Za hrob, bez sprofanizovanosti

Za hrob, bez sprofanizovanosti

Foto: archív aut.

Recenzia knihy Terézie Kvapilovej Hraničná čiara života.

Kniha zaujme už dizajnom (Eva Kovačevičová – Fudala), ktorý ju robí autentickou aj fotografiami a úryvkami z listov či celými súkromnými listami nielen dôveryhodnou, ale aj veľmi pôsobivou a príjemnou. Percipient s prekvapením zistí, že dobrý, svieži štýl textov knihy patrí 85-ročnej autorke (12. september 1932), ktorá od roku 2008 do roku 2014 vydala štyri hodnotné knihy. Hraničná čiara života je teda piatou knihou Terézie Kvapilovej z dedinky Závod na Záhorí. „Keď som písala knižky, [...] mala som radosť, že dokážem mladším generáciám zachovať to, na čo by sa vymretím mojej generácie určite zabudlo. Zdá sa mi, že som naivná a hlúpa, ak si myslím, že moje rozprávanie niekoho osloví, že to, čo napíšem o veciach minulých, bude niekoho vôbec zaujímať. Ľudia žijú v akomsi bludisku súčasného sveta, takmer vôbec ich nezaujíma minulosť, jej nedostatky, problémy, ale i prínosy a zásluhy o všetko, čím je súčasný svet sám sebou, [...]. A to, že minulosť môže byť najväčším zdrojom poučenia, si ľudstvo ako celok nechce pripustiť.“

Doslov – Všetko je len cesta – ku knihe napísala Stanislava Chrobáková Repar, poetka, literárna vedkyňa, prozaička, prekladateľka... Hodno sa ním zapodievať, lebo je netradičný – netýka sa iba danej knihy, ale jeho autorka siaha vo svojich úvahách širšie – do histórie, spoločnosti, filozofie, jedným zo základných pojmov v jej úvahách je slovo „moc“. „Čo je to moc, akákoľvek moc, kde korení a prečo má mať nad jednotlivcom stále širšiu vládu, ak jej podstata je čoraz abstraktnejšia, áno – neľudskejšia.“ Takýto podobný reflexívny charakter majú aj veľké časti knihy Terézie Kvapilovej, čo je u tejto autorky obdivuhodné. Jednoducho – nejde „len“ o akúsi rodinnú kroniku, ale o obraz doby od 50. rokov 20. storočia po dnešok. Autobiografia jednotlivca, v tomto prípade manželského páru, na pozadí udalostí 2. polovice 20. storočia a v osobe autorky aj prvej viac ako dekády 21. storočia. Doslov je štúdiou filozofickou o názorovom stave myslenia človeka. A nie je to stav uspokojivý. Aj o tomto je táto kniha, lebo Terézia Kvapilová so svojím manželom nežila mimo diania, práve naopak, a dodnes vie obdivuhodne zaujať racionálne stanovisko k času, ktorý prežila v krásnom rodinnom a manželskom živote i v zamestnaní a pri výchove detí. Autorka však siahla i do rokov svojho detstva, dospievania, štúdia, a tak čitateľ má možnosť spoznať aj dedinku Závod na Záhorí, odkiaľ Terézia Kvapilová pochádza. K tomuto prostrediu sa viažu i jej predchádzajúce knihy, v ktorých príťažlivým, živým spôsobom dokumentuje kultúru, etnografiu, dialektológiu, zvyky, tradície, ľudovú slovesnosť atď. svojho rodiska. Ide o tri knihy, štvrtá (Závodské krížne cesty) mapuje už prozaickým spôsobom 40. a 50. roky v jej rodnom kraji.

Najnovšia kniha – Hraničná čiara života – má dve základné autorské časti: S tebou, Bez teba. Kompozične sú zaujímavé prelínaním žánrov. Autorka spomína a do svojich zväčša chronologických spomienok zakomponovala listy, ktoré sú napísané v češtine. Je to korešpondencia veľmi vzácna, sú to listy od jej manžela Stanislava Kvapila, ktoré zďaleka nie sú len listami ľúbostnými, ale tak ako autorkine reminiscencie mapujú obdobie od 50. rokov až do jeho predčasnej smrti. Povolanie Stanislava Kvapila mu neumožňovalo byť stále s rodinou, manželia sa dosť často sťahovali, resp. autorkin manžel musel vzhľadom na svoj pracovný post pôsobiť na viacerých miestach. A Terézia Kvapilová stvárňuje nielen túto rodinnú históriu, ale „socialistickú realitu“ tak, ako ju ona, veľmi citlivá, ale racionálna bytosť vnímala, prijímala a hodnotila. V jej textoch nájdeme veľké množstvo historických udalostí v Československu, v Trnave, v Bratislave a napokon aj v jej rodnom Závode na Záhorí. A stretneme sa aj s mnohými známymi ľuďmi, ktorých autorka poznala alebo len „pozorovala“. Pôsobivá je záverečná kapitola prvej časti knihy, keď Stanislav Kvapil zomiera. Je to text sugestívny, ťažký a smutný, ale Terézia Kvapilová ho dokázala udržať na hrane clivoty a sentimentu. „Veľmi mi chýbaš. Musím sa rozhodnúť pre niečo, čo mi [...] pomôže znášať vdovskú samotu. Rozhodla som sa, že budem písať len tak pre seba a aj pre teba, i keď si už na druhom svete.“

A tak Terézia Kvapilová vytvorila druhú časť knihy, ktorá pozostáva z akýchsi denníkových záznamov od roku 2007, ktoré sú „adresované“ jej manželovi Stanislavovi. Okrem clivoty však v nich prevažujú autorkine úvahy, často s veľmi brilantnými názormi a filozofickými úvahami, opierajúcimi sa o myslenie významných osobností svetovej kultúry. Sú to však aj texty – akési pokračovanie rodinnej „kroniky“, ako keby autorkin manžel sa len vzdialil od rodiny za pracovnými povinnosťami. Takéto záznamy, presne datované, sú zavŕšené októbrom 2017.

A tak máme pred sebou texty tejto knihy, ktoré sú kompozične a štýlom na vysokej úrovni a ktoré nám poskytujú nielen informácie o vyše päťdesiatich rokoch našej histórie, ale zostáva z nich dobrý pocit. Obdivuhodné rodinné vzťahy, osobitne manželské, napriek veľmi často ťažkým spoločenským pomerom. Klišéovité tvrdenie – láska až za hrob – z knihy vyznieva bez tej sprofanizovanosti. Úprimne, pravdivo a obdivuhodne. Manželia dokázali písať so silným citom, ale bez pátosu a sentimentu. V ich výpovediach je silná subjektívna reflexia o dobe, v ktorej žili.

Terézia Kvapilová: Hraničná čiara života. Príspevok k skrytým históriám 20. storočia.

KUD Apokalipsa & Spoločnosť Kolomana Sokola 2018

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo