Nad rozhodnutiami a odvahou našich predkov

Slovenská spoločnosť rok za rokom oslavuje a hanbí sa. Jedni sa hanbia za 14. marec a zvelebujú 29. august. Tí druhí oslavujú 14. marec a hania 29. august.

Médiá sú obvykle plné dokumentárnych programov, diskusných relácií. Nie inak je to aj tohto roku. Rozdiel je zrejme iba v množstve. Máme 70. výročie Slovenského národného povstania a 75. výročie vyhlásenia Slovenského štátu. Oproti predchádzajúcim rokom sa nič nezmenilo. Diskutujú nemí s hluchými. My, obyvatelia Slovenska počúvame skôr propagandu jednej či druhej strany ako pokus o kritické vyrovnanie sa so skutočnosťou, ktorej čelili naši predkovia so všetkými ich hviezdnymi chvíľami i pádmi na samé dno. Nechcem fušovať našim historikom do remesla. Vyrozprávať príbeh spred sedemdesiatich či sedemdesiatich piatich rokov je ich práca. Chcem iba poukázať na „detail“, ktorý majú tieto udalosti spoločné.

Ubehlo už sedem desaťročí od prelomových dní, keď sa bolo nutné rozhodnúť a prebrať zodpovednosť. Také dni prišli po Mníchove či návšteve dr. Tisa u kancelára Nemeckej ríše Adolfa Hitlera, ako aj v roku 1944, keď už bolo jasné, že vojna je pre Nemecko prehratá a sovietski partizáni operovali na území Slovenska. Muži, s ktorými dnes mnohí nesúhlasia, sa rozhodli a vykročili do neznáma. Prebrali zodpovednosť. Dnes môžeme siahodlho diskutovať o tom, v akej miere to boli ich „slobodné“ rozhodnutia a v akej ich rozhodnutia boli vytvárané tlakom okolností. Nakoniec každé rozhodnutie robí človek sám a nemožno zvaľovať vinu na okolnosti či iných. To robia iba malí duchom a zbabelci. Pred sedemdesiatimi či sedemdesiatimi piatimi rokmi, boli na Slovensku muži, ktorí sa rozhodli a vykročili. Osudy veľkého množstva z nich nedopadli dobre. Urobili mnoho chýb a veľmi často ich čakala budúcnosť vo väzení, na popravisku, v emigrácii či prinajlepšom v zabudnutí na okraji spoločnosti.

O týchto mužoch si možno myslieť mnohé, ale určite nie, že trpeli nedostatkom inteligencie. Vedeli, že to, do čoho sa púšťajú, môže mať pre nich nedozerné následky. Nemýlili sa, no preukázali osobnú i politickú odvahu.

Dejiny nepoznajú keby. Nevieme, čo by sa stalo, keby na ich mieste bol ktosi nerozhodný a váhavý. To, čo vieme je, že napriek všetkému sa naši predkovia pokúsili zobrať svoj osud do vlastných rúk. Obrátili sa chrbtom k ťapákovčine zakorenenej v našich srdciach a čelili skutočnosti tak dobre, ako to dokázali. Dnes pri pohľade na množstvo vtedy násilne zabitých, mnohí povedia, že to nestačilo. Možno nie.

Nech nám tieto výročia sú odkazom o odvahe našich predkov, ale aj výstrahou pred ich zlyhaniami.

Michal Považan
Autor je spolupracovník Postoy.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo