Čo znamená „my“ v krajine s 300 etnikami

Čo znamená „my“ v krajine s 300 etnikami

Papuánski študenti Aman a Ady, ktorí prišli za univerzitným vzdelaním na Jávu do Semarangu. Autor: Bagus Kisworo

Ďalšia časť pozorovaní profesora pedagogiky z Indonézie. Tentokrát písaná so spoluautorom.

Indonesia raya

Indonézia je príliš veľká krajina na to, aby sa dalo idylicky hovoriť o celkom jednoliatej indonézskej identite či o univerzálnej národnej indonézskej povahe. Prinajmenšom stačí pripomenúť, že indonézske obyvateľstvo tvorí približne tristo etník používajúcich cez sedemsto lokálnych jazykov a dialektov, pričom ľudia žijú na viac ako 600 ostrovoch.

Indonézska identita nepochybne existuje a je silná. Podarilo sa ju vybudovať najmä po získaní nezávislosti krajiny (1945) a je veľmi podporovaná národnou filozofiou Pancasila. Táto filozofia je vyjadrená v piatich princípoch zdôrazňujúcich toleranciu v náboženstve, národnú jednotu krajiny, demokraciu so sociálnou spravodlivosťou. Zdieľaná národná identita je založená tiež na oficiálnom úradnom jazyku indonézštine, ktorú popri svojom rodnom lokálnom jazyku ovláda vlastne každý obyvateľ Indonézie.

Filozofia Pancasila, ktorá bola v istom období paradoxne zneužívaná diktátorským prezidentom Suhartom na legitimizáciu svojej hrubej moci, zohrala nepochybne reálnu úlohu pri vytváraní stabilnej a súdržnej indonézskej spoločnosti, napriek jej veľkej diverzite a rôznorodosti. Pancasila je pripomínaná a zdôrazňovaná denne už v materskej škole, spolu s tým, že hrdosť na slobodnú a jednotnú Indonéziu je už od raného veku vštepovaná denným ceremoniálnym spievaním štátnej hymny, ktorá svojím obsahom i melódiou naozaj dokáže rýchlo preniknúť pod kožu. Nad Indonéziou sa neblýska, nie je nad ňou búrka a nečaká sa, že jej spiaci národ sa po búrke prebudí. Indonézia je v obsahu národnej piesne prosto už teraz a navždy milovaná krajina, je ohromná, je to, ako v piesni znie, Indonesia raya.

Etnickú, náboženskú i kultúrnu rôznorodosť ako potenciálnu bariéru národnej identity dokázala Indonézia spracovať tak, že sa z nej stala široko inkluzívna spoločnosť, aj keď sa nevyhla viacerým incidentom viac či menej súvisiacich s religióznym, no častejšie s politickým pozadím. To však v tejto chvíli nechajme bokom.

Ostrovné mentality

Každodenný život bežných Indonézanov v medziľudských vzťahoch nie je obsadený náboženským či politickým škatuľkovaním. Skôr je založený na vnímaní komunikačných stretov v geograficky založených kultúrnych súvislostiach, teda na vymedzovaní odlišných charakteristík rôznych skupín Indonézanov podľa toho, z ktorej časti Indonézie pochádzajú. Na tomto princípe sa medzi sebou navzájom diferencujú samotní Indonézania a tak dajako sa začne obraz o tomto národe vytvárať aj v hlave cudzinca, ktorý sa v Indonézii pohybuje dlhší čas a má možnosť žiť a komunikovať s domácim obyvateľstvom v rôznych častiach tejto krajiny.

V takomto ponímaní potom máme pred sebou akýchsi lokalizovaných Indonézanov. Vo veľkých skupinách patriacich ku geografickým celkom, pochopiteľne, k ostrovom a, pochopiteľne, k tým veľkým. Jednoducho, slovenský princíp odlišných podskupín Slovákov – od Záhorákov po východniarov –, ktorí sa medzi sebou navzájom či proti sebe vymedzujú, je v Indonézii rovnako prítomný. Avšak vo veľkom a ostrovmi ohraničenom podaní.

Pred sebou teda nemáme jednu univerzálnu mentalitu a emocionalitu abstraktného všeobecného Indonézana. Vnútorne sa Indonézania medzi sebou vymedzujú a pripisujú si navzájom rôzne mentality a charakteristiky. Takže máme portréty Indonézanov zo Sumatry, jávskych Indonézanov, ľudí z Kalimantanu, Sulawesi či z Bali. A celkom osobitnú kapitolu v týchto súvislostiach a vnútorných vzťahoch tvoria Papuánci.

Rozvážny dialóg

Tí usmievaví, empatickí, priateľskí a dobrosrdeční ľudia sú predovšetkým jávski Indonézania. Tak vnímajú samých seba, tak sú charakterizovaní inými a presne tak ich majú možnosť zažiť a vnímať aj cudzinci. Je to najpočetnejšia skupina Indonézanov, takže tieto črty indonézskej mentality sú akoby všeobecné a všadeprítomné. Vraj presahujú samotnú Jávu a pokračujú aj na Bali a okolitých ostrovoch. Možno je to jeden z dôvodov, prečo turistov priťahujú práve tieto ostrovy, aj keď určite nie jediným.

Slušnosť a vysoká miera empatie jávskych Indonézanov je zakomponovaná aj do pôvodného jazyka Jávy – jávčiny. Tá obsahuje niekoľko úrovní spôsobov hovorenia v závislosti od toho, kto je adresátom komunikácie. Iná úroveň je určená na komunikáciu s deťmi, so seberovnými, so staršími či s hierarchicky vyššie postavenými.

Typickou charakteristikou komunikačných vzťahov je trpezlivosť. Každý má čas na vypovedanie myšlienky, musí mať čas na premyslenie. Má priestor na to, aby si vedel premyslieť, kedy je vhodné hovoriť, kedy je vhodné mlčať.

Na tento zvyk môže naraziť cudzinec, ktorý je zvyknutý na rýchlu výmenu názorov, na argumentačný dialóg. V dialógu chce očakávať pružnú výmenu názorov, namiesto toho je však reakciou stiahnutie sa. Ešte silnejšie na to narazíte, ak ste nedajbože európsky univerzitný učiteľ, ktorý má vo zvyku podnecovať dialóg a jeho dynamiku argumentačnou provokáciou zasahujúcou do výpovedí študentov. V prvom momente študenti zostávajú v šoku a vy im musíte vysvetliť, o čo vám pri komunikácii s nimi ide. Keď im to niekoľkokrát pripomeniete, skúšajú si na takýto zrýchlený slovný ping-pong zvyknúť.

Komunikačné ochladenie

Pri charakterizovaní Indonézie a rozdielnosti jej ľudí sa zvykne hovoriť, že podobné vlastnosti ako Jávčania majú ľudia z Kalimantanu. A títo sa vymedzujú voči mentalite ďalších Indonézanov, najmä tých zo Sumatry a zo Sulawesi. Pre Jávčanov existuje akýsi univerzálny obraz ľudí zo Sumatry a zo Sulawesi. Nevymedzuje sa inak, len prostredníctvom poukázania na iný model správania a komunikácie. Jednoducho a stručne: ten univerzálny obraz je často či takmer vždy vyjadrený ako „drsnejšie“ správanie a komunikačná „arogancia“ a „agresivita“.

Takáto charakteristika Indonézanov zo Sumatry a Sulawesi zo strany Jávčanov nenaráža na akúsi fyzickú hrubosť či násilnícke správanie. Jávčania si prosto vytvorili a spoločne zdieľajú obraz iného druhu správania, ako majú oni sami, takého, ktorý nezapadá do ich vlastného komunikačného štýlu. Hovoria o tom, že ľudia zo Sumatry a Sulawesi komunikujú chladnejšie, sú príliš priami, akoby nadradení. A jedným dychom často dodajú, že ľudí s týmto správaním nemajú radi.

Nepochybne tu ide o zjednodušené skreslenie povahy istých skupín Indonézanov zo strany iných a o vytvorenie či zdieľanie príliš všeobecného stereotypu až predsudku. No aj cudzinec si pri dlhšej komunikácii všimne naozaj odlišné modely správania v rôznych častiach Indonézie. Ľudia zo Sumatry naozaj komunikujú trochu inak, čo si všimnete až vtedy, ak tam prídete z inej časti Indonézie a už ste si zvykli na iný komunikačný model. Potom vás naozaj môže prekvapiť či dokonca vyrušiť drsnejší tón v hlase, zúženie intímnej komunikačnej zóny či komunikačné akty, ktoré pre cudzinca môžu niekedy znieť skôr ako príkazy než podnety.

Tento štýl komunikácie, ktorý napríklad medzi Jávčanmi nájdete len veľmi ťažko, je ešte prekvapujúcejší vtedy, ak je prítomný u žien. Niektoré sumatranské i sulawézske ženy potom naozaj pôsobia akosi menej emocionálne, menej nežne.

Pomýlenie je o to väčšie, že pokiaľ ide o religiózne pozadie, Sumatrania sú na prvý pohľad viac konzervatívni. Medzi ženami len ťažko nájdete moslimky, ktoré by nenosili hidžáb alebo by boli odvážnejšie pri obliekaní. Od cudzinca sa napríklad tiež o niečo viac vyžaduje predvídateľný formálnejší model správania.

Napriek veľkej etnickej rozmanitosti Indonézie v bežnom živote platí, že ľudia vnímajú svoje odlišnosti v hrubých geografických celkoch. Etnická príslušnosť nie je až taká významná a vlastne ani nie je celkom stabilná. A až nedávny a moderný konštrukt indonézskeho národa vytvoril indonézsku identitu, ktorá sa stala Indonézanom vlastná. Ani to však nie je univerzálne. O zdieľaní indonézskej identity totiž možno ťažko hovoriť v prípade Papuy.

Promujúci Papuánci

Nemusíte pochodiť celú Indonéziu a stačí, keď sa pohybujete v bežnom univerzitnom prostredí na Jáve. Medzi študentmi si hneď všimnete „domácich“ študentov s iným výzorom a vzhľadom, ako má väčšina indonézskych študentov. Všimnete si študentov tmavej pleti, ktorí vám na prvý pohľad skôr pripomenú africký kontinent než Áziu. Sú to študenti z Papuy.

Papua je súčasťou Indonézie a jej obyvatelia sú teda oficiálne Indonézania. Do Indonézie bola Papua začlenená v roku 1969 a v roku 2001 (fakticky v roku 2003) získala v rámci Indonézie autonómiu. Pričlenenie k Indonézii nebolo z medzinárodného hľadiska jednoduché a neskôr priznaná autonómia mala do istej miery potlačiť separatistické záujmy Papuy. Je to totiž ekonomicky veľmi atraktívna oblasť, nachádzajú sa v nej najväčšie bane na zlato a meď na svete, bohatá je tiež na zdroje ropy a plynu. Peripetie okolo jej geopolitického ukotvenia a príslušnosti sú preto pochopiteľné.

Kto sú však Papuánci a ako ich vnímajú Indonézania z iných častí tejto krajiny? Možno je to už samotná vizualita a odlišné etnické korene, ktoré medzi Papuáncov a ostatných Indonézanov stavajú isté bariéry. Už Holanďania, ktorí sa po oslobodení Indonézie spod ich koloniálnej správy nechceli vzdať kontroly nad Papuou, využívali argument, že Papuánci nemajú rovnaké korene ako ostatní Indonézania, a teda by nemali byť súčasťou Indonézie.

Kým majorita obyvateľov Indonézie patrí k širokej etnickej skupine Malay, Papuánci k tejto skupine nepatria a majú iné antropologické korene, melanézske. Už v tomto zmysle akoby nepatrili k indonézskemu obyvateľstvu. A prevažujúce indonézske obyvateľstvo z iných častí krajiny túto etnickú odlišnosť ešte podčiarkuje ideou o špecifických „kultúrnych zvláštnostiach“ Papuáncov, aké vraj majú.

Figúru týchto zvláštností, ako Papuáncov vnímajú majoritní Indonézania, dobre ilustruje príhovor miestneho reprezentanta štátnej správy na promóciách jednej zo severosulawézskych univerzít, kde chodia na štúdiá aj mladí Papuánci:  

„Som veľmi rád, že medzi absolventmi vidím aj veľa papuánskych študentov. Papuánci sú dobrosrdeční ľudia. Minahasánci (etnická skupina žijúca v severnej časti Sulawesi, z ktorej pochádza študentská majorita danej univerzity, pozn. autorov) radi o sebe hovoria, že sú bieli ľudia, a ja dodávam, že hoci sú Papuánci ľudia s čiernou kožou, sú to ľudia s bielym srdcom. Mám len jednu radu: títo študenti by si mali vážiť rodičovské peniaze a nejsť hneď do prvého stánku pri ceste a všetky ich minúť. Niektorí z vás majú tiež problém s pitím alkoholu. Opomenúc situáciu, že niekto z vás dokonca kradol v obchode, veľmi ma teší, že máme medzi sebou Papuáncov. Gratulujem vám k vašej promócii.“   

Citát tohto príhovoru uverejnil vo svojej knihe (Dreams Made Small: The Education of Papuan Highlanders in Indonesia, 2018) Jenny Mundro, ktorý v rámci svojho etnologického výskumu niekoľko rokov žil medzi Papuáncami, tak v ich domácom prostredí, ako aj medzi papuánskymi univerzitnými študentmi, ktorí študovali na Sulawesi. A na margo daného príhovoru píše, že v ňom bolo povedané niečo, čo sa nehovorí, čo je nevypovedané, čo je však hlboko zakorenené v pozadí vzťahov medzi Indonézanmi a Papuáncami.

Práve v tomto duchu hovoria o Papuáncoch aj iní Indonézania, keď sa ich na to otvorene opýtate. Od univerzitných učiteľov často zaznieva, že papuánski študenti nie sú na štúdium príliš nadaní, často vraj robia problémy a nemajú vždy vhodné správanie. V ekonomických kruhoch sa dokonca pri Papuáncoch často objavuje skratka SDM, sumber daya manusia, čo v preklade znamená nízkokvalitná pracovná sila.

Cudzinci vo vlastnej krajine

Na indonézskych univerzitách mimo Papuy študuje stále viac študentov, ktorí dostávajú štipendium alebo sú podporovaní svojimi rodinami. Niektorých z nich učíme a stretávame sa s nimi aj mimo vyučovania. V komunikácii sú často hanbliví, najmä keď hovoria s cudzincom. No určite nie sú všetci rovnakí, aj keď pochádzajú z prostredia, ktoré je napriek nesmiernemu bohatstvu na prírodné zdroje jedno z najchudobnejších v Indonézii.  

No čo je ešte dôležitejšie, za cudzincov dokonca považujú aj Indonézanov. Sami seba, na rozdiel od ostatných obyvateľov krajiny, nevnímajú a neoznačujú ako Indonézanov, ale hovoria o sebe ako o Papuáncoch. A základný pocit, ktorý mnohí z nich nosia v sebe, je ten, že pre Papuu by bolo lepšie, ak by bola samostatná a odtrhla sa od Indonézie. Ako nám povedali naši papuánski študenti Aman a Ady, nehovoria to síce často a nahlas, ale tak to jednoducho cítia.

Nie je vôbec isté, ako by Papuáncom odtrhnutie od Indonézie pomohlo. Skôr sa v súčasnosti dá oceniť to, že súčasná indonézska vláda pod vedením prezidenta Joko Widodo sa snaží pomôcť tomuto regiónu na ceste k rozvoju. O čosi zložitejšou otázkou bude, ako sa podarí nabúrať stereotypy či vlastne až rasovo podfarbené postoje majoritnej indonézskej spoločnosti voči Papuáncom. V tomto ohľade má Indonézia skôr mínusové body a pocitu Papuáncov, že sú Indonéziou kolonizovaní, sa dá celkom dobre rozumieť.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo