Leninova revolúcia by bez podpory Nemecka neprežila

Leninova revolúcia by bez podpory Nemecka neprežila

Vladimír Uľjanov používajúci meno Lenin sa dostal v roku 1917v Rusku k moci vďaka podpore cisárskeho Nemecka.

Pred sto rokmi sa skončila prvá svetová vojna. Nebyť tejto kataklizmy, boľševici by sa v Rusku neujali a dejiny Európy mohli vyzerať úplne inak.

Víťazní komunisti neskôr sami vykladali dejiny tak, že 7. novembra 1917 (podľa starého ruského kalendára 25. októbra) sa výstrelom z krížnika Aurora v Petrohrade začala Veľká októbrová socialistická revolúcia. Tá zmietla dočasnú vládu a panstvo kapitalistov a rýchlo nastolila nový režim.

Rovnako potom v Československu 25. februára 1948 komunisti zmietli buržoázne strany a nastolili vládu robotníkov a roľníkov. Skutočnosť bola v oboch prípadoch oveľa zložitejšia.

Po odstúpení cára v marci 1917 mala v rukách moc v Rusku dočasná vláda. Jej názov nebol náhodný. Úplnú legitímnosť mala získať vláda až po voľbách, ktoré sa mali uskutočniť na jeseň toho istého roka.

Dočasná vláda nezmenila zahraničnú politiku a pokračovala vo vojne s Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom. Chuť bojovať však medzi vojakmi, čo boli predovšetkým roľníci, opadala. Nielen pre utrpenie na frontoch, ale aj nemožnosť podieľať sa na divom prerozdeľovaní pôdy na vidieku, čo umožnili polochaotické pomery po páde cára.

V lete visela existencia vlády na vlásku. Generál Lavr Kornilov žiadal autoritatívne nastolenie poriadku v upadajúcej armáde, čo sa vláde v Petrohrade a rovnako socialistom v sovietoch nepáčilo. Po neúspechu Kornilovových snáh sa desaťmiliónová armáda začala rozchádzať. Demoralizovaní vojaci páchali na ceste domov násilnosti na civilnom obyvateľstve.

V septembri sa po vyhlásení Ruskej republiky stal novým predsedom dočasnej vlády Alexander Kerenskij. Bol predstaviteľom eserov – socialistov revolucionárov (odtiaľ skratka eser), jednej z viacerých frakcií socialistov v Rusku. Vláda pritom paradoxne stála na nesocialistických stranách, Kerenskij bol v nej výnimka.

Socialisti viacerých odtieňov prezentovali silu v sovietoch, ktoré vznikali voľbami zdola. Vďaka usilovnosti vodcov a masívnej propagande, na ktorú ostatné strany nemali dostatok peňazí, sa v nespokojnom Rusku začalo raketovo dariť boľševikom.

Boľševickí agitátori vyzývali na skončenie vojny, návrat vojakov z frontov a odovzdanie všetkej pôdy roľníkom. Presne to chceli ľudia počuť. V septembri získali po doplňovacích voľbách väčšinu v pretrohradskom a moskovskom soviete, čo bolo rozhodujúce.

Predsedom sovietu v hlavnom meste sa stáva boľševik Lev Trockij. Po Kerenskom najsilnejší muž v štáte, lebo vláda si nemôže dovoliť ignorovať jeho požiadavky.

Soviety zvolávajú celoštátne zjazdy a stávajú sa akousi alternatívou k parlamentu, ktorý mal ešte len vzísť z plánovaných volieb.

Svetová revolúcia ako lokálny incident

Medzitým Vladimír Lenin, ideový vodca boľševickej revolúcie, vyzýva na revolučné vystúpenie. Nabáda ho k tomu nielen vrenie na ruskej politickej scéne.

Súri ho nemecká vláda, ktorá po páde cára a rozvrate v ruskej armáde stále nemá istotu, či sa vojna s Ruskom skončí. Na východe musí viazať vojenské sily, také potrebné na západnom fronte, zvlášť keď sa do konfliktu zapojili čerstvé Spojené štáty americké.

Koncom septembra sa Lenin vracia do Ruska. Boľševici sa spájajú s ľavicovou frakciou eserov a v Petrohrade vytvárajú vojenský výbor na organizovanie revolúcie. Ten podľa starého ruského kalendára 25. októbra 1917 organizuje úspešný vojenský útok na sídlo vlády a jej členov zatýka.

Poľa oficiálnych správ predstavovali straty na strane útočníkov šesť osôb, na strane obrancov tri. Svetová proletárska revolúcia sa začala lokálnym incidentom. Ukazuje to na dve veci. Ruská vláda bola mimoriadne slabá a boľševici so spojencami to pochopili.

Dlhoročná príprava nepočetných, ale dobre organizovaných boľševikov ovládajúcich propagandu padla na úrodnú pôdu. Stačilo vystihnúť ten pravý čas. Očakávalo sa, že akciu budú chcieť boľševici dotiahnuť do konca – získať úplnú moc.

Boľševici okamžite vytvorili novú vládu na čele s Leninom a nazvali ju Radou ľudových komisárov. Eseri v nej neboli, ale podporovali ju.

Hneď po uchopení moci noví vládcovia vydávajú dekréty o mieri, pôde a tlači. Všetky súvisia s propagandou.

Vojna sa má skončiť, čo je vítaná správa pre narukovaných vojakov. Pôda statkárov má prejsť do vlastníctva roľníkov, medzi ktorými majú boľševici stále slabé pozície.

Zastavuje sa vydávanie tlače, ktorá je nepriateľom proletárskej revolúcie. Potom nasleduje zakázanie prvej politickej strany – kadetov (skrátený názov Konštitučne demokratickej strany), ktorí sa významne angažovali v Dočasnej vláde.

Keďže boľševici stále nie sú dostatočne silní a delia sa s revolučnými spojencami o moc, musia v polovici novembra pripustiť konanie dlhoočakávaných celoštátnych volieb do parlamentu. Výsledky sú pre nich nepriaznivé.

Hoci v Petrohrade a Moskve získavajú boľševici polovicu hlasov, inde ich napriek propagandistickej sile, ale pre nízku početnosť prehrávajú. V Ústavodarnom zhromaždení obsadzujú iba 24 percent kresiel. Víťazmi sú eseri s celkovým podielom 38 percent.

Nemecký cisár Viliam II. mohol ešte raz zvrátiť beh dejín, keby sa v roku 1918 rozhodol zosadiť Leninovu vládu.

Lenin pochopil, že cez parlament cesta nevedie. Prvé a posledné zasadanie parlamentu v januári 1918 trvá iba dvanásť hodín, potom ho ozbrojení námorníci rozháňajú. Na pokyn boľševikov a s tichým súhlasom eserov.

O týždeň sa namiesto zasadnutia parlamentu koná pod kontrolou boľševikov zjazd sovietov, lebo tam majú Leninovi druhovia kontrolu. Ten vyhlasuje vznik Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republiky.

Neskôr, trištvrte roka po zrušení parlamentu Lenin vysvetlil, čo ho viedlo k tomuto kroku. Keďže „masy pokročili doľava“, soviety postačovali na riadenie štátu a Ústavodarné zhromaždenie bolo pre jeho reakčnosť potrebné rozohnať.

Nemeckí boľševici vhodní ako vojenský faktor

V začiatkoch nového režimu eseri a menševici s boľševikmi úzko spolupracovali, lebo sa cítili súčasťou revolúcie, ktorá mala smerovať k socializmu. Neskôr eseri čoraz viac kritizovali podriadenosť boľševikov voči Nemcom i výčiny, ktoré robili boľševici na vidieku pri habaní potravín.

O dôležitých veciach sa stále rozhodovalo na zjazdoch sovietov a ich Všeruskom ústrednom výkonnom výbore. Z tohto dôvodu boli dôležité voľby do sovietov vo viacerých veľkých mestách na jar 1918.

Obe vládne strany napli sily a podarilo sa im zaznamenať priaznivé výsledky. Eseri sa po voľbách ukazovali takí silní, že by v rekonštruovanom ústrednom výbore prehlasovali boľševikov a mohli odvolať Leninovu vládu ľudových komisárov.

Pre Lenina to znamenalo smrteľné nebezpečenstvo, koniec boľševickej revolúcie, a preto na jeho pokyn eserov a menševikov z ústredného výboru jednoducho vylúčili. Podľa ruských historikov okolo Andreja Zubova týmto rozhodnutím zo 14. júna 1918 boľševická moc definitívne prestala byť mocou sovietov.

Potom, hlavne pod vplyvom medzinárodných okolností, Lenin pripustil akú-takú mimovládnu činnosť iných socialistických strán alebo s nimi vojensky súperil, napokon ich však čakal úplný koniec.

Udržateľnosť nového režimu v Rusku závisela od postoja Nemecka. V Berlíne mali záujem o revolúciu v Rusku len preto, aby oslabili protivníka a vyradili ho z bojov. Najskôr to ozaj vyzeralo nádejne, lebo už v novembri 1917 sa rozbehli rokovania s Leninovou vládou o uzavretí mieru, ktorá takýto úmysel proklamovala tesne po uchopení moci.

No boľševici a eseri neboli jednotní, navyše očakávali, že rokovania budú bezpredmetné, ak sa proletárska revolúcia rozbehne aj v Nemecku. Naťahovali čas, čo vyvolalo nevôľu Nemcov a nové vojenské útoky na Rusko.

Lenin napokon musel pristúpiť na ponižujúce podmienky a uzavrieť v marci 1918 mierovú dohodu v Breste Litovskom.

Rusko stratilo veľkú časť západných území s tretinou obyvateľov pôvodnej cárskej ríše, ale čo bolo dôležitejšie, s nimi štyri pätiny produkcie ruskej ocele a uhlia a tretinu obilia. K tomu muselo platiť potupné finančné kompenzácie.

Do ruských miest napochodovali nemecké a rakúsko-uhorské hliadky, len v Moskve rozmiestnili vyše 50-tisíc vojakov. Navonok ich neraz prezentovali ako vojnových zajatcov.

Z Ruska, ktoré bolo pôvodne spojencom víťaziacich dohodových mocností, sa razom stal nepriateľ. Ak na Rusko potom útočili bývalé cárske sily s podporu dohodových štátov alebo priamo napríklad Angličania, dalo sa to do veľkej miery vnímať ako pokračovanie boja proti novému nemeckému spojencovi.

A skutočne, vývoj v Rusku mali v rukách Nemci.

Boľševická moc visí na vlásku

Zlomovým bodom, keď sa to prejavilo, bol jún 1918, upozorňujú ruskí historici združení okolo Zubova. Najskôr v Moskve spáchali dvaja Rusi spojení s esermi úspešný atentát na nemeckého veľvyslanca. Bol to neuvážený čin voči novému spojencovi.

Vystrašený Lenin s ďalšími členmi vlády dobehol na nemecké veľvyslanectvo a ospravedlňoval sa. Boľševici mali ozaj na mále, lebo za tento incident hrozilo uväznenie ich vodcu.

Sám Lenin poslal všetkým miestnym politickým a vojenským predstaviteľom pokyn, aby strojcov atentátu chytili. Zaujímavé boli jeho podozrenia. Podľa nich išlo o „dielo monarchistov alebo provokatérov, čo chcú zatiahnuť Rusko do vojny v záujme anglo-francúzskych kapitalistov, ktorí podplatili aj Čechoslovákov.“ Mieril tým na nedávno zorganizované československé légie.

Nemci ponechali Lenina vo funkcii, lebo to bolo v ich záujme.

Na konci júna sa však vo velení nemeckej armády vážne zaoberali myšlienkou na zvrhnutie boľševikov a odovzdanie vlády pravicovým politikom. Opačného názoru bolo ministerstvo zahraničných vecí, ktoré navrhlo ponechať boľševikov pri moci, lebo pravičiari boli politicky nespoľahliví.

Rozhodnutie mal v rukách cisár Viliam II. Napokon stavil na boľševikov, prisľúbil im ďalšiu pomoc a umožnil, aby mohli ísť bojovať na východ s československými légiami, ktoré boli na strane Dohody.

Po niečo vyše polroku od vypuknutia mala boľševická a plánovaná svetová proletárska revolúcia na mále. Zachránila sa a časom vystrkovala rožky do stredu Európy.

Keď vyčerpané Nemecko cúvalo na západnom fronte, ruskí boľševici začali vynášať propagandu do Nemecka. Peňazotok sa otočil. V nespokojnom Nemecku sa očakávala proletárska revolúcia a Moskva sa ju rozhodla výdatne podporiť.

Situáciu jej skomplikoval koniec prvej svetovej vojny v novembri 1918. Teraz karty rozdávali víťazné štáty Dohody a niekdajšie spojenecké Rusko sa razom ocitlo medzi porazenými.

Úryvok je z pripravovaného rukopisu knihy o komunizme.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo