Za slušné Slovensko, nepolitická politika par excellence

Za slušné Slovensko, nepolitická politika par excellence

Foto: TASR/Martin Baumann

Nádej roka 2018 a možné sklamanie roku 2019.

Ak existuje ústredná téma roka 2018, je ňou vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, demisie Roberta Fica a Roberta Kaliňáka a vznik hnutia Za slušné Slovensko. Sú to tri veci, vnútorne prepojené.

V priebehu roka som na tomto mieste písal kriticky o stave opozície či prístupu vlády k rezortu vnútra (druckeriáda), teraz by som sa rád dotkol tretieho pólu – hnutia Za slušné Slovensko a niečoho, čo by som označil za janusovský fenomén tohto hnutia.

Doteraz ide o najčistejší prejav antipolitickej politiky u nás. Nejde o jav nový, antipolitickou politikou bolo aj hnutie Antigorila, už vôbec nejde o špecificky slovenský jav. Rovnaké prejavy má hnutie KOD v Poľsku, niečo podobné sa práve rodí v protibabišovských demonštráciách v Prahe a Česku. Naopak, iným javom sú demonštrácie proti Orbánovmu režimu v Maďarsku, či už išlo o demonštrácie proti zdaneniu internetu, proti odchodu Stredoeurópskej univerzity, či tému zákonníka práce (v posledných dňoch), ide o ad hoc demonštrácie, ktoré reprezentujú konkrétny politický záujem, nie širšie hnutie so širším politickým étosom.

Slušnosť. Kľúčové slovo. Egon Gál kdesi napísal, že použitie toho prívlastku bolo geniálne. Otázka je, v akom zmysle. Slušnosť je, samozrejme, vysoká hodnota pre každú civilizovanú spoločnosť, ale je to hodnota nadpolitická, ak chcete, predpolitická. Slušnosť je tiež v istom zmysle utopický ideál, nikdy a nikde ju nedotiahneme k spokojnosti. Pozrite sa na vatikánske intrigy, jasný dôkaz, že ani vyznávanie Desatora a pravidelné spovede slušnosť nezaručia. Ale najmä, politickou hodnotou po vražde novinára a jeho snúbenice bola spravodlivosť. Spravodlivosť a slušnosť sú dve veci.

Krátky pohľad do Poľska – na KOD, Výbor na obranu demokracie, hnutie, ktoré sa aktivovalo na protest proti súdnej reforme, paralyzácii Ústavného súdu a podobne. KOD bol schopný zorganizovať masové demonštrácie s otvorene opozičným nábojom, jeho médiom bol facebook a personálne má zázemie vo všetkých veľkých mestách Poľska. Prechod do politiky ale nezvládol, jeho lídri neboli schopní straníckej disciplíny a práce, prednosť majú inde.

Za slušné Slovensko je na tom podobne. Kým robili opozíciu Ficovej vláde a tiež opozícii, ktorú nepustili na tribúnu, mali silu. Slabá chvíľa prišla, keď sa namiesto idey rozhodli reprezentovať politickú líniu prezidenta Kisku. Reč je o zrušenej demonštrácii po tom, ako Kiska vymenoval Pellegriniho vládu s ministrom vnútra Druckerom.

Odlíšme tri veci. Po prvé, takýto prístup bol v záujme vlády, vďaka tomu koalícia prežila a vládne ďalší rok. Takýto postup bol tiež v istom záujme prezidenta Kisku, s Druckerom sa kamarátil, Fico s Kaliňákom utrpeli porážku a Kiska získal čas. Ale obidve tieto línie sú stranícko-politické. Hnutie Za slušné Slovensko malo vyššie ašpirácie. Ak sa ich príbeh skončí ako príbeh tribúnov z protestov proti Gorile, ak skončia v nejakej opozičnej strane, bublina spľasne. Bude to ďalší pravdepodobne neúspešný politický príbeh. Šeliga, Bruncková či Farská totiž nereprezentujú žiadny politický program, nesprávajú sa ako politici a keď to skúšajú, tak to nefunguje. Podujatie malo iskru a zmysel, ak bolo verné svojim limitom: havlovskému poňatiu antipolitickej politiky.

Havel o tomto fenoméne písal dlho pred Novembrom 1989, kontext bol iný, ale meritum pretrváva. V závere eseje Politika a svedomie (1984), inak jednej zo svojich najlepších esejí, píše:

„Ano, ,antipolitická politika‘ je možná. Politika ,zdola‘. Politika člověka, nikoli aparátu. Politika rostoucí ze srdce, nikoli z teze. (…) Netkví perspektiva lepší budoucnosti tohoto světa v jakémsi mezinárodním společenství otřesených, které nedbajíc hranic států, politických systémů a mocenských bloků, vně vysoké hry tradiční politiky, neaspirujíc na funkce a sekretariáty, pokusí se učinit reálnou politickou sílu z fenoménu dnes technology moci tak vysmívaného, jakým je lidské svědomí?"

Havel chápe antipolitickú politiku ako prejav nestraníckej či nadstraníckej politiky, niečo ako prejav občianskej zodpovednosti. Originálny český filozof Pavel Barša o – v podstate previazanom – jave napísal knihu s názvom Cesty k emancipaci (2015), kde riešil tému politickej emancipácie a občianskeho a politického konania.

Ale naspäť na slovenské námestia. Jednou z tém roka 2018 a celkom iste aj roku 2019 je záblesk antipolitickej politiky a najmä pokušenia, ktoré s plným námestím prichádza. Je to napokon aj príbeh samotného Havla. Ako potenciál občianskeho protestu využiť na priamu politiku, z tribúny prejsť do parlamentu.

Ak niekto založí svoje angažovanie na občianskom princípe v havlovskom zmysle slova, na pestovaní antipolitickej politiky, jeho presun do straníckej politiky je v istom zmysle zradou pôvodných ideálov. Pozor: netvrdím, že nepotrebujeme opozičné strany, práveže ich potrebujeme a fakt, že v opozícii nemáme jasného favorita na post ministra vnútra, je ústrednou slabosťou našej opozície. Ale ak mysleli organizátori Slušného Slovenska svoje angažovanie vo verejnom živote vážne, do straníckej politiky nepatria. Ich miesto je inde. Určite nie po boku Andreja Kisku.

Napokon, známe je nielen pokušenie, ale aj riziká. Havel-prezident moralizoval, keď išlo o politický problém a politizoval, keď išlo o morálnu otázku. Tváre Antigorily sa v politike stratili. Mladí ľudia z hnutia Za slušné Slovensko si musia vybrať sami.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo