Čiernomorský wrestling

Čiernomorský wrestling

Sovietska fregata Bezzavjetnyj atakuje americkú loď USS Yorktown. Foto: Wikimedia.org

V uplynulých dňoch v Kerčskom prielive ruská loď naschvál narazila do ukrajinského remorkéra. Nie je to prvýkrát, čo sa ruské či sovietske lode snažili presadiť svoju vôľu práve týmto spôsobom.

Na samom konci studenej vojny, vo februári 1988, došlo v Čiernom mori pri krymskom myse Foros k bizarnému pretláčaniu sa amerických a sovietskych vojnových lodí.

Počas celej studenej vojny sovietske námorníctvo ťahalo za kratší koniec. Napriek Stalinovým veľkolepým plánom Sovietsky zväz nebol technicky ani ekonomicky schopný vybudovať hladinové loďstvo, ktoré by sa americkej US Navy dokázalo postaviť ako vyrovnaný protivník. Keďže na hladine to bolo bez šance, Moskva sa pokúsila konkurovať Američanom aspoň pod vodou. Pod vedením admirála Gorškova Sovietsky zväz vybudoval najmohutnejšiu ponorkovú flotilu v dejinách. Sovietske ponorky boli a (dnešné ruské stále sú) dokonca o niečo rýchlejšie ako tie americké a dokážu sa ponoriť do väčšej hĺbky. Americké ponorky si ale aj tak stále udržiavali technologický náskok. Mali (a majú) výkonnejšie sonary, rádioelektronické vybavenie a hlavne boli (a sú) podstatne tichšie. Na konci sedemdesiatych rokov sa vďaka priemyselnej špionáži a úplatkom ZSSR podarilo získať technológie, ktoré toto zaostávanie umožnili čiastočne dohnať, ale na významnejšie ohrozenie americkej dominancie na mori ani toto nestačilo.

Pod hladinou oceánov studená vojna prebiehala tak, že americké stíhacie ponorky sa potichu zakrádali za každou sovietskou raketonosnou ponorkou, ktorá opustila bezpečie základne. Pokiaľ by sa sovietska ponorka pokúsila svoje rakety odpáliť, americká bola pripravená ju svojím torpédom okamžite zničiť. Sovietske velenie sa snažilo brániť sledovaniu svojich ponoriek, ale nikdy na to nenašlo spoľahlivý recept.

Sovietski a americkí námorní velitelia hladinových vojnových lodí pre zmenu „s obľubou“ pri vzájomných stretnutiach na mori hrali hru „kto žmurkne prvý“. Niekedy z toho boli dosť nebezpečne vyzerajúce kolízne situácie, ale až do februára 1988 sa nestalo, že by americké a ruské vojnové lode na seba zaútočili.

Prológom k tomu, čomu sa s trochou nadsadenia v Rusku dodnes hovorí „bitka pri myse Foros“, sa stali udalosti z marca 1986. Do Čierneho mora vtedy cez Bospor vplávali dve americké vojenské lode. Boli to USS Yorktown, nový raketový krížnik triedy Ticonderoga s výtlakom 9 800 ton, vybavený prevratným radarovým systémom Aegis a USS Caron, deväť rokov starý raketový torpédoborec triedy Spruance s výtlakom 9 100 ton vyzbrojený raketami Tomahawk a navyše vybavený zariadeniami pre odpočúvacie a výzvedné operácie.

Sovietske námorníctvo prítomnosť obidvoch lodí zaznamenalo a prakticky okamžite ich pohyb po Čiernom mori začala monitorovať sovietska fregata Ladnyj (projekt 1135 „Burevestnik“, NATO klasifikácia Krivak I.). Ladnyj bola moderná štyri roky stará fregata, a hoci veľkosťou (výtlak 3 200 ton) predstavovala asi tretinu amerických lodí, bola vyzbrojená štvornásobným odpaľovacím zariadením mohutného raketového systému Meteľ. To stačilo na to, aby Američania sovietsku loď vo svojej blízkosti strpeli a nezasahovali proti nej.

Stále sa nachádzajúc v medzinárodných vodách, americké lode zaujali pozíciu západne od krymského mysu Foros. Pár hodín len tak manévrovali na mieste, ale potom sa obe lode zrazu vybrali východným kurzom rovno do sovietskych teritoriálnych vôd. Na opakované upozornenie vysielané anglicky v hovorenej reči, že sa chystajú narušiť sovietsku suverenitu, kapitán Yorktownu lakonicky odpovedal, že nič nenarušujú, len uplatňujú pravidlami OSN garantovaný „voľný priechod“ (innocent passage) teritoriálnymi vodami iného štátu.

Išlo o to, že podľa konvencie prijatej OSN v roku 1982 (UNCLOS III) mali vojnové plavidlá právo vstúpiť do teritoriálnych vôd cudzieho štátu, ak si chceli skrátiť cestu alebo to vyžadovali podmienky plavby. Počas pobytu v cudzích teritoriálnych vodách vojnové plavidlo nesmie vyvíjať žiadnu bojovú ani prieskumnú činnosť a pokiaľ je vybavené lietajúcimi aparátmi, tieto musia zostať na palube. Vojnové ani iné plavidlo nemusí voľný prechod vopred oznamovať ani naň žiadať povolenie. Konvencia ale zároveň dávala prímorským štátom právo „voľný priechod“ obmedziť v tých úsekoch teritoriálnych vôd, kde by to ohrozovalo bezpečnosť plavby, colné záujmy alebo životné prostredie.

Sovietsky zväz si to vyložil presne opačne. Vo svojich výsostných vodách povolil len päť oblastí, kde bol voľný priechod možný. A keďže Sovietsky zväz považoval Čierne more za svoje „Mare Nostrum“, tam voľný priechod nepovolil vôbec. To, samozrejme, odporovalo duchu konvencie OSN a Washington, ktorý sa svojou politikou „Freedom Of Navigation“ vždy vehementne staval na ochranu slobody plavby, proti tomu vehementne protestoval. Moskva protest, samozrejme, odmietla s tým, že v jej teritoriálnych vodách platia zákony Sovietskeho zväzu – a hotovo!

Skúška trpezlivosti

V tejto situácii americký minister obrany Caspar Weinberger po dohode s prezidentom Reaganom nariadil presadiť právo „voľného priechodu“. Kapitáni hladinových vojnových lodí US Navy si nemohli dovoliť prenikať do teritoriálnych vôd tak, ako ich kolegovia na ponorkách. Teraz sa situácia zmenila a na prienik do sovietskych teritoriálnych vôd dostali požehnanie z najvyšších miest. Už v roku 1984 Američania brnkli na strunu sovietskej trpezlivosti prvýkrát. Vtedy sa to napodiv obišlo bez protestov. V roku 1986 prišiel rad na ďalšiu demonštráciu odhodlania. Bolo to tak trochu hranie sa s ohňom. Sovietskemu zväzu len nedávno dovládol brilantný, ale paranoidný bývalý predseda KGB Vladimir Andropov. On a jeho nástupca Černenko vo všetkom videli prípravy na nečakaný nukleárny útok zo strany USA a hrozba vypuknutia globálneho nukleárneho konfliktu bola akútnejšia, než si väčšina ľudí vtedy uvedomovala.

USS Yorktown a USS Caron patriace pod velenie americkej 6. flotily operujúcej v Stredozemnom mori sa zúčastnili už na akcii v roku 1984. Teraz opäť dostali rozkaz preplávať cez Bospor a Dardanely a uplatniť si právo voľného priechodu. Keď si to 23. marca 1986 Yorktown a Caron namierili do sovietskych výsostných vôd, Ladnyj okamžite informoval svoje velenie o tom, k čomu sa schyľuje. Službukonajúci admirál prikázal kapitánovi Ladného, aby pohyb Američanov monitoroval, ale nič nepodnikal. Admirál začal horúčkovito volať do Moskvy a žiadal inštrukcie. Kým sa v Moskve všetci vo veci kompetentní zhromaždili, zorientovali a zistili, o čo ide, obe americké lode sovietske teritoriálne vody zase opustili. Potom sa ale Američania otočili a situácia sa zopakovala. Rozkazy z Moskvy stále neprichádzali, a tak sovietske lode sa obmedzili na ďalšie upozornenie o narušení suverenity a z bezpečnej vzdialenosti sledovali americkú vyhliadkovú plavbu vo svojich vodách. Americké lode pri každom z oboch „voľných priechodov“ strávili v sovietskych výsostných vodách niečo vyše dve hodiny.

To, čo sa stalo, sovietske námorníctvo oprávnene považovalo za svoje poníženie. O to viac, že priamo na myse Foros práve prebiehala výstavba rekreačného komplexu pre najvyššie sovietske vedenie. Práve v tomto komplexe bude Gorbačov zadržiavaný pučistami počas pokusu o prevrat v auguste 1991.

Vrchný veliteľ sovietskeho vojenského námorníctva admirál Vladimir Černavin zadal svojmu štábu úlohu nájsť riešenie, ako podobným priechodom zabrániť, ale nevyvolať pri tom 3. svetovú vojnu. Rusi sú majstri v improvizovaní, riešenie sa preto našlo pomerne rýchlo. Minister obrany ho odprezentoval generálnemu tajomníkovi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Michailovi Gorbačovovi a ten súhlasil. Černavin dostal rozkaz, aby pri najbližšom pokuse o narušenie sovietskej suverenity boli americké lode zo sovietskych vôd vytlačené bez použitia zbraňových systémov. Inak povedané, sovietske velenie sa rozhodlo použiť bojový prostriedok, ktorý sa v námorných bojoch používal už za čias antiky – taran. Striktná požiadavka generálneho tajomníka bola vyvarovať sa pri akcii strát na životoch. Gorbačov ešte pri odchode z miestnosti poznamenal, aby na to vybrali „také mocnejšie lode“. Velenie Čiernomorského loďstva pripravilo plán a už len čakalo na to, kedy to Američania skúsia zase.

Foroský incident

Takmer dva roky sa na Čiernom toho veľa nedialo. Generálny tajomník Gorbačov medzitým doma spustil „perestrojku“ a vo vzťahu k USA opustil konfrontačnú politiku svojich predchodcov.

Dodnes nie je úplne jasné, kde a u koho sa zrodila myšlienka otestovať pozornosť sovietskeho námorníctva ešte raz. Je isté, že americký kapitán nekonal svojvoľne. A nebude asi náhodou, že hlavnými aktérmi udalostí z 12. februára 1988 boli na americkej strane opäť USS Yorktown a USS Caron.

Na to, že americké vojnové lode prešli Bosporom, okamžite upozornila velenie v Sevastopole sovietska nákladná loď. Na Američanov sa zavesili strážne lode Bezzavjetnyj a SKR-6. Tu je potrebné sa trošku zastaviť pri objasnení dosť svojskej ruskej námornej terminológie. Pod pojmom „strážna loď“ (storoževoj karabľ) sa v sovietskom námorníctve skrývala široká škála plavidiel od väčších hliadkových člnov až po fregaty. Bezzavjetnyj bola fregata tej istej triedy ako Ladnyj. SKR-6 (projekt 35, kód NATO Mirka II.) bolo menšie (výtlak 1 140 ton) vyše dvadsať rokov staré plavidlo, ktoré sa zvyčajne označuje ako pobrežná hliadková loď. Dve sovietske vojnové lode doplňovala záchranná loď Jamal a hliadkový čln pohraničných vojsk. Pôvodne sa na akcii mal zúčastniť aj torpédoborec Krasnyj Kavkaz (projekt 61, klasifikácia NATO trieda Kashin), ktorý by so svojím výtlakom 4 400 ton bol predsa len vyrovnanejším protivníkom amerických lodí, ale pre problémy s pohonnou jednotkou nedokázal vyplávať a musel ho zastúpiť práve SKR-6.

Bolo zjavné, že sovietski admiráli sa odporučením generálneho tajomníka o výbere čo najmocnejších lodí neriadili. Sovietske lode boli podstatne menšie ako americké. A aby to nebolo všetko, Bezzavjetnyj nastupoval do akcie len s dvojtretinovým stavom posádky. Loď sa nedávno vrátila z bojovej plavby a tretina posádky bola na dovolenkách alebo školeniach. Prečo sovietske velenie neposlalo proti americkým lodiam niektoré z tucta väčších, a teda „mocnejších“ torpédoborcov, ktorými Čiernomorské disponovalo, zostáva záhadou. Je možné, že na bojových schopnostiach sovietskeho námorníctva sa už začínal podpisovať neutešený stav ekonomiky a iné lode jednoducho neboli schopné včas vyplávať na more.

V Sevastopole a Moskve zasadol krízový štáb. Hlavná veliteľská zodpovednosť ležala na veliteľovi Čiernomorského loďstva admirálovi Michailovi Chronopulovi. Operačný dôstojník sedel v riadiacej miestnosti štábu, v jednej ruke držiac telefónne slúchadlo s priamou linkou do Moskvy a v druhej ruke interkom spojenia s Bezzavjetnym, ktorému velil kapitán 2. stupňa (armádny ekvivalent podplukovník) Vladimir Bogdašin.

Až do momentu, kým americké lode rýchlosťou 15 uzlov (28 km/h) nevstúpili do sovietskych výsostných vôd, udalosti prebiehali takmer rovnako ako v roku 1986.

O 10.45 moskovského času Caron a tri minúty neskôr aj Yorktown vošli východným kurzom do sovietskych výsostných vôd. Kapitán Bogdašin ešte raz zopakoval upozornenie a pohrozil, že americké lode budú z výsostných vôd „vytlačené“. Americký veliteľ sa ani neunúval odpovedať. Bogdašin vzápätí dostal rozkaz konať. Na oboch sovietskych lodiach boli uzatvorené vodotesné prepážky, zbrane zaaretované v prepravných polohách a posádka z provy lodí sa premiestnila do kormových odsekov. Zároveň bol vydaný rozkaz obliecť si záchranné vesty. Keď dôstojníci na veliteľskom mostíku videli, že sám Bogdašin si vestu neobliekol, aj oni tie svoje okamžite zhodili. Palubnému oddielu námornej pechoty Bezzavjetneho boli vydané samopaly.

Na Bezzavjetnom bola z pravej kotvovej prievlačnice vysadená kotva tak, aby voľne visela na reťazi. Sovietske lode zvýšili rýchlosť na 18 uzlov (33,4 km/h) a pomaly sa zľava približovali k americkým lodiam. Po priblížení na sto metrov Američania v otvorenej reči vyzvali sovietske lode, aby dodržiavali bezpečnú vzdialenosť. Tentoraz výzvu ignorovali Rusi. Na amerických lodiach sa zhromaždili desiatky námorníkov, ktorí so záujmom sledovali nečakané divadlo. Mnohí z nich mali v rukách kamery a fotoaparáty.

SKR-6, ktorý predstavoval len necelú sedminu hmotnosti Caronu si nemohol dovoliť tvrdý taran. Takmer presne o 11.00 sa preto „len“ natlačil na jeho ľavobok. Šmýkajúc sa pozdĺž trupu americkej lode v dĺžke niekoľko metrov zdemoloval lodné zábradlie, preliačil obšívku a napokon strhol kapitánsky čln. Ťah lodných skrutiek Caronu vzápätí prisal SKR-6 ku korme torpédoborca. Malá strážna loď sa naklonila o viac než 15˚ a ak by kapitán Caronu v tej chvíli stočil svoju loď doľava, SKR-6 by sa určite prevrátila. Caron, našťastie, len razantne zvýšil rýchlosť. Vďaka tomu nechal SKR-6 za sebou a hnal sa na pomoc Yorktownu, do ktorého sa medzitým oprel Bezzavjetnyj.

Dve minúty po jedenástej hodine vydal aj Bogdašin rozkaz otočiť kormidlo vpravo na kolízny kurz. O pár sekúnd prova Bezzavjetneho pod uhlom 30 stupňov narazila do boku Yorktownu. Prvý dôstojník pri manévri pre istotu držal svoju ruku pevne na ruke kormidelníka, aby ten v strese na poslednú chvíľu neuhol. Manéver celkom nevyšiel. Z prievlačnice vysadená kotva sa vzpriečila medzi trupmi. Jedným ramenom preliačila obšívku americkej lode, ale druhým prebila bok Bezzavjetneho. Pri zrážke oceľových lodných trupov do vzduchu vyletel snop iskier a od nich začal horieť náter boku americkej lode. Bezzavjetnyj sa naklonil na ľavý bok a jeho prova sa odrazila od americkej lode. Na americkej lodi bolo zlámané palubné zábradlie, schody a preliačená obšívka.

Po náraze kormidelníci Bezzavjetného aj Yorktownu na pár sekúnd nad svojimi loďami stratili kontrolu. Po tom, čo prova Bezzavjetného odskočila doľava, hrozilo, že lode do seba narazia kormami. To ale Bogdašin nemohol pripustiť lebo takýto náraz by poškodil jeho plavidlu torpédomety. Preto znížil rýchlosť a stočil svoju loď doprava na pôvodný kurz. Lenže náraz Bezzavjetného odtlačil kormu amerického krížnika doprava, čím sa celá loď stočila mierne vľavo. Tým sa lode ale opäť dostali na kolízny kurz! Kapitán Bogdašin nezaváhal a dal razantne zvýšiť rýchlosť.

Lenže práve v tom momente dostal rozkaz: „Prerušiť útok, odísť od amerických lodí!“ Na Newtonove pohybové zákony ale rozkazy neplatia. Vzápätí šikmá prova Bezzavjetného doslova vyliezla na zníženú zadnú palubu Yorktownu. Triapoltonová kotva zotrvačnosťou vyletela vpred a s rachotom sa kĺzala na druhú stranu paluby americkej lode. Tam sa zasekla o jej hranu. Dá sa hovoriť o zázraku, že pri tom nebol zasiahnutý ani jeden z členov požiarnych tímov, ktorí práve hasili horiaci náter.

Na korme Bezzavjetneho zažili chvíľu hrôzy. Keď sa jeho prova vynorila z vody, korma sa presne v súlade s Archimedovým zákonom začala ponárať o to viac, až hladina mora dosahovala k hrane paluby. Keby sa voda preliala a prenikla do podpalubia, sovietski námorníci by mali veľký problém. Po chvíli sprevádzanej hlasným škrípaním po sebe kĺžucej ocele prova sovietskej lode zase skĺzla do vody. Ťah mohutných lodných skrutiek americkej lode pritiahol Bezzavjetnyj ku korme Yorktownu. Tam sa nachádzali odpaľovacie zariadenia protilodných rakiet Harpoon. Situáciu chcel využiť sovietsky poddôstojník a cez jeden z raketových kontajnerov prehodil slučku z oceľového lana. Tu sa už naozaj končila zábava, lebo odpaľovacie zariadenie bolo nabité štyrmi „ostrými“ raketami.

Lode sa po chvíli oddelili, ale kotva stále zostávala zaseknutá do paluby americkej lode. Kotevná reťaz sa napla a hrozilo, že americká loď sovietsku povlečie za sebou. Napokon sa reťaz roztrhla a ešte raz doslova „vyzametala“ zadnú palubu amerického krížnika. Uvoľnená energia vytrhla zaseknutú kotvu z paluby a tá vzápätí spadla do mora. Snaživému poddôstojníkovi sa napokon americkú raketu ukoristiť nepodarilo, lebo jeho lano sa tiež roztrhlo. Mohol ale s uspokojením sledovať, že aspoň poškodil tri raketové kontajnery. To už bol aj na Yorktowne vyhlásený bojový poplach a zbrojári v podpalubných zásobníkoch chvatom snímali blokády z bojových hlavíc rakiet RIM-66.

Caron sa pokúsil oboplávať Bezzavjetného z ľavoboku a zovrieť ho medzi seba a Yorktown. Keď to videl kapitán Bogdašin, dal príkaz zvýšiť rýchlosť a americké lode predplával. Ruské médiá s obľubou tvrdia, že Bogdašin dal na obe americké lode namieriť odpaľovacie zariadenia raketových hlbinných bômb RBU. Na všetkých dostupných fotografiách sú ale odpaľovacie zariadenia RBU-6000 vo vertikálnej, a teda nebojovej polohe. Sám Bogdašin pri interview, ktoré dal ruskej televízii v roku 2013, tiež hovoril iba o zvýšení rýchlosti. Naopak, spomenul, že Američania na jeho loď asi namierili rotačný kanón Phalanx. Vylúčiť sa to nedá, ale rovnako to mohla byť len ilúzia v zápale boja daná tým, že prepravná poloha kanóna na krížnikoch triedy Ticonderoga je kolmo na os trupu s hlavňou v horizontálnej polohe. Kapitánovi sa tak mohlo zdať, že kanón mieri priamo na neho.

Keďže v danom momente kurz amerických lodí už viedol von z výsostných vôd, sovietske velenie o 11.40 potvrdilo rozkaz, aby sa Bogdašin obmedzil len na ich sledovanie. Bezpečne v medzinárodných vodách obe americké lode zastavili a okrem obhliadky škôd sa podľa sovietskych zdrojov venovali intenzívnej rádiovej komunikácii so svojím velením. Bogdašin si neodpustil sarkastický komentár, že z amerických lodí sa sypali prúdy iskier, ako opravárenské čaty karbobrúskami rezali polámané časti vybavenia svojich lodí a hádzali ich cez palubu. Po nejakom čase sa Američania stočili smerom na Bospor a definitívne opustili miesto incidentu. Na rozdiel od roku 1986 sa americký kapitán o návrat tou istou cestou tentoraz radšej nepokúsil.

Po návrate do Sevastopoľa kapitán Bogdašin čelil výčitkám, že okamžite neuposlúchol rozkaz prerušiť taran. Po napísaní hlásenia bol predvolaný do Moskvy. Tam strávil niekoľko dní v izolácii očakávajúc verdikt. Situáciu v jeho prospech napokon zvrátil zásah predsedu KGB Čebrikova. Generálny tajomník vec uzavrel dvoma slovami: „Dobre! Chlapíci!“.

Bogdašin bol po pár mesiacoch odvelený do vyššej štábnej školy, čomu sa nedalo rozumieť inak, ako že je to tiché vyznamenanie. Napokon prišlo aj na riadne vyznamenanie. Bogdašinovi bol udelený Rad červenej zástavy. Oficiálne za zásluhy pri testovaní novej bojovej techniky, ale veliteľ školy pri odovzdávaní vyznamenania veľavravne dodal: „Veď my tu všetci vieme, akú techniku ste to testovali!“ Po absolvovaní školy mu bolo zverené velenie úplne nového raketového krížnika Moskva (projekt 1164 Atlant, kód NATO Slava), ktorý je dodnes vlajkovou loďou ruského Čiernomorského loďstva. Vladimir Ivanovič Bogdašin odišiel do výslužby v roku 2007 v hodnosti kontradmirála.

Ruskí novinári radi píšu, že po incidente bol Yorktown v oprave šesť mesiacov, ale Bezzavjetnyj iba mesiac. Sám Bogdašin ale potvrdil, že pri náraze došlo na jeho lodi k poškodeniu provovej hydroakustickej antény, na lodi zaznamenali niekoľko netesností a, čo bolo najvážnejšie, hlavné lodné stroje boli nárazom posunuté o niekoľko centimetrov. To sú škody, ktoré sa rozhodne za mesiac odstrániť nedajú. Opravy Bezzavjetného boli zrejme vykonané len provizórne. Indikuje to aj skutočnosť, že po rozdelení ZSSR bola loď prenechaná Ukrajine, kde dostala nové meno Dnipropetrovsk. V roku 2002 bola vyradená a následne zámerne potopená.

Na Yorktowne okrem už spomínaných škôd došlo ešte dodatočne k požiaru jedného z kormových pomocných generátorov. Z aktívnej služby bol USS Yorktown vyradený na konci roku 2004. Zakonzervovaný krížnik je dodnes súčasťou rezerv Atlantického loďstva US Navy.

Právna a diplomatická dohra

Sovietsky zväz protestoval proti narušeniu svojich výsostných vôd. Napriek tomu, že sovietska propaganda chrlila tirády o tom, ako cieľom narušenia sovietskej suverenity mala byť špionážna činnosť vrátane úplne absurdného obvinenia o snahe odpočúvať káblovú komunikáciu medzi štátmi Varšavskej zmluvy, oficiálny sovietsky protest sa obmedzil iba na neprípustnosť narušenia svojich výsostných vôd. Do podobnej skupiny možno zaradiť ruskými novinármi publikované informácie o pokuse Američanov počas incidentu uviesť do chodu palubný vrtuľník, čomu mal zabrániť prelet dvoch sovietskych vrtuľníkov tesne nad palubou Yorktownu.

Američania svojím konaním presadzovali konvenciu OSN, a preto ak mal mať ich postup žiadaný efekt, museli postupovať striktne podľa medzinárodného námorného práva a konvencie UNCLOS III. A práve z hľadiska námorného práva sa Sovietsky zväz pohyboval na veľmi tenkom ľade.

Podobne ako pri pravidlách cestnej premávky, aj na mori platí pravidlo pravej ruky. A keďže na mori (mimo kanálov a prielivov) nie sú dopravné značky, toto pravidlo má pri stretávaní a vyhýbaní lodí na otvorenom mori ešte väčšiu dôležitosť ako na cestách. Práve toto pravidlo sovietske lode flagrantne porušili tým, že narazili do ľavého boku amerických lodí. A ešte k tomu úmyselne. Ostatne, Bogdašin si toho bol plne vedomý a aj to pri svojom interview pre ruskú televíziu otvorene priznal.

Vďaka množstvu videozáznamov a fotografií, ktoré urobili zvedaví americkí námorníci, mal Washington dosť dôkazového materiálu na to, aby USA uplatnili voči ZSSR žiadosť o náhradu spôsobenej škody. K medzinárodnému súdnemu sporu napokon nedošlo. V americko-sovietskom dohovore z 23. septembra 1989 Sovietsky zväz fakticky akceptoval pri uplatňovaní práva voľného priechodu americký výklad. Američania za to (samozrejme, potichu) dali garanciu, že podobné vniknutia do sovietskych výsostných vôd už nebudú opakovať.

Vo víre udalostí jesene 1989 táto dohoda prakticky zapadla bez povšimnutia. Studená vojna nezadržateľne spela ku svojmu koncu. Do našej Nežnej revolúcie zostávali necelé dva mesiace a aj bez nej sovietske impérium doslova mlelo z posledného. V Moskve od nedávneho úhlavného nepriateľa teraz zo všetkého najviac potrebovali finančnú, ale aj potravinovú pomoc pre zabezpečenie prežitia svojho obyvateľstva.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo