Politika 10. december 2018

Vzbura francúzskych žltých viest

Štefan Danišovský
Aj vo Francúzsku sú ľudia, ktorí žijú od výplaty k výplate a ktorých Macronova rétorika urážala. O svete malých a stredných miest, odkiaľ vychádza vzbura.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Štefan Danišovský

Vzbura francúzskych žltých viest
Demonštranti na Champs-Elysees v sobotu 8. decembra. Foto: TASR/AP
Aj vo Francúzsku sú ľudia, ktorí žijú od výplaty k výplate a ktorých Macronova rétorika urážala. O svete malých a stredných miest, odkiaľ vychádza vzbura.

Francúzsko už tri týždne žije blokádami a manifestáciami, ktoré organizujú „žlté vesty“, a televíznymi debatami, ktoré sa to celé snažia pochopiť a definovať. Pri prekvapivej rýchlosti, akou sa celý fenomén vyvíja, je isté len to, že európska volebná kampaň sa pre prezidenta Emanuela Macrona už horšie ani nemohla začať.

Iróniou je, že celé to spustila žena v tridsiatych rokoch, živnostníčka, ktorá má svoj internetový obchod na kozmetiku. Teda takmer ideálny profil Macronovho voliča. Keď v máji Priscillia Ludosky otvorila internetovú petíciu za zníženie cien pohonných hmôt, nemohla tušiť, že hádže iskru do stohu suchej slamy. Pár týždňov sa veci nehýbali, blížilo sa leto, svetom vládol futbal, potom cyklistika. Medzitým ceny rástli následkom situácie na svetových trhoch. Bežný Francúz to pocítil, keď sa v auguste chystal autom na dovolenku.

V čase, keď sa začalo letné šomranie na pumpách, prezidentova popularita strácala percentá. Najprv kvôli afére jeho bodyguarda, ktorá poodkryla pochybné maniere výberu kádrov v prezidentovom najbližšom kruhu. Potom pre odstúpenie populárneho ministra pre životné prostredie Hulota, ktorý bol znechutený a bezmocný voči vplyvu lobistických skupín s prístupom do Elyzejského paláca. Hneď nato prišla demisia ministra vnútra Collomba, jedného z prvých verných, ktorá vyznela ako nesúhlas s Macronovým videním reality.

To všetko bolo kontinuálne podmazávané imigračnou témou spojenou s operáciami lode Aquarius v Stredozemnom mori.

Macronovo výrazné víťazstvo v druhom kole volieb vytvorilo klamlivý pocit, že 66 percent hlasov sa stotožnilo s jeho programom a metódami. Pritom išlo len o odmietnutie Le Penovej, ktorá mnohých vystrašila rečami o Frexite.Zdieľať

Koncom septembra sa rastúca krivka cien palív imaginárne preťala s padajúcou priamkou popularity prezidenta. Rozbehla sa masívna podpora spomínanej petície, ktorú dopĺňala virálna kreativita na sociálnych sieťach. Kontakt Macrona s ľuďmi na ulici začal byť napätý. Bol to dialóg s hluchým, ako to nazývajú novinári. Ignorancia vlády priviedla nespokojencov k prechodu z virtuálneho sveta do reálneho. Žltá vesta je v povinnej výbave auta, a tak jej vystavenie za predným sklom sa stalo jednoduchým a viditeľným prejavom narastajúceho hnevu.

Prvá výzva na blokádu ciest nedala na seba dlho čakať a v sobotu 17. novembra ich bolo vonku skoro tristotisíc. Odvtedy sa to nezastavilo, aj keď počty blokujúcich postupne klesajú. Na druhej strane zoznam požiadaviek „žltých“ narastá tak rýchlo ako agresia rozbíjačov a podpaľačov, ktorí sa na nich „navrúbľovali“. Polícia má problém zvládnuť amorfné hnutie bez jasnej štruktúry, vedenia či programu. Vláda sa snaží dostať k rokovaniu aspoň tých pár samozvaných hovorcov, ktorí zatiaľ nie sú otvorení nejakej koordinácii.

Demonštranti so žltými vestami počas demonštrácie v Paríži 24. novembra 2018. Foto: TASR/AP

Demonštranti na Champs-Elysees v sobotu 8. decembra. Foto: TASR/AP

Za všetko môže Macron

Pre hlbšie pochopenie príčin opisovanej situácie je nevyhnutné sa pozrieť na celých 18 mesiacov vlády prezidenta. Jeho výrazné víťazstvo v druhom kole volieb vytvorilo klamlivý pocit, že 66 percent hlasov sa stotožnilo s jeho programom a metódami, ktorými ho chcel realizovať.

Pritom išlo len o odmietnutie Le Penovej, ktorá mnohých vystrašila rečami o Frexite. Rozdelenie politického elektorátu sa však po voľbách výrazne nezmenilo. Je tu stále päť silných politických blokov, ktoré si držia okolo 20 percent. Predstava, že za jeho reformami stojí väčšina populácie, bola a je ilúziou.

Vymieranie verejných služieb, pracovných príležitostí a spoločenského života si vyžaduje denné cestovanie do väčších centier. Električka ani metro tam nechodia, chce to auto a časté tankovanie. Ceny na pumpách boli tou poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti.Zdieľať

Napriek tomu začal Macron razantne a vo vysokom tempe. Citlivé zmeny, ako napríklad reformu zákonníka práce, pretlačil za pomoci dekrétov, hoci mal v parlamente pohodlnú väčšinu. Schvaľovanie parlamentom by trvalo mesiace a očakávaný pozitívny dosah na ekonomiku by už mohol prísť neskoro.

Podobne nechal bokom odbory, ktoré síce formálne mali vždy otvorené dvere k rokovaniam, rýchlosť a tvrdosť ich však zaskočila a na reálny odpor sa nezmohli. Navyše ich dôveryhodnosťou silne otriasli podozrenia zo sprenevery peňazí a vnútorné škandály. Celonárodné štrajky sa preto skončili fiaskom a prezident to vyhodnotil ako potvrdenie správnosti svojho kurzu.

Tak ako obchádzanie parlamentu a odstavenie odborov na vedľajšiu koľaj si prezident nenašiel čas ani na dialóg so zástupcami miest. Neprestávajúce krátenie dotácií nútilo starostov hľadať iné zdroje. Mnohí najmä v menších mestách rezignovali na svoje funkcie a nechali tak obce bez voleného zástupcu. Boli to nakoniec starostovia, ktorí Macronovi odsabotovali jeden z najviditeľnejších predvolebných sľubov – zrušenie dane z bývania. Ako dôležitý lokálny príjem si tento výpadok nahradili inou daňou.

Z ostatných volebných sľubov takisto neprišiel citeľný pozitívny dosah, ktorý by kompenzoval realizované reformy. Zníženie odvodov do fondu nezamestnanosti predstavovalo v priemere niekoľko eur navyše na výplatnej páske. Nikto si to ani nevšimol. Naopak, reforma milionárskej dane uvoľnila 4 miliardy v prospech tých najbohatších a vytvorila dieru v rozpočte. Zaplnia ju tí ostatní cez znížený príspevok na bývanie, zmrazenie platov funkcionárov a dôchodkov, ale aj za pomoci automatických radarov a sprísnených (rozumej drahších) technických kontrol.

Nemožno zabudnúť na Macronovo pravidelné verbálne ponižovanie ľudí: analfabeti; lenivci; vzdorovití Galovia; sedliaci, čo si šúľajú cigarety a jazdia na naftu... Pre ľudí, ktorí žijú od výplaty k výplate (niekedy ani to nie), to bolo ako soľ do očí.Zdieľať

Nemožno zabudnúť na pravidelné verbálne ponižovanie ľudí, ktoré malo byť zrejme prejavom Macronovho uvoľneného komunikačného štýlu: analfabeti; lenivci; vzdorovití Galovia; sedliaci, čo si šúľajú cigarety a jazdia na naftu... Pre ľudí, ktorí žijú od výplaty k výplate (niekedy ani to nie), to bolo ako soľ do očí.

Svet „žltých viest“ a tých, čo ich podporujú, je svet malých a stredných miest. Je to svet, kde sa platí stále viac a viac daní, ale na kvalite verejných služieb to nevidieť. To, čo je možné vidieť, je nedostatok lekárov, zatváranie pôšt, škôlok a základných škôl, obchodov v centrách, rušenie železničných spojov a pracovných miest.

Takéto vymieranie verejných služieb, pracovných príležitostí a spoločenského života vo všeobecnosti si vyžaduje denné cestovanie do väčších centier. Keďže električka ani metro tam nechodia, chce to auto a časté tankovanie. Hľa, prečo ceny na pumpách boli tou poslednou kvapkou v pohári trpezlivosti.

Hasiči sa snažia uhasiť požiar počas kolízií 8. decembra 2018 v Paríži. Francúzska polícia zadržala 278 ľudí v súvislosti s protivládnymi protestmi, ktoré sa konali v Paríži tretiu sobotu po sebe. Foto: TASR/AP

Demonštranti na Champs-Elysees v sobotu 8. decembra. Foto: TASR/AP

Za všetko Macron nemôže

Na to, aby sa príčiny vzniknutej situácie dali pochopiť v plnej šírke, je nutné ísť ešte viac dozadu, ako je obdobie súčasného prezidenta. Ekologická daň, ktorá do niekoľkých rokov vyrovná ceny benzínu a nafty, bola prijatá za bývalého prezidenta Hollandeho po afére dieselgate. Takzvaná uhlíková daň, ktorá sa aplikuje na všetko, čo súvisí s fosílnymi palivami, bola takisto dielom bývalého prezidenta. Obidve dane boli naprojektované s automatickým každoročným navyšovaním. Preto je ich dosah citeľnejší za Macrona a majú priamu spojitosť s mobilizáciou „žltých viest“. V priebehu uplynulého týždňa bolo ich navýšenie v roku 2019 zrušené, nie však tie predchádzajúce.

Ekologická a uhlíková daň boli dielom bývalého prezidenta. Obidve dane boli naprojektované s automatickým každoročným navyšovaním. Preto je ich dosah citeľnejší za Macrona a majú priamu spojitosť s mobilizáciou „žltých viest“.Zdieľať

Medzi dlhodobé dedičstvo, ktoré Macron dostal do výbavy pri štarte, patrí komplikovanosť daňového systému a neefektivita rozdeľovania verejných výdavkov. Francúzsko vybralo na daniach a odvodoch za rok 2017 tisíc miliárd eur (číslom 1 000 000 000 000) a jeho verejné výdavky dosahujú 56 percent HDP. Je pravdepodobné, že v oboch disciplínach je v Európe na prvom mieste.

Po tom, ako sa tieto astronomické sumy stratia v spletitej administratíve regiónov, okresov, metropol, miest a štvrtí, pre „žltú vestu“ ostane už len príspevok na benzín 200 eur, šek na energiu 140 eur, pomoc pri kúpe elektromobilu 4-tisíc eur (ak sa vzdá svojho dízla).

Požiadavky nespokojencov sa dajú zhrnúť do dvoch slov: kúpna sila. Táto už nejaký čas figuruje v prieskumoch na prvom mieste priorít Francúzov. Ešte pred niekoľkými rokmi to bola zamestnanosť. Nie je celkom jasné, kedy k tejto výmene priorít došlo, ale je to zaujímavý posun. Upadajúca stredná vrstva – nielen vo Francúzsku – už na život nepožaduje nevyhnutne prácu. Chce predovšetkým kúpnu silu, ktorú však môže nastavovať aj štát cez rozdeľovanie. Minister verejných financií sa niekedy neoficiálne nazýva už aj ministrom „kúpnej sily“. To nevyzerá ako svetlá budúcnosť.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0