Keďže víkendový snem Smeru v Trenčíne nebol volebný, najsledovanejším bodom jeho programu bol prejav predsedu Roberta Fica. Kto čakal nejaké realistické zhodnotenie stavu strany, zostal sklamaný. Logicky, stranícke snemy sú dnes už skôr priestorom na burcovanie a mobilizáciu ako miestom pre analýzu a sebareflexiu.

A tak sme sa dozvedeli, že Smer je najúspešnejším politickým projektom našej novodobej histórie, ktorý síce možno trochu trpí na politickú dlhovekosť, ale stále je to ešte hviezda medzi politickými stranami. Najmä v porovnaní s opozíciou.

Pravdou však je, že Smer má už svoje hviezdne časy za sebou. Po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď sa prevalili prepojenia medzi ľuďmi z premiérovho blízkeho okolia a organizovaným zločinom, stála jeho vláda na pokraji zrútenia a zachránila sa len vďaka tomu, že Robert Fico už nie je premiérom.

Aj keď odhliadneme od tohto jarného politického zemetrasenia, dlhodobých príznakov toho, že Smer je v úpadku, môžeme pozorovať viacero. Hoci zatiaľ nečelí takému rozkladu ako SDKÚ po páde Ivety Radičovej a kauze Gorila.

Regionálne aj komunálne voľby ukázali, že strana významne slabne vo väčších mestách a ruka v ruke s tým stráca schopnosť osloviť zaujímavých ľudí, aby za ňu kandidovali alebo s ňou spolupracovali. Zdieľať

Regionálne aj komunálne voľby ukázali, že strana významne slabne v mestách a ruka v ruke s tým stráca schopnosť osloviť zaujímavých ľudí, aby za ňu kandidovali alebo s ňou spolupracovali. Navyše ju postihli aj vážne personálne straty. Dlhoročný stratég strany a rešpektovaný minister kultúry Marek Maďarič je dnes už nezávislým poslancom a mimo straníckej politiky mieri aj minister Peter Kažimír.

Asi najvážnejším príznakom krízy je však v prípade Smeru dlhodobá strata citlivosti na verejnú mienku. Táto citlivosť neznamená, že strana si má nechať diktovať agendu prieskumami. Ide o schopnosť vyhodnotiť si, že niektoré veci sú už natoľko za hranou, že sa nedajú vysvetliť a obhájiť dokonca ani pred vlastnými voličmi. Robert Kaliňák, ako stále jedna z tvárí strany, dokonca jej podpredseda, a zotrvávanie Roberta Fica v podnájme v Bonaparte sú potvrdením toho, že Smer túto schopnosť stratil.

Strata tohto typu citlivosti je mimochodom jeden z dôvodov spoločenskej nervozity a zlej nálady v „dobrých časoch“, ktorej sa Robert Fico vo svojom prejave tak čuduje.

Keďže sebareflexiu od expremiéra naozaj nikto nečakal, poďme k tej časti jeho prejavu, kde hovoril o stratégii Smeru pre obdobie do parlamentných volieb.

Ani tu sme sa však nič prevratné nedozvedeli. Budú ďalšie sociálne balíčky a niektoré navrhované opatrenia, ako predĺženie poberania materskej v alternatíve so zvýšením rodičovského príspevku alebo prebratie zodpovednosti za platenie výživného na štát, pokiaľ ho matka nedostáva od otca, vyzerajú celkom rozumne.

Okrem toho nás čaká konfrontácia Smeru nielen s opozíciou, ale najmä s ďalšími aktérmi, ktorí sa podľa Fica snažia robiť mocenské zmeny mimo politiky a tým ohrozujú „ľudské práva a demokraciu na Slovensku“. Robert Fico v tejto súvislosti hovorí o mocenskom konflikte so „zmilitarizovanými médiami“, „klubom štváčov okolo prezidenta“, ľuďmi okolo firmy ESET či tretím sektorom.

Niežeby médiá niekedy nevedeli byť nespravodlivé a zbytočne hysterické alebo niektoré mimovládky až príliš aktivistické a preceňujúce svoj význam. Ich kritika však často sedí a Robert Fico nie je prvým ani jediným politikom, ktorý jej čelí. Svojho času bol z nej pekne nervózny aj Mikuláš Dzurinda.

Prínosom strany Smer do slovenskej politiky bolo, že dokázala pod svoju zástavu získať aj voličov, ktorí by inak volili extrémnejšie alternatívy. Zdieľať

Totálnou vojnou proti týmto aktérom však Fico úpadok svojej strany nezastaví. Akurát pomôže vypustiť z fľaše džinov, ktorí budú slúžiť úplne iným hrdinom, ako je niekoľkonásobný premiér, ktorý je v politike od roku 1992.

Prínosom strany Smer do slovenskej politiky bolo, že dokázala pod svoju zástavu získať aj voličov, ktorí by inak volili extrémnejšie alternatívy. Napríklad radikálnych nacionalistov či komunistov. Tieto hlasy tak neskončili v nesystémových subjektoch, ale v strane, ktorá sa dlhodobo dokázala podieľať na vládnutí a na rozdiel od HZDS pri nej nehrozila ekonomická katastrofa či zahraničnopolitická izolácia.

Tieto časy sa však končia. Ak sa nič zásadné nestane, zo strany Smeru to v najbližších mesiacoch nebude o energii, inovatívnej stratégii či programových nápadoch. Bude to agresívna defenzíva, tichý mocenský súboj medzi Ficom a Pellegrinim a spoliehanie sa na to, že po najbližších parlamentných voľbách sa to vyskladá tak, že vláda bez nich sa nebude dať zostaviť.

A najzaujímavejšie na tom celom bude to, kam zamieria ich sklamaní voliči.