Kardinál Martini: milosrdný poslucháč neveriaceho Západu

Na druhé výročie smrti známeho milánskeho kardinála Martiniho vydali slovenskí redemptoristi jeho životopis od zručného novinára Andreu Tornielliho. Je to biografia zameraná na posolstvo, učenie, ducha tejto osobnosti. Presne to, čo potrebujeme čítať o človeku s nálepkou liberála. Zložíme ju, či ponecháme?

Možno na posledných stránkach pocítime spolu s kardinálom Camillom Ruinim úžas pred prorokom, „zamilovaným do Krista, do evanjelia a do Cirkvi, ale aj do každého človeka“. Ani nie týždeň po Martiniho smrti to povedal o ňom ten Ruini, ktorý sa chápal ako jeden z vedúcich predstaviteľov jeho „konzervatívneho“ protipólu. Toto zjednodušené a umelé vytváranie konfliktu medzi Martinim a rímskou kúriou, či už stál na čele Pavol VI., Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI., ochudobňovalo veriacich a svet o plnšie pochopenie jeho poctivého hľadania odpovedí na zásadné potreby súčasnej Cirkvi i spoločnosti.

Cirkev pod hrubou vrstvou popola

Pohľad na stav Cirkvi sa Martinimu podarilo vyjadriť v chytľavej vete o „200-ročnom zaostávaní“, ktorá obletela svet. Vyslovil ju tri týždne pred smrťou vo svojom poslednom interview. Skúsme ju rozmeniť... Martinimu ležala na srdci nová evanjelizácia Západu. Upozorňoval na to, že tradičný „ľudový étos“, založený na kresťanských hodnotách, sa opotreboval a v civilizácii blahobytu s problémami imigrácie a terorizmu treba stavať iné základy obrody. Uvedomoval si však, že sa to bude diať v „nevyhnutnom strete mentalít“ – lebo „niektorí katolíci sú mentálne ešte v roku 1963, niektorí v roku 1940, a ďalší dokonca v minulom storočí.“ Nová evanjelizácia teda podľa Martiniho „nie je nostalgickým návratom kultúrnej rovnorodosti a jednomyseľnosti viery, lebo nie je možné zastaviť čas... Nie je to ani rekatolizácia v tom zmysle, akej sa dnes obávajú protestanti a pravoslávni v Európe.“ Čo teda je? „Jej obsahom je trvalé posolstvo spásy, nič iné.“

Kardinál Martini vyslovil aj praktické rady, ako 200 rokov spiacu krásavicu zobudiť. Použil pritom rahnerovskú metaforu žeravých uhlíkov pod popolom. „Ja dnes vnímam Cirkev s veľmi hrubou vrstvou popola nad žeravými uhlíkmi, čo ma často napĺňa pocitom bezmocnosti.“ Ako opäť rozdúchať oheň lásky? „V prvom rade musíme hľadať tie žeravé uhlíky. Kde sú dnes ľudia plní veľkodušnosti, ako bol milosrdný Samaritán? Kde sú dnes ľudia s vierou, akú mal rímsky stotník? Kde sú nadšenci typu Jána Krstiteľa? Kde sú ľudia schopní otvoriť sa novým veciam ako svätý Pavol? Kde sú ľudia verní, ako bola Mária Magdaléna? Pápežovi a biskupom radím nájsť dvanásť ľudí na kľúčové vedúce miesta, ktorí by boli schopní konať aj mimo stanovených pravidiel.“

Kritik politickej nestrannosti

Ak už tu pôsobí arcibiskup diecézy sv. Ambróza, jednej z najväčších a najvýznamnejších v Taliansku i vo svete, na slovenského čitateľa provokatívne, je to len úvodné jemné vrznutie otvárajúceho sa okna. Milánsky arcipastier nastúpil do čela zvereného ľudu v roku 1980, keď Talianov sužoval terorizmus a aj jeho čakali pravidelné pohreby obetí. V 90. rokoch krajinou otriasala aféra Tangentopoli, keď sa odhalilo korupčné prehnitie celej politiky, vrátane kresťansko-demokratickej, stranícka scéna sa rozsypala a vytvorila sa nová. Nehovoriac o začiatku tisícročia, poznamenanom islamským terorizmom... Pri tom všetkom nechal Martini výrazne zaznievať svoj hlas pastiera a nahlas kritizoval líniu inej časti biskupov: „Toto nie je čas na ľahostajnosť, mlčanie ani zdržanlivú neutrálnosť alebo rovnaký odstup. Neslobodno si myslieť, že vo vhodnom okamihu si môžeme nezaujato vybrať jedno alebo druhé podľa výhod, ktoré sa nám ponúkajú. Teraz je čas, keď je potrebné rozlíšiť morálnu kvalitu nielen v politických rozhodnutiach, ale aj v spôsobe, akým sa prijímajú, a v ponúkanom programe politického konania, ktoré implikujú.“ Na cestách po svetových metropolách dával rozsiahle interviá popredným denníkom. S novinármi celkovo vychádzal veľmi dobre a na sklonku účinkovania v úrade arcibiskupa o nich povedal, že „mu veľmi pomohli“ a „mal viac dôvodov na radosť z toho, ako sa ho usilovali pochopiť, než na sťažovanie sa pre nepochopenia a opomenutia“.

Môže vôbec kresťan robiť politiku?

V ťažkých rokoch aféry Tangentopoli Martini vyslovil zaujímavé úvahy o tom, či vôbec možno robiť kresťanskú politiku. Otázku, „či je naozaj možné, aby sa kresťan zapájal do politiky“, nepovažoval za „abstraktnú a teoretickú“. „Nechýbajú takí, čo sú presvedčení, že prísnosť morálnych princípov vo všeobecnosti nie je kompatibilná s moderným a realistickým spravovaním moci. Medzi katolíkmi sa nájdu ľudia, ktorí ak teoreticky nepopierajú možnosť pôsobiť v politike ako veriaci, nazdávajú sa, že v aktuálnych podmienkach to nie je možné bez neprijateľných kompromisov zo strany tých, ktorí chcú naplno žiť evanjelium.“ V tejto situácii Martini vyzval na bdelosť a v pastierskom liste v roku 1992 definoval bdelú spoločnosť ako „spoločnosť, ktorá pohotovo zaregistruje znaky vlastného úpadku, ktorá brojí proti korupcii, ktorá sa stavia proti ľahostajnosti voči spoločnému dobru, ktorá nerezignuje pri zlom fungovaní svojich verejných inštitúcií a nepoddáva sa konaniu umožňujúcemu triumf tyranov a chytrákov.“ K lepšiemu fungovaniu verejných inštitúcií sa pritom Martini nevyjadroval len teoreticky. Jeho arcidiecézna komisia pripravila napr. dokument O daňovej politike, ktorý kritizoval nespravodlivosť a neefektívnosť talianskeho fiškálneho systému. Navrhovala zjednodušenie a zjednotenie odvodov, jednotnú sadzbu dane či uznanie rodiny ako „ekonomickej referenčnej jednotky platobnej schopnosti“. Čiže, ak sa napr. deti starajú o rodičov alebo naopak, musia mať možnosť odrátať si vynaložené náklady.

Daň za pokoj

Keď Martini hľadel na vojny a rozvrat súčasného sveta, upozorňoval na nevyhnutnosť „prebudovať hodnotový rebríček“. Myslel tým odhaľovanie a porazenie zla: „okrem násilia a terorizmu sú odsúdeniahodné aj skutky nespravodlivosti a potláčanie ľudskej dôstojnosti“. Vyčítal svetu, že nie je ochotný zaplatiť daň za pokoj. Jeho hodnotu predstavoval slovami evanjelia: „Ak ťa niekto udrie po pravom líci, nastav mu aj druhé; ak sa niekto s tebou súdi o spodný odev, nechaj mu aj plášť.“ Martini vysvetľoval, že „odpustenie znamená zrieknuť sa niečoho, na čo máme teoreticky právo, a to má dosah na občiansky aj politický život.“

Antikoncepcia, rozvedení, registrované partnerstvá

Ďalším kľúčovým bodom Martiniho učenia bol postoj cirkvi k ľudskej sexualite a k rodine – vrátane tej „rozšírenej“, ako sa zvyknú označovať komplikované vzťahy rozvedených a znovu zosobášených ľudí. O sexualite sa podľa neho hovorí až priveľa a niekedy by bolo užitočnejšie mlčať. Martini videl, že „verejná mienka nechápe, akým spôsobom antikoncepcia a používanie prezervatívu ako prevencie šírenia epidémie aidsu sú útokom proti dôstojnosti človeka.“ Pripúšťal, že „možno má byť celý tento problém chápaný ináč“. Preto bol Martini kritikom encykliky Pavla VI. Humanae vitae z roku 1968 a obával sa, že tento pápežský dokument, obsahujúci zákaz umelej antikoncepcie, reálne vzdialil „mnohých ľudí od Cirkvi a Cirkev od ľudí“. Martini totiž rozlišoval medzi ideálom a slabosťou. Uznával, že je dobré mať pred sebou žiarivý príklad silných, ale polemizoval s tým, či je vhodné robiť z neho normu.

Ten istý princíp vzťahoval aj na postoj Cirkvi k rozvedeným a znovu zosobášeným. Volal po milosrdenstve Cirkvi voči nim a po prehodnotení odmietania sviatostí, ktoré by im mali byť posilou v ťažkom rozpoložení.

Veľkú citlivosť na prežívanie ľudí v ťažkej situácii cítiť aj v Martiniho postoji voči homosexuálom. Prejavoval ochotu vcítiť sa do ich potreby pochodovať a aj „extrémnou provokatívnosťou“ upozorňovať na svoju existenciu, snažil sa dokonca pochopiť ich rozhodnutie žiť s partnerom rovnakého pohlavia. Tieto jeho postoje sa stupňovali a na sklonku života sa otvorene vyjadril aj za zváženie určitej formy registrovaných zväzkov. Nikdy však neupustil od názoru, že sa tieto vzťahy nemôžu dostať na úroveň „životného modelu vydarenej rodiny“. Podobne, ako sa na ňu nemôžu pozdvihnúť voľné zväzky. Pretože tie „majú podstatný deficit v rozmere stability a ochoty prijať záväzky, čo spôsobuje nízku dôveryhodnosť vzťahu a neistotu o jeho sociálnej úlohe. Je tu riziko, že tieto vzťahy vo svojej podstate v určitom momente nechajú dopadnúť dôsledky svojej nestability a neplnenia záväzkov na spoločnosť. (...) Samotná Európa sa musí vyjadriť ak nie priamo k exkluzívnosti, tak aspoň k jasnému uprednostneniu rodiny založenej na manželstve.“

Boží muž poslaný k neveriacim

Azda sa netreba čudovať, že kardinál s takýmito názormi (a to sme ešte nespomenuli jeho ochotu uvažovať aj o revidovaní postoja Cirkvi napr. ku kňazskému celibátu, ku kňazstvu žien alebo k postaveniu pápeža) bol považovaný – ako píše Tornielli – za „najžiarivejšieho predstaviteľa ‚liberálneho’ krídla svetového episkopátu“. Novinár však zároveň upozorňuje, že jeho slová sa rozoberali pod mikroskopom, aj keď boli parafrázou pápežských dokumentov. Keď výrazy z encykliky Jána Pavla II. zopakuje kardinál, „ktorého obklopuje pach progresivizmu, majú zrazu revolučnú príchuť“.

Precízna Tornielliho práca s Martiniho pastierskymi listami, príhovormi, rozhovormi, okorenená konkrétnymi reportážnymi svedectvami o niektorých udalostiach, nám dáva príležitosť spoznať Martiniho komplexnejšie. A to predovšetkým ako muža oddaného Božiemu slovu. V stretnutí s Božím slovom prežil v mladosti svoje osobné obrátenie a vášeň pre jeho skúmanie pestoval aj ako uznávaný vedec biblista. Svoj druhý domov videl v Jeruzaleme, kde žil utiahnutým životom bádania a rozjímania po odchode z postu arcibiskupa a kde túžil zomrieť a byť pochovaný. Ako o ňom v posolstve pri príležitosti jeho pohrebu napísal Benedikt XVI.: „Bol to Boží muž, ktorý nielen čítal Bibliu, ale ju aj nadovšetko miloval; bola pre neho svetlom života, všetko bolo pre neho ‚na väčšiu Božiu slávu’. Preto bol schopný učiť veriacich i hľadajúcich pravdu, že jediným slovom, ktoré je hodné počutia a nasledovania, je slovo Boha, ktoré usmerňuje všetkých na cestu pravdy a lásky. Mal srdce otvorené dokorán a nikdy neodmietal stretnutie a dialóg s ľuďmi, čím nasledoval výzvu apoštola Petra, aby sme boli vždy pripravení dať odpoveď každému, kto sa pýta na dôvody nádeje, ktorá je v nás.“

Benedikt narážal na Martiniho obľúbené diskusie s ateistami v rámci tzv. Katedry neveriacich, ktorú založil inšpirovaný práve myšlienkami Josepha Ratzingera. Ten sám neskôr ako pápež ustanovil podobnú iniciatívu s názvom Nádvorie pohanov. Aj vďaka tejto otvorenosti počúvať bytostné otázky neveriacich ostal Carlo Maria Martini v mysliach tých, ktorí ho poznali, jednoduchým a veľkodušným človekom, ktorý pripravuje cestu Pánovi.

Terézia Rončáková

TORNIELLI, Andrea: Carlo Maria Martini. Prorok dialógu. Bratislava: Redemptoristi, 2014, 224 s. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo