Uplynulé tri týždne tromi zásadnými spôsobmi ukázali, ako sa mení svetový poriadok. Prvým je Marakéšsky pakt, druhým rusko-ukrajinský konflikt, tretím summit G20 v Buenos Aires a vývoj obchodnej vojny medzi Amerikou a Čínou, resp. nových obchodných zmlúv, ktoré presadzuje Trump. Ani v jednej z oblastí sa svet nevyvíja podľa paradigiem 90. rokov, trendy sa zmenili. Nemožno však povedať, že by sme zažívali niečo neznáme, skôr naopak.
Začnem od konca, príklad prvý, obchodná vojna medzi Čínou a USA. Bola to najdôležitejšia téma summitu G20 v Argentíne. Trump na večeri so Si Ťin-pchingom vyhlásil, že Amerika nebude vyostrovať obchodnú vojnu s Čínou a nebude zvyšovať clo na čínsky tovar dovážaný na americký trh v objeme 200 miliárd dolárov z úrovne 10 na 25 percent, ako to avizoval Trump. Zvýšenie ciel malo začať platiť od januára. Doteraz platné sankcie, ktoré ohlásil Trump v priebehu uplynulého polroka, sa nemenia (najskôr išlo o 25-percentné clo na tovary v objeme 50 miliárd dolárov a potom 10 percent na spomínaných 200 miliárd dolárov).
Čínsky prezident Si Ťin-pching prisľúbil ústupky voči americkému automobilovému priemyslu, zaviazal sa k importu amerických farmárskych, priemyselných a energetických produktov, ktoré znížia saldo obchodnej bilancie v prospech USA, ďalej súhlasil s rokovaním o témach ako prístup k technológiám a ochrana intelektuálneho vlastníctva, na čom záleží Američanom. Je to zaujímavý posun.
Od augusta sa udialo veľa vecí, americké opatrenia sú cielené, nútia napríklad technologické giganty ako Apple, aby presmerovali dôležitú časť výroby smartfónov mimo Číny, čo je pre Ameriku do značnej miery bezpečnostná otázka.
Trumpova administratíva však zašla ešte ďalej. Pri renegociovaní obchodnej dohody s Kanadou a Mexikom, tzv. NAFTA 2, ktorá sa po novom volá USMCA, sa stala nevídaná vec: hlavný americký vyjednávač Robert Lighthizer v dohode obhájil nielen záujmy amerického trhu (časť tovarov je zaťažená 25-percentným clom, ale aj veľký – a pre Mexiko výhodný – priestor pre bezcolný obchod), ale do dohody dostal klauzulu, že Mexiko ani Kanada nemôžu uzatvárať vlastné dohody s tzv. „netržnými ekonomikami“, to znamená Čínou. Očakáva sa, že o podobnú vec sa bude Trump usilovať aj pri vyjednávaní s Európu (či Britániou). Zámerom jeho administratívy skrátka bude do istej miery izolovať Čínu, presadiť paradigmu, že voľný obchod s Čínou nie je voľný obchod.
Foto zo slávnostnej večere na summite G20, White House/flickr.com
Ak to rozoberieme na drobné, znamená to, že nás čaká viac obchodných vojen, cielených úderov aj šachových partií, kde aj dohoda s Mexikom je o obchode s Čínou. Otázkou najbližších rokov bude, kde dokáže Trump ešte tento prístup presadiť, či sa mu to podarí napríklad s Nemeckom.
Príklad druhý, Marakéšsky pakt. Inak tiež dokonalá ilustrácia toho, ako nadnárodné inštitúcie prestávajú vyhovovať západným krajinám a ako táto zmena núti západné štáty meniť postoj. Nech už si kariérny diplomat s moskovským diplomom myslí čokoľvek, pre Západ je migrácia zásadná politická otázka a ohrozenie. Dôkazom sú aj prepočty OSN, podľa jednej zo štúdií budú v roku 2100 dvaja z piatich obyvateľov planéty Afričania. Predpovedať svet o sto rokov je trochu verneovka, ale trend je pre Európu nepríjemný a téma nelegálnej aj ekonomickej migrácie rozvracia desaťročia stabilné politické spektrá.
Od konca komunizmu platilo, že Západ (najmä USA) si dokázali cez globálne a nadnárodné inštitúcie presadzovať svoje záujmy. Často aj na prospech ďalších krajín, dodajme. Mechanizmus nefungoval hladko, čoho dôkazom boli niektoré vojny, ale to, s čím začíname mať dočinenia teraz, je nová kvalita. Západní politici dobre vedia, čo znamená nezáväzný dokument OSN, ako sa z deklarácie stáva opakovaný argument, stačí si pozrieť deklarácie z Káhiry či Pekingu, ktoré riešili demografiu, ako ich nezáväzné návrhy prežúvali ministerstvá aj neziskovky celé dve desaťročia. Marakéš nerieši z pohľadu Západu dve hlavné veci: nelegálnu migráciu a otázku rešpektu k „západnej“ kultúre novými migrantmi. Naopak, na problém sa pozerá očami jednotlivca a migranta, pre krajiny, kam migranti smerujú, neprijateľná vec.
Prezident Trump začal pred kongresovými voľbami v novembri tohto roku hovoriť o potrebe zrušenia zásady, podľa ktorej sa každý, kto sa narodí na území USA, stáva americkým občanom. Napokon vo väčšine západných krajín nič také neexistuje. Západ Európy zase postupne stále viac otvára otázku sceľovania rodín, nárokovateľnosť na príchod rodiny, ak niekto povedzme pracuje v Európe. Podobných tém je viac, záujmy Európy a USA sú presne opačné ako záujmy Afriky či krajín Blízkeho východu.
To, čo sa mení, je teda perspektíva: Západ sa už nebude spoliehať na nadnárodné organizácie tak, ako to bolo doteraz. Nebudú totiž chrániť jeho záujmy. Práve summity G20 sú toho ilustráciou: nie je to OSN, nie je to ani Bezpečnostná rada OSN, v porovnaní s BR OSN je to väčšie teleso a bez práva veta, nezáväznejšie a flexibilnejšie.
Tak ako reakciou doby (úspešného) štátneho kapitalizmu sú obchodné vojny, tak je pokles významu nadnárodných inštitúcií vyvažovaný väčším priestorom pre obchodné a politické aliancie, resp. bilaterálne dohody. Niečo, čomu praje omnoho viac formát G20 ako WTO či OSN, OBSE a tak ďalej.
Príklad tretí, rusko-ukrajinský spor. Rusi porušili doterajšie pravidlá a začali si vynucovať postavenie hegemóna v Azovskom mori. Žiadajú, aby Američania nevyzbrojovali Ukrajincov loďami (prvé dve plavidlá dostali teraz v septembri), žiadajú, aby padli akékoľvek plány na členstvo Ukrajiny v NATO (ktorá krajina chce byť v dlhodobom konflikte s Ruskom?), povedané inými slovami, Rusi formulujú vlastnú Monroeovu doktrínu.
Tak ako Američania vykázali postupne európske veľmoci z americkej hemisféry, tak Rusi vytláčajú Západ zo svojho priestoru a Čína vytláča USA z Ázie.
Moreova doktrína bola vyhlásená v roku 1823, ale naplno ju realizoval až prezident Theodore Roosevelt v roku 1902 – 1904. Varoval Nemecko, ktoré blokovalo Venezuelu, že ak do 10 dní neodvolá svoje lode, zasiahne. Dôvod neboli dlhy Venezuely, ktoré neplatili Nemcom, dôvodom bola obava z nemeckej základne na území Venezuely. Rovnako tvrdo postupoval proti Londýnu. Roosevelt vtedy povedal: „Monroeva doktrína nie je vecou zákona, ide o politickú otázku. (...) Tvrdiť, že ju nie je možné uznať za princíp medzinárodného práva, sú len prázdne reči.“
Komu by ste dali výrok amerického prezidenta do úst dnes?
Bingo, Putin nerobí nič iné ako pred sto rokmi Roosevelt a niekoľko generácií amerických politikov. Iný prezident, William Howard Taft, je síce u nás známy ako izolacionista, ale to neznamená, že by nevyzbrojoval mexických revolucionárov, ktorí bojovali proti mexickému prezidentovi Díazovi, aj základne mali na americkom území.
Americký prezident Theodore Roosevelt. Foto: wikimedia
Pred časom som na tomto mieste písal o knihe Grahama Allisona Osudová past, jeden z jej záverov znie: Ak sa chce Amerika vyhnúť vojne s Čínou, musí akceptovať jej hegemóniu v Juhočínskom mori a v širšom ázijskom priestore. To znamená prehodnotiť záväzky USA voči Tchajvanu, Južnej Kórei, Filipínam či Japonsku. Volá sa to Monroeva doktrína po čínsky.
Svoju Monroevu doktrínu uplatňujú aj Turci (Kurdistan), aj Saudi (Jemen), aj Izrael (Sinaj, južná Sýria) a ďalšie štáty. Do tohto nového sveta zapadá aj Európa, veď čo iné je nemecko-ruský projekt NordStream 1 a 2? Čo iné Macronova politika voči Afrike alebo Rusku? Nový svetový poriadok je o hľadaní novej hegemónie štátov, ktoré začínajú presadzovať svoje záujmy, nacionalizmus vyvažuje liberalizmus, ako si všimol David Brooks, národná identita je dnes najsilnejšou silou v politike na svete, nacionalizmus bubnuje tempo v Číne, USA, Indii, Rusku, Brazílii, Izraeli, Turecku a tak ďalej.
Zdá sa, že 21. storočie začína naberať svoju podobu. A ako píše vo svojej knihe spomínaný Allison, držte si klobúky, toto je len začiatok.
Čo to znamená pre Slovensko? Povedal by som, že máme dve možnosti: rojčiť za starým svetom, ako to robí napríklad Ivan Mikloš, alebo sa prispôsobiť pravidlám, ktoré nastoľujú silnejší – a hájiť v tomto novom svete svoje záujmy.