemu?

Samozrejme, každý chce, aby sa veci zlepšili, napríklad v justícii. Ale na druhej strane, každý chce vyhrať. Najradšej spravodlivo, ale ak by mal možnosť voliť medzi spravodlivou prehrou a výhrou hoci s menším podfukom, čomu dá prednosť? No ak má mať výhra nejakú hodnotu, tak nemôže byť celkom náhodná, musí byť nejako zaslúžená. Čiže spoločnosť si vyberá niekde medzi týmito mantinelmi. Chodí mi po rozume, že by sa to mohlo dať formulovať v jazyku matematickej teórie hier. Tá nie je mojou parketou a tak hľadám niekoho, kto ju vie a komu by som sa mojou ideou zveril.

Spomínali ste, že tu nefungujú korekčné mechanizmy, prokuratúra, súdy či kontrolné úrady. Potom asi netreba veľa odvahy ani kumštu na to, aby sa z normálneho človeka stal podvodník.

Pozor, podvodníctvo je rizikové, aj tu platí, že vysoké zisky sú možné iba za cenu vysokého rizika. Máme tendenciu vnímať iba úspešných podvodníkov, ale nevšímame si, že neúspešných sú obrazne povedané plné cintoríny.

Podmienky, v ktorých Slováci dlhý čas prežívali, ich urobili majstrami v prispôsobivosti. Možno práve vďaka tomu sa na rozdiel od iných národov, ktoré odporovali, nevytratili. No keď si máme vládnuť sami, už to nie je vždy pozitívna tradícia. Myslím, že teraz by už bolo treba trochu viac sebavedomia a drzosti, no nie arogancie. A najmä ochoty verejne sa angažovať. Príslovie „čo ťa nepáli, nehas“ asi vymysleli podpaľači. Dal by som ho na index.

No nie je naivné čakať, že ak by do vysokej politickej funkcie niekto prišiel čestný, tak takým aj zostane pri tých príležitostiach, ktoré sa mu otvoria?

Niečo na tom je. Vezmime si politického velikána s víziou Kohla, s akým pokriveným štítom odišiel. Tlak na nich je zrejme obrovský, neviem, či sa dá dlhodobo ustáť. Ale myslím, že najväčší problém je, že ozajstné osobnosti sa ani neprebojujú do rozhodujúcich pozícií, iba občas nejakou náhodou. A to nielen na Slovensku. Byť zvolený a múdro vládnuť sú dve rozličné schopnosti, ktoré sa iba v prípade šťastnej náhody stretnú u jedného človeka. Asi platí taká zákonitosť, že väčšiu šancu majú ľudia s túžbou po moci oproti ľuďom s múdrou politickou víziou.

Často počuť, že ľudia sú dnes povrchnejší. Máte ten pocit? 

Dnes je rozhodne viac vnemov, ktoré na človeka tlačia. Zostáva menej času sa do niečoho zahĺbiť, lebo to sú dve odlišné časové konštanty. Niektorým problémom treba venovať bezsennú noc a na to máme nejako málo času.

Čo vás najviac mrzí za vašu kariéru?

Vlastne až tak nič. Viac ráz som mal neuveriteľné šťastie, dokonca aj zdanlivé smoly sa obrátili v môj prospech. Mrzieť ma môže iba, ak som niekedy niekomu nechtiac ublížil.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0