Spomíname na Alexandra Solženicyna – a stále sa od neho učíme

Spomíname na Alexandra Solženicyna – a stále sa od neho učíme

Alexander Solženicyn. Foto: pravmir.ru

11. decembra sme si pripomenuli 100. výročie narodenia Alexandra Solženicyna, ruského autora, ktorého musíme radiť medzi najdôležitejších spisovateľov minulého storočia.

Kresťania v Spojených štátoch ho už veľmi nepoznajú a ešte menej mu rozumejú.

Solženicynova matka ovdovela ešte pred jeho narodením a boľševici skonfiškovali pôdu, ktorá patrila jej rodine. Presťahovala sa za prácou do Rostova, no Solženicyn strávil väčšinu detstva tým, že sa s ňou delil o jej chudobu. Napriek tomu však skutočnosť, že sa narodil v Rusku v roku 1918, znamenala patriť do prvej generácie slávnej komunistickej revolúcie a nové marxistické školy mladého Solženicyna naučili, že zásady komunizmu čoskoro povedú k založeniu úplne novej epochy v ľudských dejinách pozbavenej všetkého zla.

Keď vypukla 2. svetová vojna, Solženicyn odišiel z univerzity v Rostove a slúžil ako dôstojník v ruskej armáde. V roku 1945 ho náhle zatkli za jeho poznámky v súkromnom liste priateľovi, ktoré boli považované za kritické voči Stalinovi. Bol odsúdený na osem rokov v sovietskom táborovom systéme a odtiaľ ho prepustili do trvalého vyhnanstva v Kazachstane. Potom začal písať, pričom vychádzal najmä z 12 000 veršov, ktoré tajne zložil v táboroch a naučil sa ich naspamäť.

„Nikdy nezabudnem na muža, ktorý si nedokázal spomenúť na názov časopisu, a pýtal si ‚ten, no, viete, ten, kde sa píše celá pravda.‘ A predavačka chápala, čo myslí.” Zdieľať

Do roku 1962 sa Solženicynovi podarilo vrátiť sa do Ruska, no neodvážil sa publikovať, ba ani len ponúknuť svoje rukopisy redaktorom. Za Chruščova sa začali objavovať znaky kultúrneho odmäku. Solženicyn to riskol a – anonymne – poslal do literárneho časopisu s názvom Novy Mir novelu o jednom dni v živote väzňa v jednom tábore. Redaktor časopisu okamžite rozpoznal hodnotu tohto príbehu a vzal ho k samotnému Chruščovovi, ktorý dal povolenie na publikovanie Jedného dňa Ivana Denisoviča.

Novele sa dostalo úžasného prijatia. Istý očitý svedok napísal: „Bolo vzrušujúce prechádzať sa vtedy po Moskve. Pri každom novinovom kiosku boli davy ľudí a všetci si pýtali ten istý vypredaný časopis. Nikdy nezabudnem na muža, ktorý si nedokázal spomenúť na názov časopisu, a pýtal si ‚ten, no, viete, ten, kde sa píše celá pravda.‘ A predavačka chápala, čo myslí.”

Autorova totožnosť sa onedlho prezvedela a začali k nemu prúdiť stovky listov od bývalých väzňov v táboroch, ktorí podobne ako Solženicyn napriek všetkej nepravdepodobnosti prežili. Solženicynovi čoskoro napadlo využiť ich príbehy a spomienky a napísať o táboroch komplexnejšie dielo. Po kultúrnom „odmäku“ však opäť rýchlo „prituhlo“ a Solženicyna začala ustavične sledovať sovietska tajná polícia.

Napriek tomu cítil morálnu povinnosť napísať dielo, ktoré napokon dostalo názov Súostrovie GulagSolženicyn musel pracovať v tajnosti a aby dielo zachránil, posielal časti tohto enormného rukopisu od jedného podzemného tajomníka k druhému. Napokon bolo dielo prepašované z krajiny a uverejnené vo Francúzsku. Odtiaľ ho rýchlo preložili do mnohých jazykov a celý svet sa dozvedel pravdu o obludných sovietskych zločinoch.

Solženicyn nám nielen jednoducho povedal, aký strašný bol sovietsky systém táborov, ale nám aj vysvetlil, prečo bol taký strašne zlý. Zdieľať

Je ľahké vidieť Solženicyna len ako autora silného, dvojdielneho politického odhalenia. Tento pohľad by však prehliadal skutočnú silu a skutočný význam jeho diela, lebo nám nielen jednoducho povedal, aký strašný bol sovietsky systém táborov, ale nám aj vysvetlil, prečo bol taký strašne zlý.

Počas svojho pobytu v súostroví Solženicyn pomaly ale rázne odvrhol marxizmus svojej mladosti a prijal kresťanskú vieru. Toto obrátenie sa však nezaobišlo bez veľkého osobného utrpenia a ešte väčšieho osobného uvažovania.

Marxizmus tvrdí, že niektoré skupiny a triedy ľudských bytostí sú dobré a iné zlé, a preto sa ľudstvo pre svoje zdokonalenie musí izolovať od zlých ľudí a zbaviť sa ich. Solženicyn si miesto toho uvedomil, že hranica medzi dobrom a zlom vedie cez každé jedno ľudské srdce.

Marxistická pozícia teda tvrdila, že ľudstvo sa zdokonalí prostredníctvom nevyhnutného pokroku vo svetových dejinách. Ak však hranica vedie cez všetky ľudské srdcia, potom je zlepšenie v tomto živote možné iba v obmedzenej miere a vždy je rovnako možná degenerácia. Zdá sa teda, že marxistickú pozíciu treba zavrhnúť, lebo prehliada skutočnosť prvotného hriechu.

Navyše, kresťanské svedomie núti ľudské bytosti pokúšať sa udať pre svoje skutky spravodlivé odôvodnenie a hryzie ich, či dokonca zžiera, ak takéto ospravedlnenie nedokážu nájsť. Marxisti však poskytli svojim prívržencom nie svedomie, ale ideológiu, ktorá ospravedlňovala zlé skutky v mene nedosiahnuteľného cieľa. Takéto ideologické ospravedlnenie zatlačilo marxistov za normálny prah zločinnosti a vytvorilo zdanie, že zničiť milióny ľudí nie je odporné či nemysliteľné, ale nevyhnutné a prijateľné.

V neskorších rokoch svojho života varoval Západ, že „slobodný svet“ má svoje vlastné materialistické otroctvo. Tento proces je dnes oveľa ďalej, než bol počas Solženicynovho života. Zdieľať

Marxizmus nielenže nepochopil pôvod zla, ale nepochopil ani, čo robiť s jeho následkami – s utrpením. Solženicyn si uvedomil, že hoci nie je žiaden vzájomný súvis medzi tým, z čoho bol obvinený on a ostatní politickí väzni v táboroch, a čo si museli vytrpieť, kresťania v súostroví – aspoň tí najlepší z nich – sa napriek tomu naučili dať utrpeniu rozmer vykúpenia. To znamená, že vedeli, ako premeniť svoje utrpenie na trvalé pokánie vyrastajúce z trvalého vyznávania.

Od toho mohli prejsť k duchovnému výstupu prostredníctvom toho, čo Solženicyn často nazýval „sebaobmedzovanie“. V neskorších rokoch svojho života varoval Západ – v prednáške na Harvarde a v prejave pri preberaní Nobelovej ceny – že „slobodný svet“ má svoje vlastné materialistické otroctvo. Tento proces je dnes oveľa ďalej, než bol počas Solženicynovho života.

Takéto sebaobmedzovanie sa dosť začína podobať na sebaobmedzenie Krista, ktorý sa nepridŕžal svojej rovnosti s neobmedzeným, ale dobrovoľne sa obmedzil a stal sa človekom, prijal ľudskú prirodzenosť a ľudské utrpenie, a tak priniesol Božie milosrdenstvo.

Pre nás dnes to predstavuje zaujímavé poučenie – lebo ide o hlboké pravdy, ktoré nám Solženicyn odhalil a podľa ktorých by sa mal riadiť každý režim – a každý ľudský život.

Douglas Kries
Autor je profesorom filozofie na Gonzagovej Univerzite v Spokane v štáte Washington. Spolu s Brianom Claytonom je autorom knihy Two Wings: Integrating Faith and Reason (Dve krídla, Spojenie viery a rozumu, Ignatius Press, 2018).

Pôvodný text: Remembering – and still learning from – Solzhenitsyn.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo