Zistil som, že rakúski katolíci sú perfektní v kamufláži

Zistil som, že rakúski katolíci sú perfektní v kamufláži

Rozhovor s Martinom Leidenfrostom o tom, prečo sa v Rakúsku o niektorých témach už nepatrí písať a či si nebude hľadať prácu v Parndorfe.

Dlhé roky cestoval po všetkých kútoch Európy a písal odtiaľ reportáže pre rakúske, nemecké, švajčiarske a slovenské noviny, za ktoré získal medzinárodné ceny. Je autorom dokumentu o Gazprome, viacerých ocenených filmových scenárov, napísal tiež knihu o prípade Denisy Šoltýsovej, slovenskej aupairky, ktorá zomrela v Rakúsku za nevyjasnených okolností. 

Od roku 2004 žil v bratislavskej Devínskej Novej Vsi, minulý rok sa presťahoval so svojou slovenskou manželkou späť do Rakúska. Začal písať názorové stĺpčeky a po tom, čo kritizoval novú „štátnu doktrínu“ homosexuálnych manželstiev, boli zrušené nielen jeho stĺpčeky, ale nemecké noviny odmietli zverejňovať aj jeho reportáže. 

Martin Leidenfrost v rozhovore pre Postoj okrem iného vysvetľuje, ako funguje mediálne prostredie v Rakúsku a prečo konzervatívni autori nemôžu otvorene písať ani v médiách, ktoré vlastnia katolícke organizácie.

Keď ste sa minulý rok vrátili do Rakúska, rozhodli ste sa, že už nebudete písať len reportáže, ale odkryjete svoj pohľad na svet. Prečo vám už nestačili reportáže?

Pretože som dlhodobejšie vnímal, že v rakúskych mienkotvorných novinách chýba autentický, konzervatívny či katolícky hlas.

Chýbalo vám to ako Rakúšanovi, ktorý prežil zhruba dvanásť rokov na Slovensku?

Je to tak, Slovensko ma pokazilo. Keď som tu žil, vnímal som, ako sa moja rakúska spoločnosť medzičasom mení a že to postupuje rýchlym tempom. Ale podcenil som, že sa zmenila až tak veľmi.

Na Slovensku som bol pod vplyvom iných názorov, takže môj vnútorný vývoj sa uberal opačným smerom než rakúska spoločnosť. Tu som sa kamarátil s ľuďmi z tajnej cirkvi, pohyboval som sa v prostredí veľmi principiálnych ľudí. Lenže cirkev a celkové kultúrne prostredie v Rakúsku sú dnes niekde celkom inde než na Slovensku.

Z Rakúska ste odchádzali v roku 2004, vtedy ste sa v tamojšej cirkvi cítili ešte doma?

V niečom som bol vcelku normálnym Rakúšanom svojej doby, chodil som do kláštornej školy, neskôr som sa viere dosť vzdialil, no zase som sa vrátil do cirkvi a bol som už zásadovejší než predtým. Teda už ani predtým som nebol celkom v strede, hoci boli dokonca aj časy, keď som volil stranu Zelených. Bol som však aspoň súčasťou spektra. Až keď som sa teraz vrátil, bolo mi zrejmé, že som počas svojich slovenských rokov z tohto spektra celkom vypadol.

Slovensko ma pokazilo. Keď som tu žil, vnímal som, ako sa moja rakúska spoločnosť medzičasom mení a že sa mení rýchlym tempom, ale podcenil som, že sa zmenila až tak veľmi. Zdieľať

Dlhé roky som bol jednoducho kultúrnym katolíkom, ktorý má nejaké presvedčenie, ale nežije ho v plnej miere. To prišlo až s manželstvom a dieťaťom, keď to všetko do seba akosi zaklaplo.

Pocit odcudzenia svojej domovine je však typický aj pre rakúsku ľavicovú kultúrnu obec, ktorá často prejavuje zúfalstvo zo svojej vlasti a jej provinčnosti. Vy ste sa predtým cítili doma aspoň ako Rakúšan?

Aj ja som sa cítil aj cítim ako cudzorodý prvok, pre mňa domovinou nie je štát, ale mestečko, v ktorom žijem, či moje najobľúbenejšie kaviarne. Takúto domovinu si viem nájsť aj niekde pri mori v Čiernej hore, kde chodím do toho istého baru, no v každej národnej spoločnosti, aj tej slovenskej, cítim nejakú vnútornú výhradu.

V Rakúsku som dlhé roky cítil, že sú veci, ktoré nemôžem povedať verejne, ale o ktorých sa môžem rozprávať len pri pive s kamarátmi.



Martin Leidenfrost v rozhovore s Martinom Hanusom na debate počas decembrového Večera s Postojom.

Koncom roka 2015 ste získali vo Viedni medzinárodnú novinársku cenu, na jej odovzdaní sa zišla viedenská smotánka, hlavným rečníkom bol veľký rakúsky esejista Karl-Markus Gauß. Keďže som sedel v sále, bol to pre mňa pomerne fascinujúci obraz: Gauß vtedy hovoril o neospravedlniteľnej hanebnosti V4, ktorá sa ukázala ako nesolidárna v utečeneckej kríze, sála tlieskala Gaußovi, ale aj vám za európske reportáže. Liberálna Viedeň vás zjavne považovala za svoju prirodzenú súčasť. Vy ste si v tej chvíli uvedomili istý vnútorný rozpor?

Ale ja som sa tam skutočne necítil zle, pretože moja vášeň pre Európu bola aj je veľmi veľká. Je však pravdou, že v tom čase sa vo mne lámalo niečo, čo súviselo práve s utečeneckou krízou, keď vo mne silneli pochybnosti, či sa to skončí dobre. Moje odcudzovanie tomuto kultúrnemu establišmentu sa nedialo odrazu, trvalo zhruba 20 rokov, ale bolo veľmi postupné.

Utečenecká kríza bola spúšťačom, po ktorom sa to zrýchlilo a už sa vo mne stupňoval pocit, že to chcem dať najavo. Lenže to neznamená, že moja vášeň pre Európu či pre jednoduchých ľudí aj v tých zapadnutejších kútoch Európy by sa oslabila. To ani náhodou nie, to vnímam stále rovnako, Európu mám jednoducho rád.

Prišli ste s konceptom názorových stĺpčekov, ktorý ste predstavili najkonzervatívnejšiemu mienkotvornému denníku v Rakúsku, napokon ste sa dohodli a od januára 2018 ste tam publikovali každý týždeň. Keď sme sa o tom ešte pred rokom rozprávali, vraveli ste mi, že máte obavu, že vás to ako autora zlikviduje.

Vedel som, že idem do rizika. Nerátal som len s tým, že to príde tak rýchlo a že ma zrušia aj tam, kde som nikdy nepísal názorové texty, len svoje európske reportáže.

Ako si vysvetľujete, že vám stĺpček zrušili tak rýchlo?

Ide o noviny, ktoré majú medzičasom liberálnu redakciu, ale čítajú ho stále konzervatívni čitatelia. Z tohto napätia vyplýva, že som mal vo veľkej miere pozitívne reakcie od čitateľov, keďže mnohým takýto hlas vo verejnej debate chýbal, no samotnej redakcii to išlo proti srsti.

Samozrejme, bolo právom redakcie, aby mi tie stĺpčeky zrušili, ak ich nechcú. Nepredpokladal som však, že mi zrušia priestor aj v iných novinách v Nemecku, pre ktoré som dlhý čas písal len cestopisy a mali sme výbornú spoluprácu. Tieto noviny ma však popravili na starý dobrý boľševický spôsob, šéfredaktor ma v editoriáli nazval pred čitateľmi reakcionárom, ktorý týmto končí.  

Priznám sa, takýto stupeň ostrakizácie ma zaskočil.

Vo svojom živote som totiž napísal stovky textov, len dvakrát som sa dotkol tém homosexuálnych manželstiev a potratov, teda tém, ktoré ma inak necharakterizovali. A to stačilo na to, aby ma nielen vyhodili z novín, ale aby mi ešte jedno vydavateľstvo zastavilo dohodnutý knižný projekt. Len doplním, že majiteľom tohto vydavateľstva aj novín, kde mi zrušili stĺpček, je Katolícky spolok.

Vráťme sa ešte k vášmu komentáru o homosexuálnych manželstvách: podľa vás bol problém v tom, že ste spochybnili „ikonu našej doby“ a novú „štátnu doktrínu“, nemyslíte si, že o vyhadzov ste si koledovali aj štýlom, keď ste písali o mužských zadkoch natlačených v latexe?

Samozrejme, môj text bol polemický, to je bez diskusie. Jeho adresátom však neboli homosexuáli, ale médiá a elity. Konštatovanie, že Dúhový pride vo Viedni či iných západných mestách nahradil verejnú procesiu Božieho tela, nie je ani literárnou hyperbolou, pretože z nábožensko-sociologického hľadiska je to suchý fakt. Dokonca aj mladí homosexuáli, ktorí mi písali nesúhlasné reakcie, s týmto samotným prirovnaním súhlasili.

Na rozdiel odo mňa v tom však vidia spoločenský pokrok, argumentujú, že podstatou tejto novodobej procesie už nie sú dogmy, ale pestrosť a tolerancia. Iní homosexuáli mi zas písali, že oni sami sa dištancujú od toho, že niektorí aktivisti sa obliekajú do latexu a podobne.

Čo bol podľa vás kľúčový problém inkriminovaného textu?

To, že som tú tému vôbec otvoril. Iste, mohol som ju otvoriť aj veľmi jemným spôsobom, lenže potom by si to nikto nevšimol.

Dokonca aj mladí homosexuáli, ktorí mi písali nesúhlasné reakcie, s týmto samotným prirovnaním súhlasili. Zdieľať

Ja som to totiž nepísal len tak do vetra, v septembri bola posledná možnosť sa tejto téme venovať, keďže poslanci ešte mohli skorigovať rozsudok Ústavného súdu, ktorý zaviedol homosexuálne manželstvá napriek tomu, že na to nebola spoločenská väčšina.

A iní zrejme pochopili váš text ako urážku všetkých homosexuálov.

Niektorí to tak určite pochopili, hoci som to tak nemyslel a napokon som nič také ani nenapísal. Všetkým homosexuálom, ktorí sa urazili, som sa aj ospravedlnil.

Vy ste teda nerátali s tým, že príde taká ostrá reakcia?

Predpokladal som, že ohlas bude väčší než inokedy, ale netušil som, že som ako autor skončil. To mi došlo až po víkende, keď som si otvoril preplnenú e-mailovú schránku. Ale podľa mňa tu nejde o tento jeden komentár, časom by som skončil tak či tak.

Druhým príkladom je môj text o viedenskom pochode za život. Išlo o nekonfliktný text, ktorý som napísal temer z feministickej perspektívy. Nepísal som, že potraty treba plošne zakázať, len som nabádal, aby sme rozmýšľali, že používanie ultrazvuku vedie k tomu, že nemáme postihnuté deti a že sa takto prednostne likvidujú ženy.

V Indii a v Číne chýba 180 miliónov žien, lebo boli ako ženy potratené, čo by si mali všímať feministky.

No aj s týmto textom som v redakcii narazil. Keby som v septembri nenarazil s homosexuálnymi manželstvami, tak ma zrušia kvôli textom ako tento.



V Rakúsku vás už rieši aj Tlačová rada, na ktorú prišlo viacero podaní, že ste homofób, už padlo rozhodnutie?

Oni už rozhodli koncom októbra, ale zatiaľ to nezverejnili. Čakám, že ma odsúdia, ale nebude to mať ďalšie následky, je to sebaregulačný orgán rakúskej tlače. Nie sú tam všetky noviny, ale len tie „slušné“.

Spomínali ste, že ste mali pozitívne reakcie od čitateľov...

... niečo podobné som nezažil, na normálny komentár príde maximálne päť reakcií, tu som každých päť minút dostával e-mail, aj som si to ukladal. Rozrástlo sa to na 150 strán, mohol by som to vydať knižne.

Ako na vás reagovali kolegovia novinári?

Samozrejme, že ma najmä na sociálnych sieťach ostro kritizovali. Zaujímavé je, že keď teraz stretávam rakúskych novinárov, ani nezáleží na tom, či sú zľava alebo sprava, každý ma chce obrátiť.

Začínajú najskôr s tým, že však tie manželstvá pre všetkých už ani nie sú témou, ale potom sedíme aj hodiny a oni sa ma snažia presvedčiť, prečo by som mal zmeniť názor. Len dodávam, že takto sa ku mne správajú aj novinári, ktorých vydavateľom je Katolícky spolok.

Je jedno, či ide o mladších alebo starších novinárov, všetci to už dnes v Rakúsku vidia rovnako?

Faktom je, že v týchto témach najviac názorovo ladím s novinármi, ktorí majú nad 60 rokov. Svetonázorovo to môžu byť konzervatívci aj komunisti, ide proste o ľudí, ktorí si k týmto módnym vlnám zachovali istú skepsu.

Zaujímavé je, že keď teraz stretávam rakúskych novinárov, ani nezáleží na tom, či sú zľava alebo sprava, každý ma chce obrátiť. Zdieľať

Takže s nimi si rozumiem najviac, som gerontofil. Najhoršie je na tom moja generácia, teda štyridsiatnici.

Prečo?

To sú ľudia, ktorí často vyšli z nejakého tradičnejšieho prostredia, zažili si nový duch doby, vnútorne si svoje dnešné postoje nejako sami so sebou vybojovali a stali sa zúrivými konvertitmi. Najzaujímavejšie debaty som však mal s mladšou generáciou, ktorá vyrastala v tom, že táto ideológia je úplná samozrejmosť.

Keď som to spochybnil, oni so mnou ani tak nešli bojovať, skôr ich zaujímalo, čo je toto za pánka. Preto boli otvorenejší, s nimi sa dalo veľmi slušne diskutovať. Jednoducho boli zvedaví, ako si niekto môže myslieť niečo celkom iné.

Keď sme minulý týždeň zverejnili váš text o tom, čo sa vám stalo, niektorí čitatelia namietali: V poriadku, je to nemilé, že vás zrušili ako stĺpčekára, ale mali na to právo, žiadne noviny nemajú predsa povinnosť publikovať len kvôli zachovaniu pestrosti názory, ktoré sú redakcii cudzie – a ak teda chcete písať svoje konzervatívne názory, tak jednoducho zaklopte o dvere ďalej.

Lenže v Rakúsku už žiadne iné dvere nie sú.

Prečo?

Médiá, ktoré by dokázali publikovať konzervatívne názory na tieto spoločenské otázky, už u nás proste nie sú.

Ako je to v deväťmiliónovej krajine možné? Stačí sa pozrieť na rakúskych susedov, Švajčiarsko má svoje Neue Zürcher Zeitung, ale aj Die Weltwoche, aj Babišom prišliapnuté Česko má Respekt, ale aj Echo, ktoré texty tohto typu bežne zverejňuje. Prečo Rakúšania nemajú konzervatívnu alternatívu?

Pozrite sa, ono aj v Rakúsku nejaká základná pluralita nesporne existuje, máte pravicové aj ľavicové noviny, také, ktoré sa slniečkarsky zastávajú migrácie, ale aj také, ktoré ju kritizujú. Lenže sú témy ako homomanželstvo či potraty, kde niet novinárov, ktorí by mali iný názor, než majú všetci okolo nich.

Keď sa na to pozriem čisto trhovo, z pohľadu novín je hlúposť, že ma ako stĺpčekára vyhodili. Čelia totiž dlhodobému problému, že majú veľa konzervatívnych, starších čitateľov, no nemajú pre nich články, pretože konzervatívci kresťanského strihu v novinách nie sú.

Keď sa na to pozriem čisto trhovo, z pohľadu novín je hlúposť, že ma ako stĺpčekára vyhodili. Zdieľať

Teda ani v re­dak­cii najkonzervatívnejšieho mienkotvorného denníka Rakúska, ktorý vydáva Ka­tolíc­ky spolok, už nie je ani jeden praktizujúci kresťan.

To bol napokon dôvod, pre ktorý to so mnou skúsili, chceli, aby som tento segment obslúžil. Ale protireakcia v redakcii bola veľmi silná, bolo im to jednoducho proti srsti.

Na prvý pohľad je Rakúsko krajinou, ktorá sa vzbúrila proti liberálne poňatej politickej korektnosti, politicky krajinu ovládli Kurzovi ľudovci a národní populisti z FPÖ, voliči oboch strán sú väčšinovo trebárs aj proti homosexuálnym manželstvám. Prečo sa tento prúd v rakúskych médiách nepresadil?

To všetko je tak trochu zdanie. V skutočnosti sú Kurz a ľudovci zaiste pravičiarmi, ale nie sú to konzervatívni kresťanskí demokrati, tento politický prúd postupne takmer zanikol. Ľudovci o takýchto témach už nechcú počuť, vytesňujú ich.

Pritom je pravdou, že pre národ všeobecne sú témy ako homosexuálne manželstvá otvorenou otázkou, možno polovica Rakúšanov by bola v referende proti, ale nie je to zas téma, ktorá by nimi príliš lomcovala.

Pre elitu je to však uzatvorená otázka, o ktorej už nechce diskutovať. Naopak, pri migrácii, ktorú veľká časť Rakúšanov vnímala ako existenčné ohrozenie, si protimigračný kurz osvojila aj časť elity – a kritiku museli na svojich stránkach pripustiť aj mienkotvorné denníky, lebo tlak verejnej mienky bol taký obrovský, že keby to nepustili, tak by skrachovali.

V poriadku, ale prečo u vás neexistuje nejaký skutočne konzervatívny denník, ktorý by sa v značne väčšej krajine než Slovensko azda mal šancu uživiť?

(Ticho.) To je veľmi ťažká otázka, na ktorú nemám dobrú odpoveď. Počas písania svojho stĺpčeka som vycítil, že v Rakúsku je veľa ľudí, ktorí sú priam národoveckí pravičiari, sú proti migrácii, ale zároveň nenávidia katolícku cirkev. Ale vaša otázka je presná, znie takmer ako výzva. Aj ja sa v poslednom čase na to pýtam posledných konzervatívnych novinárov.

Počas písania svojho stĺpčeka som vycítil, že v Rakúsku je veľa ľudí, ktorí sú priam národoveckí pravičiari, sú proti migrácii, ale zároveň nenávidia katolícku cirkev. Zdieľať

Keď porovnáte Rakúsko s Nemeckom a Švajčiarskom, u nás je ešte stále pomerne silné cirkevné prostredie, ktoré vlastní médiá aj vydavateľstvá. V tomto roku som sa rozprával s viacerými novinármi tohto prostredia a bol som sám zaskočený, akí perfektní sú v kamufláži.

Ako to myslíte?

V osobnom rozhovore sú neraz konzervatívnejší než ja, chodia na duchovné cvičenia k Opus Dei, občas sa až zľaknem, keď napríklad chvália rakúsky ľudácky režim z rokov 1933 až 1938. Ale keď píšu komentáre v cirkevných perio­di­kách, je to len samá láska k blížnemu a k utečencom.



Teda vravíte, že charakteristikou katolíckeho establišmentu je pokrytectvo?

Aj vám poviem, prečo to tak je: hornú vrstvu cirkevných funkcionárov tvoria liberálni katolíci až kultúrni protestanti. To znamená, že v cirkevných médiách môžete písať, ale jedine vtedy, ak šliapete vo vytýčenej línii. V súkromí si môžete hovoriť, čo len chcete.

Samozrejme, za tým všetkým sú aj biskupi, ale najmä organizácia pod nimi. Cirkev v Rakúsku je veľmi bohatá, je masovým zamestnávateľom, takže si musíte dávať pozor, aby ste nehovorili otvorene, čo si myslíte.

Jeden príklad: Viedenský pochod za život je nový pokus o široké hnutie, aké máte vy na Slovensku. Organizátormi sú úplne normálni ľudia, žiadni extrémisti. Bol som však veľmi nemilo prekvapený, že organizácie, ktoré sú cirkevné alebo stoja blízko cirkvi, sa od pochodu dištanco­vali. Išlo napríklad o katolícke organizácie, ktoré slúžia ženám ako poradenstvo pred potratom.

Pochopil by som, keby sa tieto organizácie nezapojili do pochodu, pretože by tým niektoré ženy mohli odradiť od návštevy poradne. Ale že sa od pochodu ešte aj dištancujú, to bola pre mňa silná káva.

Čo je vlastne za tým, je to akási forma cirkevného karierizmu, kde každý vie, že keď chce fungovať, musí sa prispôsobiť?

Karierizmus je priliehavé slovo.

Z prostredia rakúskej cirkevnej hierarchie ste dostali aj prejav solidarity?

Nič, ani slovko. Cítil som však veľa solidarity od bežných veriacich. Jeden pán zo susednej dediny mi ponúkol, že mi bude posielať sto eur mesačne, čo som, samozrejme, odmietol. Ale bola to morálna útecha.   

Dá sa s tým niečo robiť?

Momentálne som na ústupe, musím uživiť rodinu. Mohol by som písať pre nejakých pravicových protimigračných štváčov, ich plátky sú teraz na vzostupe, ale to naozaj nechcem.

Jeden pán zo susednej dediny mi ponúkol, že mi bude posielať sto eur mesačne, čo som, samozrejme, odmietol. Zdieľať

Vyzerá to tak, že ešte môžem písať európske reportáže za veľmi nízky honorár, bude z toho aspoň na vodu a na chlieb.

Nedávno ste mi spomínali, že sa rozhliadate po novej práci celkom iného typu.

U nás v dedine žije jeden bývalý bankár, ktorý radikálne zmenil život, vnútorne sa obrátil, začal vo Viedni študovať teológiu a keďže má tri deti, na polovičný úväzok predáva v Outlete v Parndorfe.

To vás budeme stretávať za pokladňou v Parndorfe?

To nie, nechcem predávať oblečenie. Páčilo by sa mi však vo filiálke kaviarne Sacher, kde predávajú originálnu Sacher tortu. Aj by som si vedel predstaviť, že by som tam umýval riad. Ešte počkám do jari, či si so svojimi reportážami nájdem nového odberateľa. Ak nie, pôjdem sa opýtať do Sacher.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo