Poznať nepriateľa

"Kto som ja, aby som psychologizoval?“ pristihol som sa nedávno, ako hovorím priateľovi, ktorý sa ma pýtal čosi na iného priateľa. Zdalo sa, že situácia si vyžaduje uštipačnú odpoveď.

Podrobnosťami sa netreba zaoberať. Ľudia skrývajú mnoho vecí a musí stačiť len toľko, že tento priateľov priateľ jednu odhalil. (Mimochodom, nemalo to nič spoločné so „sexuálnou orientáciou“.)

Posudzovať človeka, snaha prekročiť to, čo je vidieť, a robiť dohady o jeho motívoch a psychológii – to je dosť častá slabôstka. Občas je to však viac než len slabôstka, a dalo by sa to nazvať schopnosťou prežiť.

Zvieratá ju majú. Možno súdia len na základe toho, čo vidia, ale otázka motivácie je akoby neustále prítomná: „Snaží sa ma tento človek nakŕmiť či polapiť?“ Často sú pri posudzovaní, kto je kto, oveľa skeptickejšie než ľudia.

"Neprislúcha nám súdiť v zmysle rozhodovať, kto pôjde do neba a kto do pekla. Musíme sa oslobodiť od ilúzie, že sme Boh. No je treba posudzovať, aby sme sa nezaplietli so zlom a v prípade potreby ho aj porazili."

Zdieľať

„Súdenie“, pred ktorým nás varoval Kristus, asi sotva obnáša bežné pokusy pochopiť základné motivácie či túžby ľudí. Skôr ide o to, že nám neprislúcha rozhodovať, kto pôjde do neba a kto do pekla. Musíme sa oslobodiť od ilúzie, že sme (či už jednotlivo alebo kolektívne) Boh.

Naše súdy sú provizórne a takými musia aj zostať, s plným vedomím možnosti omylu. Ako často si pri pohľade späť želáme, aby sme boli opatrnejší, keď sa nám naše odsúdenia vypomstia.

No v tomto smiešnom starom svete, kde kresťanstvo nie je ani tak praktizované, ako skôr únavne parodované, je treba posudzovať a „psychologizovať“, aby sme sa nezaplietli so zlom a v prípade potreby ho aj porazili.

V skutočnosti súdime neustále tak, ako ostražité zvieratá, inak to ani nejde. Odlišuje nás od nich nie ostražitosť, ale jej morálne zafarbenie. Sme obdarení „svedomím“, ktoré funguje dosť odlišne než vedomie iných tvorov. Máme empatiu a zmysel pre „spravodlivosť“, vďaka ktorým nás nedokážu pochopiť.

Pokiaľ ide o „empatiu“ – schopnosť projektívnej imaginácie – tá nás paradoxne stavia navrch potravinového reťazca. Dala nám výhodu nad huňatými mamutmi. Človeku stačí vziať rozum do hrsti a prejde cez rozum aj líške. Máme schopnosť vidieť veci z pohľadu zvierat, kým ony z nášho ani veľmi nie.

Z pohľadu zvieraťa sme možno čistí blázni, no takí nebezpeční, že sa nám treba prispôsobiť. Stačí im len malá skúsenosť s nami, aby sme ich o tom presvedčili.

Pravda, sme takí nebezpeční, že musíme byť ostražití aj voči sebe navzájom. Cestovateľ, ktorého obkľúčia ľudia z iného „kmeňa“ či kultúry, sa asi v prvom rade zamyslí, ako ich upokojiť a zapáčiť sa im. Dobrým východiskom je poznanie, že sú to ľudia, to však zároveň znamená, že dokážu byť aj dosť rafinovaní a že ľudské správanie dokáže byť extrémne rôznorodé. Najlepšie je postupovať opatrne.

„Svedomie“ je naproti tomu vrodené. Vidieť to na tých, o ktorých hovoríme, že „nemajú svedomie“, na ich verbálnych pokusoch vyviniť sa.

Konkrétne mám teraz na mysli videá, ktoré zverejnili arabskí teroristi a v ktorých prejavujú náchylnosť stínať hlavy západným zajatcom. Takisto masakrujú kresťanov, jezídov a príslušníkov vlastného náboženstva, čo patria do siekt, ktoré považujú za bludné.

Myšlienka, že sú zlí a pôjdu do pekla, zjavne napadla dokonca aj americkému viceprezidentovi. Napadla aj mne. Dalo by sa dokonca povedať, že ich súdime (Joe Biden a ja). Nie je to však potrebné.

Chceli by pozabíjať aj nás ostatných – s týmto úmyslom vystupujú až prekvapivo úprimne – a je len prirodzené, že si vytvárame hmlistý obraz o tých, čo nás chcú pohlušiť. Aj naopak sa zdá, že si utvorili názor, že my máme v úmysle zabiť ich: zatiaľ je to možno aj celkom rozumný záver.

Dalo by sa povedať, že sme sa navzájom súdili. Dalo by sa dokonca povedať, že naše dva „kmene“ sa nachádzajú v konflikte, z ktorého sa stáva boj na život a na smrť. Skôr dúfam, že to tak nie je, ale musíme byť otvorení.

"Pre islamistov sme nepriateľom, ktorého nie je možné pochopiť, iba zničiť. Svet treba vyčistiť a potom zvíťazí čistý islam. My však nič také 'nevieme' ani vedieť nemôžeme. Naopak, vieme, že svet takto nefunguje, že zlo nemožno vykoreniť materiálnymi prostriedkami."

Zdieľať

Nezabúdajme, že „my“ na západe máme nad „nimi“, čo momentálne ovládajú Ninivské pláne, neprekonateľnú výhodu, ak by sme ju chceli využiť.

Táto výhoda nie je technologická, aj keď je pravda, že máme prostriedky na to, aby sme ich zrovnali so zemou, a oni len na to, aby tu či tam vyvolali „konflikty“. Z čisto vojenského hľadiska od nich nie je veľmi rozumné, že nás provokujú. Oni však nevidia veci z čisto vojenského hľadiska.

Aká je teda tá naša neprekonateľná výhoda?

Som presvedčený, že je to tá stará katolícka vec, ktorá prežíva v záhyboch západného myslenia. Súdime ich inak, než oni súdia nás; a to aj predovšetkým vysvetľuje silu, ktorú západ kedysi dokázal vyvinúť a možno by ju dokázal vyvinúť aj dnes.

Pre nich je to existenciálna bitka. My, ich nepriateľ, sme takí zlí, že nie je možné nás pochopiť, len zničiť. Snažia sa o „konečné riešenie“. Svet treba vyčistiť a potom zvíťazí čistý islam. „Vedia“, so svojou imaginárnou istotou, že všetci pôjdeme úplne doslovne do pekla.

My však nič také „nevieme“ ani vedieť nemôžeme. Naopak, vieme, že svet takto nefunguje, že zlo nemožno vykoreniť materiálnymi prostriedkami.

Preto môžeme slobodne využívať svoj „orientalizmus“: vynášať súdy, ktoré sú vo svojej podstate taktické, o tom, ako poraziť tohto konkrétneho nepriateľa, toto konkrétne zlo. Ak sú naše ambície katolícke, sú skromnejšie.

Môže sa ukázať, že je to vec prežitia. Správne chápanie výroku „nesúďte, aby ste neboli súdení“ je základom pre ešte staršiu ľudskú črtu: zvíťaziť vďaka tomu, že poznáme nepriateľa lepšie, než on bude kedykoľvek schopný poznať nás.

David Warren
Autor je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/

Pôvodný text: Know the Enemy, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo