Prvý básnik proti vojne

Prvý básnik proti vojne

Foto: archív TASR

Keď európski básnici podľahli eufórii z vojny, Hviezdoslav napísal Krvavé sonety.

Rok 2019 sa bude niesť v znamení jubileí dvoch kľúčových básnikov slovenskej histórie. Pripomenieme si 170 rokov od narodenia jedného a smrti druhého velikána.       

Keď sa Ján Hollý na Dobrej Vode odoberal z tohto sveta, Hviezdoslav sa vo Vyšnom Kubíne už štyridsať dní tešil zo života. Kým Ján Hollý svojimi eposmi, selankami a ódami povýšil bernolákovčinu na úroveň vyspelých jazykov, lebo mu umožňovala nielen prekladať svetové skvosty antickej poézie, ale mohol v nej aj skladať pôvodné verše vystavané na zložitom antickom veršovom pôdoryse bez toho, aby sa narúšala prirodzenosť bernolákovčiny, tak P. O. Hviezdoslava čakal nádherný údel šírkou svojho ducha a obrazotvornosti rozvíjať nový, ešte mladý, štúrovskou generáciou však už úspešne vyskúšaný jazyk a preverovať ho až do najhlbších významových i výrazových možností.                                                                                                      

O Jánovi Hollom, o jeho stále aktuálnom odkaze a o radosti z interpretácie jeho diela som napísal úvahu do najnovšieho Pútnika svätovojtešského 2019, ktorý už vyšiel, a teraz sa chcem podeliť o možno nie až také známe fakty súvisiace s  P. O. Hviezdoslavom a s osudom jedného z jeho kľúčových diel.                                                        

Narodil sa do zemianskej a po slovensky hovoriacej rodiny z oboch rodičovských strán, otec Mikuláš Országh mal aj prídomok Vyšňanovie, lebo bývali na hornom konci dediny, a mama Terézia bola Medzihradská z Medzihradného. Do ľudovej školy dochádzal pešo do Leštín, tam bol po narodení aj pokrstený. Už ako dvanásťročný hrdlačil istý čas u svojho bezdetného a vraj lakomého strýka, ale ochorel a mama ho stiahla domov, aby sa vyliečil, a neskôr ho poslali k druhému bezdetnému strýkovi na štúdiá do Miškovca na maďarské gymnázium, čo mu umožňovalo získať štipendium. Bol výborným žiakom, ako vtipne hovoril iba druhý v triede, „prvým po honore musel byť direktorov syn“. Ale, čo bolo podstatné, tam sa tak naučil po maďarsky, že začal v maďarčine myslieť a aj písať prvé básne ovplyvnený Aranyom a Petöfim.

Po smrti strýka dokončil stredoškolské štúdiá na maďarskom gymnáziu v Kežmarku, ale kvôli výraznému nemeckému vplyvu v tomto meste pridal k maďarčine ďalší jazyk, v ktorom takisto veršoval. Učil sa aj tu vynikajúco a pre svoj básnický talent ho mali profesori v ešte väčšej úcte, lebo v ňom videli Goetheho i Petöfiho. Až po piatej triede cez prázdniny nastal zlom v jeho zmýšľaní, začal si vtedy klásť otázku, kto vlastne je. Príčinou bola známa príhoda, keď na jednej vyšnokubínskej svadbe plamenne recitoval po maďarsky, lenže vlastná mama mu nerozumela. Legendárna báseň Mňa kedys´ zvádzal svet je neskorším poetickým prerozprávaním jeho prerodu, no už cez tie prázdniny číta Hollého, Kollára i Sládkoviča a devätnásťročnému mu vychádza debutová zbierka Básnické prviesenky Jozefa Zbranského. Pomaly sa blížil k maturite, ktorú zvládol s výborným prospechom.

Pre dnešnú dobu môže byť zaujímavé, z ktorých predmetov musel maturovať: náboženstvo, latinčina, gréčtina, maďarčina, nemčina, geografia, matematika, fyzika a filozofia. Mama chcela mať z neho kňaza, otec advokáta. Jeho ťahalo oboje a napokon rozhodnutie zverejnil preňho typicky veršami:                                                                             

Nechal som teológiu a kňazom som justície
a pri stole mojom, viem ja
i poézia vyžije.                                                                                                       

 

A tak ho čakali dva roky v Prešove na právnickej akadémii, ktorú úspešne skončil, a o tri roky v Budapešti zložil advokátsku skúšku. Ako však píše životopisec Štefan Jančo, ktorý skúmal jeho život cez prizmu podsudcovskej a advokátskej praxe – hoci svoje povolanie vykonával svedomito a poctivo, bola to jeho „robotižeň“ –  nenapĺňalo ho, skôr vyčerpávalo, lebo nemal pomocníka a všetko musel písať vlastnoručne. Ruka mu neskôr robila problémy, nemohol ňou hýbať, musel sa liečiť.

Sťažoval sa Vajanskému: „Ja trudím sa, vädím každodenne v sparnu životnej mizérie; a keď koniec tomu k večeru kde potom vziať síl?“ Po celý život mal však dobrý zrak, písal po nociach a okrem petrolejky mu papier prisvecoval mesiac alebo hviezdy. Ozaj, hviezdy.

Aj s tým novým a už trvalým hviezdnatým pseudonymom to bolo kuriózne. Stalo sa to vtedy, keď ho museli súrne odpratať do Senice k slovenskému povstaleckému advokátovi Štefanovi Fajnorovi, lebo išli po ňom oravskí vyšetrovatelia za to, že plamenne rečnil v Dolnom Kubíne proti zrušeniu už posledného slovenského gymnázia v Revúcej. Robil u Fajnora koncipienta a na prázdnu stranu jedného konceptu právnickej listiny z r. 1874/75 napísal Ódu na hviezdy, ktorá sa končila štvorverším:

Ach, vás ja vídam, vídam vždycky rád,
vo vás od mladi zvyknem sa kochať,
od vás si meno slávne požičav,
vedzte, že zvem sa Pavol Hviezdoslav.                                                                       

 

V básnickom nekrológu za Viliamom Paulíny-Tóthom sa ako 28-ročný prvýkrát takto podpisuje a zostáva mu to už navždy.                                         

Zaoberať sa jeho dielom podrobnejšie nie je cieľom tejto úvahy, nezaškodí však poznať, čím o ňom svedčia jeho súputníci. Na rozdiel od Hollého, ktorý bol mohutného vzrastu, Hviezdoslavov spolupracovník Belo Klein-Tesnoskalský ho opisuje ako človeka okúzľujúceho zjavu. „Strednej postavy, územčistý, vážnej chôdze a posunkov. Zrak mal milý, dobrosrdečný; hlas príjemný, reč zaujímavú. Bol tichej povahy, no pri dobrom rozmare, neurážajúci, vedel i prekárať, pričom sa z chuti zasmial.“ Spisovateľ a lekár Ladislav Nádaši Jégé vydáva o ňom svedectvo, že rád chodieval s milovanou manželkou a s milovanými osvojenými bratovými deťmi (s manželkou nemohli mať vlastné) na rybačku s vozíkom. Jégé píše: „Országh musel byť veľkou vydrou, lebo často doniesli domov i vyše sto pstruhov a lipňov.“

Rainer Maria Rilke na portréte Pauly Modersohn-Beckerovej. Foto: wikimedia

Nemal rád hostince a alkohol požíval len veľmi zriedka. Jeho slabosťou bolo však fajčenie cigár. „Vykúril denne aj pätnásť-dvadsať Britaník.“ Fajčil väčšinou pri práci vo svojej pracovni, niekedy ho nebolo v dyme ani vidno, ale na prechádzke nefajčil. Jégé svedčí aj o konfesijnej znášanlivosti: „Skoro každú nedeľu boli pozvaní na obed do katolíckej fary, kde farár Lacko – už starší pán – bol tým najmilším hostiteľom.“ Viacerí hovoria o tom, že každé ráno, ale aj počas prechádzok si prespevoval celý rad žalmov a piesní.                                                                                                          

Aj z týchto svedectiev vidíme, že bol celou bytosťou pripútaný k prostrediu, v ktorom žil, ktoré mu v podstate v ústraní dávalo možnosť rozmýšľať cez viazaný spôsob umeleckého vyjadrovania o podstatných veciach života. Rovnako ako Kant, nepotreboval blúdiť po svete, mysliac si, že tak lepšie pochopí jeho zmysel. Lautréamontovské – Kto skúma život jedného človeka, nájde v ňom dejiny ľudského rodu (aj keď ho pravdepodobne nepoznal) je blízke veľkým básnikom. Hviezdoslavova lyrika je bytostne osobná a pritom univerzálna. Zdanlivé oxymoronické spojenie dáva zmysel. Ťažko sa dá totiž dosiahnuť univerzálne posolstvo cez akési univerzálne prostriedky. Tak to nikdy nefungovalo.

Dejiny poézie sú popretkávané osobnými spoveďami, ktoré svojou subjektívnou hodnotou a pravdivosťou dosiahli univerzálny rozmer tým, že sa s nimi vedelo stotožniť kritické množstvo prijímateľov. Aby to pochopil, nemusel sa tárať po svete. Aj keď jednu trojtýždňovú cestu mimo slovenských a českých krajov podnikol so svojím švagrom cez Rakúsko a Nemecko až k moru, ktoré naňho hlboko zapôsobilo.                                                                                                

Hoci bol Hviezdoslav po oboch rodičoch príslušníkom schudobnenej nižšej šľachty, nijakým spôsobom si na tom nezakladal, nepátral po svojich predkoch, ale chápal, že v tejto vrstve spoločnosti, pomerne početnej, leží ohromný potenciál, ktorý by sa dal využiť na obrodenie celej krajiny. Mnohí z nich boli drobní vlastníci zeme a tvrdo pracovali ako roľníci. Ich zemianstvo sa prejavovalo iba na veľké sviatky, svadby a iné sviatočné príležitosti. Keby sa zbavili predsudkov a snobstva a dokázali by sa spájať na demokratickom princípe, mohli by sa stať prosperujúcou vidieckou silou, čo by pozdvihlo úroveň nielen vidieka, ale stali by sa i výraznou spoločensko-politickou vrstvou s vplyvom na celkovú spoločnosť. Z tohto tematického zamerania vznikli tri skvostné eposy, Hájnikovu ženu začal písať v r. 1883, nasledoval Ežo VlkolínskyGábora Vlkolínskeho dokončil v 1889. roku. Priebežne tvoril množstvo krátkej epiky, biblické básne a neuveriteľne osobnú lyriku.

Jeho štýl bol označovaný ako parnasizmus, ale ten nebol cieľom jeho formy. Ako interpret i učiteľ som pri rozoberaní jednotlivých diel videl a spoznával, ako všetko slúži obsahu, každý povzdych, každé citoslovce, každý neologizmus, ktorým obohacoval výrazové prostriedky mladého jazyka, všetko slúži myšlienke, situácii, vnútornému svetu. Psychológii postáv pri epike a prepracovaným monológom v prvej osobe pri lyrike. Tá však väčšinou nebola idylická, ale búšila na vedomie i svedomie sveta, odhaľovala pokrytectvo jednotlivcov, plakala nad nespravodlivosťou, definovala slobodu, smútila nad stratou blízkeho, niekedy sa radovala a miestami i snívala. Záber bol ohromujúci.   

Hviezdoslavovo dielo zhodnotilo mnoho slovenských, ale i českých literárnych vedcov a kritikov. O jeho diele a o jeho vplyve na nás už vieme v podstate všetko. V tejto miniúvahe si však na záver nechávam miesto, aby som sa mohol s čitateľom podeliť o to, aké môže byť povznášajúce, keď nám o našom bardovi svedčí príslušník vzdialeného národa, ktorý si nášho básnika obľúbil a ktorý sa ho, čuduj sa svete, podujal aj preložiť.

Reč je o Johnovi Minahaneovi, Írovi narodenému v Baltimore, ktorý však od r. 1996 žije na Slovensku. Prišiel sem učiť angličtinu, ale postupne sa z neho stal znalec slovenskej literatúry, najmä poézie a preložil už slušný počet slovenských básnikov a poetiek. Zoznámil som sa s ním v tomto roku, keď som na pozvanie LIC a jeho riaditeľky Miroslavy Vallovej prednášal výber z Hviezdoslavových Krvavých sonetov pri príležitosti 100. výročia ukončenia Prvej svetovej vojny v origináli a môj anglický kolega Daniel Hall v Johnovom preklade do angličtiny. John ma dojal obrovskou znalosťou Slovenska a našej literatúry a aj svojou erudíciou pri preklade tohto hviezdoslavovského orieška. Zasvätene rozprával o možnosti prekladu takejto formy sonetu. Vysvetľoval, prečo neprekladal v petrarcovskej forme sonetu, v ktorej básnil Hviezdoslav, ale v shakespeareovskej a hlavne o tom, čo znamená v kontexte Európy toto dielo.

Rudyard Kipling. Foto: wikimedia

Minahane sa na začiatku svojej úvahy pýta, ako je možné, že pri množstve publikácií, ktoré vznikli o prvej svetovej vojne, unikol pozornosti sveta básnik, ktorý je za hranicami svojej domoviny neznámy, ale „... v skutočnosti ide o najsilnejší hlas, ktorý volal proti vojne hneď v jej začiatkoch, už v auguste a septembri 1914“. Označuje Hviezdoslava za „slovanského Dona Quijotea“, ktorý sa vrhol do urputného boja proti väčšine európskych básnikov. 

Európu v tom čase zaplavoval príval poézie, ale vojnovej, len v nemeckom jazyku vraj vzniklo pol druha milióna básní. Básnici v celej Európe „podľahli lyrickej eufórii, donekonečna velebiac česť, povinnosť, nesebeckú službu, zomieranie pre vlasť, krv a ruže, boj za mier (proti zradnému nepriateľovi, čo bojuje proti mieru!), nenávisť k Anglicku alebo k cisárovi; vzývajúc Boha vojny, aby sa postavil na tú správnu stranu...“ Ošiaľu sa nevyhli ani také hviezdy poetického neba ako Rudyard Kipling, ktorý v Timesoch durí do povstania brániť deti pred divým Hunom, stojacim už pri anglických bránach.

Dokonca ani taký jemný, citlivý a trpiaci básnik ako Rainer Maria Rilke si nedal ujsť príležitosť a prispel svojimi „Piatimi spevmi“ k vojnovej horúčke a ako Minahane tvrdí, podľa anglickej kritičky E. M. Butlerovej to boli najveľkolepejšie vojnové básne na oslavu svetovej vojny. „Hviezdoslav bol voči prevládajúcej vášni imúnny.“ A ďalej, „ohromovala ho obscénna skutočnosť, že nadutí Európania so svojou civilizáciou a svojím osvietenstvom, ako aj kresťania medzi sebou, začali systematicky vraždiť jeden druhého. A tieto krvavé jatky ešte i básnici velebili!“ A tak, kým básnici po celej Európe ďakovali za dar vojny, „Hviezdoslav, naopak, vníma hybného ducha vojny ako čosi pekelné, ako démona, ktorý ľudské bytosti vytrhol z nepokojného spánku. Tie sa vôkol seba zúfalo obzerajú, hľadajúc niekde útočisko. Žiadneho však niet:

všade ľudská jatka:                                                                                                                                          
či tvŕď, či oceán, či nebesá!“                 
(sonet 3)                                   

 

Minahane píše, že Hviezdoslav otvára v sonetoch veľkú tému zneužívania kresťanstva na vojnovú propagandu: „Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!“  (sonet 9), ale nadstavuje zrkadlo i osvietenstvu, Európe „vedy, pokroku, humanistických ideálov, civilizácie – ak tvrdíme, že týmto všetkým sme sa dokázali vzdialiť barbarstvu, nesťahuje nás vari späť k barbarstvu samotné pudenie k pokroku? Hviezdoslav si predstavuje, ako sa vztyčuje kríž utrpenia sveta a čnie sa nad Európou sťa znamenie s nápisom ,Vzdelanstvo – cha-cha-cha! – jak ľudožrút!...´“   (sonet 12)

Hviezdoslav vidí korene tejto katastrofy v sebectve. John to považuje za pozoruhodnú myšlienku, ale zároveň sa pýta: „Čo je toto sebectvo, ktoré chce ovládnuť svet, ktoré nenecháva priestor pre iných? A čo sa proti nemu dá urobiť, ak mu v auguste 1914 (ako tvrdí autor), patrí celé bojisko? Aká protichodná sila, aký odpor sa dá nájsť vo sfére politiky a kultúry? Európa nastolila zlovestnú otázku, ktorá bude rezonovať po mnohé desaťročia. A bolo Hviezdoslavovým osudom, že do politických konfliktov Československa v polovici 20. storočia sa dal zatiahnuť spôsobom, ktorý by bol jeho samotného ohromil“.

Minahane naráža na skutočnosť, že Hviezdoslavovo dielo bolo zneužívané počas studenej vojny na protizápadnú propagandu vtedajším komunistickým režimom. Od polovičky diela sa Hviezdoslav pýta, či sa dá z tohto desu poučiť. Či to nebude zasa v tom neustálom „beda porazeným“, ktoré sa „menom pomsty“ môže zmeniť i na „beda víťazom“, a dúfa, že „táto hrozná vojna je len štádiom v dlhej evolúcii ľudstva smerujúcej k lepšiemu“.

Hviezdoslav rozmýšľa, ako z tohto konfliktu vyjdú Slovania a menovite Slováci. Minahane vie, že Hviezdoslav patril k tej tradícii i kollárovskej, ktorá vkladala veľké nádeje do Ruska ako možného osloboditeľa, ale „zároveň sa Ruska bojí a bojí sa o Rusko, pretože sa tam spravodlivosť nikdy neuplatňovala“. Myslí tým na sonet 25. John Minahan považuje za jeden z najbrilantnejších sonet 28. Hviezdoslav sa v ňom púšťa do polemiky s Puškinom, ktorý má obavy, že pokiaľ menšie slovanské národy nesplynú s Ruskom, nebudú mať Slovania šancu na prežitie. Zdá sa mi, že najlepšie ho bude zacitovať celý aj vzhľadom na to, aké to boli nadčasové verše a čo všetko sme si už ďaleko po Hviezdoslavovom období museli vyskúšať s Ruskom a čo zakúšajú aj v týchto dňoch Ukrajinci.

(Nie, Puškin môj, mysľou vysoký,
ty mýlil si sa podráždením chorý:
Vraj, musejú sa stiecť-zliať v ruskom mori
tie naše bystré slavian-potoky,
 
alebo ono – vyschne ráztoky.
Už príroda, viď! sama s tebou sporí:
má osve ich, vždy čerstvé bytia vzory;
no trvá aj ich poťah hlboký...
 
Ja myslím; duch sa rovná vode, hore
čo parou stúpa, prší návratom;
tak, vzájomstva prúd, teká po priestore,
zhŕdajúc lieňou v bahne stojatom...
Nuž, vyschnúť nemusí ni ducha more,
ni potoky zájsť ducha v mori tom!)  

 

Hviezdoslavova predstava slovanstva, Európy i sveta je podľa Minahanea v tom, že „žiadny národ neutláča ani si neprivlastňuje národ iný, všetci majú svoje vlastné bytie a rozvíjajú sa v pokojnom vzťahu k ostatným, veľkým či malým.“ Hymnus na mier i rozlúčenie sa s „piesňami krvavými“ uzatvárajú tento sonetový výkrik proti vojne.

 Aký bol však ich osud po svojom vzniku?

John Minahane súdi, že „okolnosti sú a boli hlboko neprajné“. Nemohli vyjsť tlačou, iba v obmedzenom množstve rukopisov a šírili sa len ústne. Akoby sme sa vrátili na počiatky poézie do dávnych dôb. „Prvá známa verejná recitácia sa odohrala pred malým kruhom slovenských intelektuálov v Dolnom Kubíne na Nový rok 1915 v podaní samotného autora.“ Rukopisy sa dostali až do Ružomberka a aj do iných slovenských miest a Hviezdoslav ich mal recitovať vybraným skupinám i niektorým cudzincom. Ako svedčí Hviezdoslavov priateľ, český intelektuál a profesor i neskorší rektor novovzniknutej Univerzity Komenského Albert Pražák: „Básnik vedel, že tieto znelky vyvreli z jeho vnútra ako sopečná láva a že v besnení vojny by sa boli bývali objavili v najsprávnejšom čase s najzávažnejším dopadom; mali vyjsť už vtedy... Ale z dôvodov, ktoré sú všetkým zrejmé, to nebolo možné.“ A tak po prvý raz vyšli začiatkom roku 1919 v Prahe, pretože tam mal svojich českých obdivovateľov.

Aký by bol osud Krvavých sonetov, keby vznikli v podhubí nejakého väčšieho a vplyvnejšieho európskeho národa, je ťažké predpokladať. Myslím si však, že je dosť dôvodov domnievať sa, že spontánnosť a hĺbka i nevšedná forma uchopenia témy vojny v básnikovej vzbure proti používaniu násilia, tá naliehavosť prenikajúca dušu, myseľ, zmysly a srdce, by nemohli ostať bez významnej spoločenskej odozvy. Ak bolo niekedy Slovensko v umeleckom vyjadrení v postavení, ktoré mimoriadnym spôsobom tĺklo na vedomie a svedomie sveta, tak to bolo v tomto prípade. A hádam nie je trúfalé domnievať sa, že pri žičlivých okolnostiach by Nobelova cena bola logickým vyvrcholením osudu Krvavých sonetov. Veľa nám zo svojho odstupu, ale aj láskavej náklonnosti sprostredkoval Ír John Minahane, ktorý nášho Dona Quijotea, ako ho sám pomenoval, preložil do angličtiny a napísal k nemu i zasvätený komentár.

 

Písané pre revue Impulz a denník Postoj.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo