Modlitba nie je čokoládka na slávnostné, či depresívne chvíle

Modlitba nie je čokoládka na slávnostné, či depresívne chvíle

Veľa krát sme svedkami toho, ako sa dobre fungujúce a navonok harmonické manželstvo po čase odcudzí a rozpadá. V prvej reakcii vždy obviňujeme prostredie, dobu, spoločnosť, ktorá ovplyvňuje krehkosť ľudských citov.

Človek vraj nedokáže naplno prevziať zodpovednosť za všetko, čo sa v jeho živote udeje. Táto teória je veľmi obľúbená, v súčasnosti až pretláčaná. Niekto by ju nazval poeticky „slniečkárska“. Ako každá teória, ktorá vznikla ako obhajoba niečoho nevydareného – aj táto stojí na vode.

Keď sa lepšie pozrieme do histórie nefunkčného manželstva alebo vzťahu - musí to byť hlboký, nie povrchný pohľad - zistíme, že na deštrukcii vzťahu sa začalo pracovať už dávno. Dalo by sa povedať, že od začiatku. Ľudia vstupujúc do týchto vzťahov vždy vyhľadávali len svoj prospech a bránili vlastné záujmy. Partner bol pre nich len ako dobrá, veľká čokoláda. Vkusne zabalená, s potešením vo vnútri. Vhodná na ťažké chvíle, či ako sprievodný doplnok na spríjemnenie osláv, sviatkov a návštev. Ale ako logicky vyplýva, za chvíľu je obal prázdny, pokrčený, odhodený.

Človek má často v očiach druhých hodnotu, len keď navonok dobre vyzerá, dokáže spríjemniť voľný čas alebo plní funkciu „bútľavej vŕby“ v ťažkých emocionálnych situáciách. Prvým ukazovateľom, že ľudia fungujú v takýchto sebeckých schémach je čas, ktorý sú si ochotný vzájomne venovať. Sebeckí ľudia odovzdávajú a prijímajú čas len zo spomínaných sebeckých dôvodov: emocionálny zážitok, emocionálna podpora, spríjemnenie života a pod. Mnohí ľudia nie sú ochotní komunikovať  s druhým pokiaľ z toho neťažia. 

Najmä u mladých ľudí môžeme vidieť, ako mnohí dokážu komunikovať len na sociálnych sieťach, reagovať na nič nehovoriace frázy, prípadne na ohováranie, nadávanie a leštenie si svojho ega. Ale keď nastane situácia, že sa majú rozprávať s rodičmi, vysvetliť napríklad svoje chybné správanie, prípadne povedať ako sa cítia, čo zažili a podobne, zrazu strácajú záujem o komunikáciu. Slová kritiky (a niekedy aj pochvaly) povedané priamo z tváre do tváre sú im nepríjemné a tak osobnú formu komunikácie odmietajú.

V podobnom duchu môžeme vnímať aj život mnohých rodín. Otec celé dni trávi v práci - zarába peniaze, veľa krát vzdialený od rodiny. No všetci sú navonok spokojní. Muž, že je úspešný; žena, že má pekný dom prípadne byt, nemusí stískať každé euro a môže žiť v línií najnovších trendov a deti, že dostanú všetko čo chcú. No po čase zrazu zistia, že navzájom sú si úplne cudzí. Vlastne si ani nemajú čo povedať. 

A tak manžel alebo manželka si nájde iný vzťah – novú čokoládu –  niekoho s kým sa môže opäť porozprávať, vyžalovať a cítiť sa príjemne. S jednoduchým odôvodnením: nemali sme šťastie na seba, odcudzili sme sa.  To, že vstúpili do tej istej vody a po čase budú opäť rovnako vyhorení a zranení, im ich v  plytkom zmýšľaní vôbec nenapadne. Neuvedomili si podstatu fungovania vzťahu. Zabudli, že vzťah nie je len o príjemnostiach, ale vyžaduje si aj obetu. Rozprávať sa s partnerom je potrebné nielen keď máme náladu, ale aj vtedy, keď máme rozhovorom prinášať dobro druhému.

Tento životný postoj k partnerovi vychádza z  postoja voči Bohu. Boh je pravdepodobne pre nich tiež len bútľavou vŕbou, kde sa vyžalujú keď im je ťažko, od koho si pýtajú zdravie, úspech či pekné počasie. Boh je záchrannou brzdou, keď niekto leží v nemocnici alebo odchádza z tohto sveta. Ale nikdy nie je pre nich niekým, kto ich miluje a komu sú ochotní venovať svoj čas. Keď je človek sebecký voči Bohu a pri Bohu sa neučí, že láska je dávanie, veľmi ťažko bude dobrý voči ľuďom.

Aj modlitba je vždy spojená s ochotou dať seba samého. Ochotou dať čas, dať sa poučiť, byť s Bohom v dobrom aj v zlom. Je to dar, ktorý nás otvára pre skutočné a trvácne vzťahy do budúcnosti. Stormie Omartian, americká autorka niekoľkých bestsellerov sa sama na sebe presvedčila o sile a účinnosti úprimnej modlitby. Dojatá milosťami, ktoré obsiahla vďaka modlitbe, sa rozhodla vo svojich knihách o sile modlitby podeliť so svojimi zážitkami a povzbudiť všetkých k dôvere Bohu.

V knihách Moc manželkiných modlitiebMoc manželových modlitieb môžeme spoznávať tajomstvo uzdravovania našich vzťahov. Na to, aby sa človek mohol s Bohom rozprávať a uzdraviť svoju rodinu, partnera i deti je potrebné, aby sa zbavil svojho sebectva a povrchnosti. Modlitba totiž nie je čokoládový rituál na slávnostné alebo depresívne chvíle.  Modlitba je vzťah, ktorý ma učí prijať aj nepríjemné veci, ktoré však napokon robia môj život krajším a zmysluplnejším.

V knihe Tajomstvá starého zákona Anny Kataríny Emmerichovej môžeme vidieť pád našich prarodičov i celého ľudstva, ktorý začal práve povrchnosťou z Evinej strany. V knihe sa píše, že Eva sa tak upäla na pozemské stvorenie, až prestala vnímať, že sú dôležitejšie veci ako pozemské radosti a túžba mať viac ako mám teraz.  Adam s Evou boli zvedení príkladom padlých anjelov. Tí sa tak zamilovali do svojej krásy, že vo svojom sebectve dokázali vnímať už len seba, svoje túžby a záujmy. A to je odklon od Boha, od Jeho usmernení. Boh nás vždy vedie k službe, k pomoci, k láske, ktorá je praktická a zameraná na druhých. Milovať Boha nadovšetko a blížneho ako seba samého. Táto láska nás robí rozumnými a dokáže byť kontrolkou v našom vnímaní sveta a života.

V knihe Hranice v manželstve je veľmi zrozumiteľne vysvetlené, že skutočná láska neznamená dať tomu druhému všetko čo chce, po čom túži, ale dať mu to, čo naozaj potrebuje.  Autori Henry CloudJohn Townsend  opakovane upozorňujú na fakt, že keď si vo svojom živote nestanovíme hranice nášho sebectva, ale sebectvo nazveme láskou, milosrdenstvom, obetavosťou, trpezlivosťou – ubližujeme sebe aj svojmu partnerovi.

Človek by mal už vo svojom pozemskom živote zažiť v malom posledný súd, keď bude dobro odmenené a zlo potrestané. Skutočná láska (či už k partnerovi alebo k deťom) dopraje práve túto skúsenosť. Pocítiť, že to, čo sme zasiali – či už dobré alebo zlé – sa nám vráti.

Dobre známa myšlienka sv. Alfonza „kto sa modlí bude spasený a kto sa nemodlí bude zatratený“ má v sebe veľkú múdrosť. Modlitba do nášho života vnáša pokoru, lásku, múdrosť a upozorňuje na čnosti, ktoré by mal človek vo svojom živote pestovať.

Pápež František povedal: „Ak sa nerozprávame s Bohom, rozprávame sa s diablom.“ Ako žijeme náš život reflektuje to, s kým a koľko sa rozprávame.

Viac kresťanských kníh nájdete na Zachej.sk.

Monika Bugáňová

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo