Spoločnosť 27. november 2018

Británia sa do EÚ už nemôže vrátiť

Jaroslav Daniška
Jaroslav Daniška
Rozhovor s bývalým poradcom Margaret Thatcherovej o brexite, Therese Mayovej či viere v anglickej kráľovskej rodine. A tiež o Kolakovičovi a rozdieloch medzi Jozefom Tisom a kardinálom Stepinacom.
Rozhovor s bývalým poradcom Margaret Thatcherovej o brexite, Therese Mayovej či viere v anglickej kráľovskej rodine. A tiež o Kolakovičovi a rozdieloch medzi Jozefom Tisom a kardinálom Stepinacom.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Jaroslav Daniška

Británia sa do EÚ už nemôže vrátiť
Robin Harris. Foto: archív autora

Spoznali sme sa minulý týždeň v Prahe a nevedel som sa od neho odtrhnúť. Margaret Thatcherová s ním písala obidve svoje dôležité knihy, písal jej prejavy a svojho času zamestnal neskoršieho premiéra Davida Camerona, ktorý podľa neho nie je vôbec konzervatívcom. Hovoril s veľkým záujmom a poznaním, bol som šokovaný, že pozná meno Kolakoviča, ako plynulo hovorí chorvátsky, stal sa chorvátskym občanom a napísal knihy o Dubrovníku a kardinálovi Stepinacovi. Po celý čas bol otvorený a odpovedal aj na otázku, ktorú som na záver s istou obavou položil. Rozhovor s Robinom Harrisom sme začali s brexitom a tým, čo sa práve deje v britskej politike.

Na stole je text dohody medzi Britániou a EÚ o brexite, čaká sa na hlasovanie britského parlamentu, ktoré bude dôležité pre budúcnosť dohody aj vlády Theresy Mayovej. Čo očakávate?

V tomto momente, pričom scéna sa rýchlo mení, sa nezdá, že vláda má pre schválenie návrhu o brexite väčšinu v parlamente. Môže sa to zmeniť, ale momentálne to vyzerá tak. Čo by sa stalo po neúspešnom hlasovaní, ťažko povedať. Podľa jedného predpokladu by sa o návrhu mohlo po neúspechu hlasovať opakovane druhýkrát. Nové vyjednávanie s EÚ je nemožné.

Možno očakávať, že pozícia niektorých krajín EÚ by skôr viedla k pritvrdeniu podmienok, ale skôr si myslím, že sa nebude meniť. Problémom je, že pozícia vlády v Londýne je veľmi slabá, vláda pani Mayovej má väčšinu iba vďaka protestantským konzervatívcom zo Severného Írska, ktorí sú tvrdí unionisti, preto sú veľmi nešťastní z dohôd, ktoré uzavrela Theresa Mayová. Myslím, že nie sú pripravení súhlasiť so žiadnym iným systémom regulácie, ktorý by sa líšil v Severnom Írsku od zvyšku Británie. Sú to unionisti, to je kľúč k všetkému. Nemôžu súhlasiť s tým, čo by premiérka od nich chcela.

Ale viete, ako je to v politike, nevieme predpokladať, aké tlaky a posuny kvôli nim vzniknú zajtra. Momentálne však nevidím možnosť, ako by tento návrh dohody mohol získať väčšinu v britskej dolnej komore parlamentu.

Je možné, že by Mayová vytvorila ad hoc väčšinu s podporou niekoľkých poslancov z Labour party?

To možné je, ale nemyslím si, že labouristi budú ochotní takúto dohodu urobiť. V tomto momente na to nie sú ochotní pristúpiť, vyplýva to minimálne zo stanovísk poslancov z predných ľavíc opozície. Vedia, že ak by padla vláda Theresy Mayovej a boli by voľby, tak by ich vyhrali. Nemajú preto dôvod udržiavať pani Mayovú pri moci.

Predstavme si situáciu, že Mayová predloží návrh do parlamentu a ten neprejde. Čo presne sa stane potom?

To je hlavná otázka dňa, ak by sa to stalo, vedie to prirodzene k domnienke, či existuje v parlamente potrebný konsenzus, aby takáto vláda mohla pokračovať vo vládnutí.

Nemyslím, že je to ústavná, skôr základná politická otázka. Ak Mayová prehrá hlasovanie, je možné očakávať spustenie procedúry, ktorá by viedla k vysloveniu nedôvery voči nej v konzervatívnej strane. Na jej spustenie je potrebný súhlas 48 poslancov strany. Ak by takéto hlasovanie v poslaneckom klube vyhrala, znamená to, že jej nemôže byť vyslovená nedôvera najbližší rok.

Je to dôležitá informácia, pretože medzi poslancami je veľa takých, ktorí sa jej chcú zbaviť, ale nie teraz. Nielen kvôli tomu, že by mala ďalší rok istotu vo funkcii, ale najmä preto, že keby boli voľby v priebehu nasledujúceho roka pod jej vedením, konzervatívci by utrpeli katastrofálnu prehru. O tom, že je v kampani mimoriadne zlá, niet žiadnych pochýb. Ukázalo sa to naposledy, strana nedokázala uspokojiť podporovateľov brexitu vo vlastných radoch, konzervatívci by vo voľbách čelili obvineniam z chaosu a nekompetentnosti. Komplikuje to celú situáciu.

Ak by Mayová prehrala v parlamente a zároveň prišla o dôveru v poslaneckom klube, kto by ju nahradil? Bol by to skôr niekto zo zástancov tzv. tvrdého brexitu alebo skôr niekto umiernený z tých, ktorí podporovali zotrvanie Británie v EÚ?

Pravdepodobnejšie je, že to bude zástanca brexitu. Ale keď príde na diskusiu o konkrétnom mene, zoznam ľudí, ktorí by dokázali byť dôveryhodnými predsedami strany, je veľmi malý.

Ak by to bol zástanca brexitu, bude predstaviteľné, že sa mu podarí zjednotiť stranu?

Myslím, že v zásade áno, až na malú skupinku poslancov, ktorí sú odhodlanými zástancami tábora zotrvania v EÚ. Podstatne väčšia skupina je za odchod, ale v podmienkach, ktoré v skutočnosti neznamenajú odchod z EÚ. Napriek tomu si myslím, že Mayovej nástupca by mal omnoho väčšiu podporu v strane, ako má ona. Ide o to, že v nejaký moment bude potrebné vyhlásiť nové voľby, takto sa nedá vládnuť ďalej.

Môj osobný názor je, že by mala byť odvolaná tak rýchlo, ako je to len možné. To hovorím ako konzervatívec, nie ako člen konzervatívnej strany, ku ktorej už niekoľko rokov nepatrím, hoci som predtým pre ňu dlhé roky pracoval.

Prečo by mala byť odvolaná tak rýchlo?

Strana potrebuje na čele niekoho, kto dokáže vyhrať voľby. Ukázať na niekoho je ťažké, ale myslím si, že Boris Johnson by mal aspoň šancu, na rozdiel od pani Mayovej.

Britských konzervatívcov téma EÚ rozdeľovala predtým, než Briti rozhodli o vystúpení, rozdeľuje ich aj teraz. Čo by sa malo politicky stať, aby to prestalo?

Najlepším spôsobom, ako k tomu pristúpiť, je odísť z EÚ. Ak konečne Británia odíde, myslím, že v podstate už žiadni konzervatívci nebudú tvrdiť, že by sme sa mali do EÚ vrátiť. Ak sa má pritom zjednotiť strana, sú potrebné dve veci: Po prvé, odísť za podmienok, ktoré voliči nepovažujú za katastrofu, a po druhé, vyhrať ďalšie voľby.

V politike je dobré, ak sa darí vyhnúť vopred zrejmým katastrofám, nuž a pani Mayová je katastrofálny líder, nielen preto, že nedokáže vyhrať žiadnu kampaň, ale aj preto, že nedokázala vyjednať podmienky odchodu z EÚ. Pokračovať s ňou na čele je príliš veľké riziko.

Médiá hlavného prúdu či primátor Londýna navrhujú nové referendum. Zdá sa, že pre Mayovú je to nepredstaviteľná vec. Prečo?

Nič nie je nemožné, ale teraz to už neprichádza do úvahy. O pár mesiacov, už v marci 2019, odíde Británia z EÚ, ten proces nemožno zvrátiť – tak je ďaleko. Otázkou tiež je, o čom by referendum malo byť: o otázke, či ľudia súhlasia s podmienkami odchodu, aké vyjednala pani Mayová? Je jasné, že Mayová by prehrala.

Otázka by nemohla znieť ani tak, či chceme zostať v EÚ, pretože Únia by už nesúhlasila, aby sme boli jej členmi za podmienok, aké platili do odchodu, vrátane všetkých výnimiek a rabatu, ktorý vyjednala Thatcherová. Hoci sa Blairov kabinet mnohého vzdal, Európanom to stále pripadalo ako príliš veľké ústupky. Za akých podmienok by sme sa teda mohli vrátiť do EÚ? Preto je ťažké povedať, o čom by vlastne druhé referendum vôbec mohlo byť.

Odchod Británie z EÚ spustil alebo posilnil niektoré problémy najskôr v Škótsku, kde časť politikov navrhovala, aby Škótsko vystúpilo z Veľkej Británie a zostalo v EÚ, teraz v Severnom Írsku. Prežije Spojené kráľovstvo odchod z EÚ?

Celkom určite áno, obyvateľstvo Severného Írska nechce väčšinovo zostať súčasťou EÚ, otázka hranice a obchodu je skôr praktická. Škóti sú iná vec, väčšina z nich nechce odísť z EÚ, ale nevedia s tým nič urobiť a myslím, že ani nie je možné nič vymyslieť.

V Škótsku nie je jasná väčšina za odchod z Británie, a ani nebude, škótskym nacionalistom sa momentálne skôr nedarí, pozície posilnili labouristi, ale dôvody sú skôr interné, nesúvisia s brexitom.

Prejdime teraz k vám. Pred niekoľkými rokmi ste sa odsťahovali do Chorvátska. Prečo?

Ako zvykla hovoriť Thatcherová, v živote sa človek musí rozhodovať medzi alternatívami, dúfam, že to nebudú čítať nejakí Chorváti (smiech), keď poviem, že ani jedna z tých alternatív nemusí byť dokonalá. Stačí, ak je lepšia.

Ja som v Chorvátsku šťastný. Po tom, ako som odišiel z politiky, presťahoval som sa z Londýna do Cornwallu, z rodinných a ďalších dôvodov, ale tam som sa nudil. Mohol som, samozrejme, písať knihy, mám vzťah k dejinám a bavilo ma písať o dejinách Chorvátska. Skončilo sa to tak, že v Chorvátsku som mal viac priateľov ako v Cornwalle, preto to rozhodnutie odísť žiť do Chorvátska vôbec nebolo zložité. Nemalo veľký zmysel tráviť pol roka tam a pol roka v Británii, tak som sa rozhodol presťahovať.

Keď sa Angličania rozhodnú odísť na juh, zväčša zamieria do Španielska, prečo ste si vybrali Chorvátsko?

Nehľadal som klímu, napokon v Cornwalle som žil pri mori, je tam príjemná klíma s miernymi zimami. Rozhodujúca bola nuda. Mal som z nej strach. Cítil som, že potrebujem intelektuálne vzrušenie a keďže som Chorvátov podporoval od roku 1991, odkedy bojovali za nezávislosť, napísal som knihu o dejinách Dubrovníka a biografiu kardinála Stepinaca, naučil som sa jazyk, pripravujem knihu o moderných dejinách Chorvátska.

Myslím, že život sa má odohrávať tam, kde sa angažujete. Pre mňa to bolo Chorvátsko.

Takže Chorvátsko už nazývate domovom?

Áno, žijem v Záhrebe a mám to tam rád.

Anglická a chorvátska kultúra sú veľmi odlišné, zvykli ste si?

(Úsmev.) Veľmi odlišné! Ale zvykám si. Nie som pôvodom z Londýna, ale z malého mesta Cornwall, ľudia sú tam k sebe tvrdí, nemyslím pod tým nič mimoriadne, Chorváti by povedali seliaci (smiech), myslím, že to aj vďaka tomu dokonale zvládam.

Keby niekto prišiel z privilegovaných vrstiev, viem si predstaviť, že by to mal zložité, ale to nie je môj prípad. Moja skúsenosť je, že ak hovorím s Chorvátmi priamo, úprimne a pridám k tomu humor aj zo seba samého, darí sa mi nadviazať vzťah prakticky s hocikým. Sme teraz na konferencii v Prahe, kde je veľmi príjemne, ale nikto tu nehovorí dobar dan alebo kako ste, v Záhrebe by každý každého zdravil.

Chorváti nie sú akurát niekto, kto vyjde v ústrety, ale stačí, aby ste ich poznali len trochu a zasiahne vás ich srdečnosť a urobia vždy viac, ako čakáte. Angličania sú omnoho zdvorilejší ako Chorváti, ale láskavosť je viac ako zdvorilosť.

Čo sú ťažkosti, s ktorými tam musíte zápasiť, ak sú nejaké?

Neviem, nič zásadné mi nenapadá. Možno to, že všetky administratívne veci sú v Chorvátsku zložité, potrebujete priateľov, ktorí vám pomôžu, poradia. V Anglicku s tým nie je žiadny problém, v Chorvátsku je to zložitejšie, mnoho a mnoho malých bariér v banke, na úradoch, všetko je primitívnejšie a zložitejšie. Život je administratívne zložitejší, ale to je malá cena. Veď čo ma to stojí? Polhodinu denne? S tým sa dá žiť. 

Čo úplatky?

Áno, aj to. Osobne som nikdy nezobral ani neponúkol úplatok, ale od iných ľudí viem, že existuje tiché očakávanie drobných súm...

... ste veľmi zdvorilý...

Ide v podstate o úplatky, očakávanie je, že majú byť automatické. Držím sa od toho bokom, ale v tejto kultúre žije väčšina Chorvátov. Myslím, že to má dva dôvody, po prvé, ľudia cítia, že tí hore sú nepoctiví, čo dáva zlý príklad. Druhá vec je, že na množstvo vecí potrebujete dovolenie, ak niečo chcete urobiť, čo dáva predpoklad a zvyšuje príležitosť, že si môžete pýtať úplatok.

Existuje aj tretia príčina, ktorou je isté kultúrno-spoločenské dedičstvo Uhorska, čo máme s Chorvátmi spoločné. Ale k inej téme, naučili ste sa po chorvátsky, počul som, ako dokonale a rýchlo ste sa tu s Chorvátmi rozprávali. Muselo to byť ťažké, ako rýchlo ste sa naučili po chorvátsky?

O tom uhorskom dedičstve som tiež počul. Pokiaľ ide o reč, tu sa učíte stále, stále nosím chorvátsky slovník a mám sa kde zlepšovať, určite v tom budem pokračovať po celé roky. Chorvátsky som sa musel naučiť, keď som písal knihu o šiestich storočiach republiky v Dubrovníku, pôvodný materiál bol, samozrejme, v latinčine alebo taliančine, ale množstvo sekundárnej literatúry bolo v chorvátčine alebo srbčine, čo bolo ťažké. Ale dokázal som to. Nebola iná možnosť.

Ste aj chorvátskym občanom?

Áno, už niekoľko rokov.

Prečo ste sa ním stali?

Bolo mi to ponúknuté, bola to forma ocenenia, ktorej sa mi dostalo za moju prácu. Mám dvojaké občianstvo.

Ďalšia kniha, ktorú ste napísali, sa týka kardinála Stepinaca. Jeho príbeh je nám na Slovensku blízky, v niektorých ohľadoch ho možno porovnávať s prezidentom Tisom, resp. slovenskými biskupmi počas vojny, v niečom je výrazne odlišný. Ako vnímate postavu kardinála Stepinaca?

Istý čas bol považovaný za kontroverznú postavu, kvôli zinscenovanému súdnemu procesu v roku 1946. Skôr by som povedal, že na istý čas sa stal kontroverzným. Zaujímavé je, že v rokoch 1942-1943 aj chorvátski komunisti a partizáni sami používali citáty zo Stepinacových homílií, dokonca ich tlačili a využívali ako kritiku ustašovského režimu. Bol vtedy považovaný za kritika ustašovského režimu.

Podporil vznik chorvátskeho štátu, ale odmietol ustašovský režim.

Presne. Veril, že Chorváti majú mať štát, ale nijako ho to neviedlo k zmätku, že by mal preto podporovať ustašovský ideologický režim. Ustašovci boli v podstate nacionalistickí revolucionári, keď prišli k moci pod dohľadom talianskych fašistov, ale prakticky pod kontrolou nemeckých nacistov, urobili rad vecí, ktoré boli veľmi zlé.

Kardinál Stepinac bol veľmi jasným kritikom národného socializmu dlho predtým, než moc prevzali ustašovci. Po roku 1939 organizoval vítanie a pomoc Židom, ktorí ušli z Tretej ríše a Rakúska po anšluse, osobne išiel na stanicu, kde týchto ľudí vítal, pomáhal im s dokladmi a podobne. Mal teda veľmi blízke vzťahy so židovskou komunitou. O jeho antisemitizme nemôže byť ani reči, bol veľmi otvorene proti nacizmu. Ale podobne ako väčšina Chorvátov sa tešil vzniku samostatného štátu.

Zostal kritický k režimu aj v čase, keď ustašovci posielali Židov, Rómov a ďalších do koncentračných táborov?

Kardinál Stepinac je kritizovaný za to, že sa v tom čase nepostavil a nepredniesol homíliu, kde by rázne odsúdil prenasledovanie. Celkom jasne odsúdil rasizmus, ale je fakt, že mohol povedať viac.

Na druhej strane, po celý čas intervenoval a tlačil na Pavelićovu vládu, aby zachránili Židov, väčšina z nich konvertovala na katolicizmus. Mnohí žili v zmiešaných manželstvách a arcibiskup intervenoval v ich prospech, rovnako ako v prospech Židov, ktorí zostali Židmi, ak to tak možno povedať. Robil to veľmi diskrétne. Myslím, že zastával postoj, že sa nedá na niekoho kričať a obviňovať ho a potom sa pokúšať pomáhať a zachraňovať obete tohto režimu. 

Ak vám ide o to druhé a máte isté postavenie, musíte nájsť vhodný typ rovnováhy, ako to robiť, aj keď to nemusí dobre vyzerať, dokážete vďaka tomu zachraňovať životy ľudí. A on zachránil celé masy ľudí. Robil presne to, čo pápež Pius XII. chcel. Arcibiskup Stepinac bol verný a poslušný voči Svätej stolici. Týkalo sa to, samozrejme, aj vzťahu k Srbom, čo je zaujímavé už preto, že to bolo pred Druhým vatikánskym koncilom, teda v čase, keď mala Cirkev pomerne tvrdý postoj k – ako sa tomu vtedy hovorilo – schizmatikom, pravoslávnym kresťanom.

Hoci pravoslávni kresťania boli sami ešte kritickejší k pápežovi a katolíkom.

Kardinál Stepinac pred komunistickým súdom. Foto: wikimedia

Čo to presne znamenalo v tom čase?

Cirkev hlásala, že pravoslávni kresťania majú konvertovať na katolícku vieru, ale len čo to začal štát vynucovať a Srbov nútiť do konverzií, Cirkev sa proti tomu postavila.

Jozef Tiso bol prezidentom štátu, čo mení všetko. Podporoval síce prax výnimiek pre Židov, ale za každú udelenú výnimku bol deportovaný iný Žid, až kým sa neskončili deportácie, čo je morálne neobhájiteľné stanovisko.

Je to, samozrejme, tak, dokonale to ilustruje, prečo by biskup alebo kňaz nemal mať politickú moc v štáte. Môže to osobu aj Cirkev kompromitovať.

Narazili ste na nejaké poznámky alebo komentár, ktorý mal kardinál Stepinac na Jozefa Tisa?

Stretol som sa s jediným, až po skončení vojny, išlo o zmienku v denníkoch kardinála Stepinaca, keď bol už v domácom väzení, kde vyjadril ľútosť nad udelením trestu smrti pre Jozefa Tisa. Inak nič, ale nemyslím, že by bol nejaký zvláštny dôvod, aby ho komentoval.

Keď sme sa stretli, prekvapili ste ma, že poznáte meno Tomislava Poglajena, u nás známeho pod menom Kolakovič.

Čítal som o ňom veľa, ale zatiaľ nič od neho, to musím dobehnúť. Poglajen mal známu misiu na Slovensku a v ďalších krajinách, ale zaujala ma najmä jeho rola špeciálneho vyslanca medzi pápežom a Antem Pavelićom. Bol to zvláštny človek, ktorý bol schopný pôsobiť na hrane spravodajskej práce, podstatné je, že provinciál jezuitov mu v tom zabránil, zastavil to.

Druhá vec, ktorú o ňom viem, je zo Stepinacových denníkov, myslím, že kardinál k nemu prechovával úctu a v istom zmysle uznanie, súčasne ale akoby uvažoval, či to všetko môže byť pravda, čo sa o Poglajenovi dozvedel.

Ak sa nemýlim, vy ste katolík...

... áno, chodím na svätú omšu každý deň...

... tak mi vysvetlite jednu záhadu. Katolíci čelili v Anglicku celé storočia istému útlaku a marginalizácii, keď to prežili, prišlo obdobie konverzií a veľkých diel katolíckej literatúry, a keď tlak v druhej polovici 20. storočia zanikol, rímsky katolicizmus akoby sa v Anglicku stratil. Prečo?

Súhlasím. Z historických dôvodov bol antikatolicizmus časťou identity britského štátu, celkom zvlášť základnou súčasťou britského patriotizmu najmä medzi hlúpymi ľuďmi. Ak ste chceli definovať samého seba, patril k tomu antikatolicizmus, osobne si myslím, že to bolo prejavom proti-írskeho sentimentu a tiež trochu kvôli teroristickému pokusu Guya Fawkesa v roku 1605.

Preto je tradičný britský patriotizmus antikatolícky. Zákonné prekážky proti katolíkom boli zrušené až v roku 1829, pre britského monarchu je stále nemožné byť katolíkom, môže sa vydať/oženiť alebo môže byť moslimom, budhistom alebo svedkom Jehovovým, ale nemôže byť katolíkom. V prvej polovici 20. storočia sme zažili oživenie katolicizmu, čo nesúviselo až tak s odporom voči protestantizmu, skôr by som povedal, že to bolo prejavom odporu voči liberalizmu.

Vezmite si, ako bojoval G. K. Chesterton s H. G. Wellsom, bol to zápas proti sekulárnemu liberalizmu, pričom to bolo celé roky predtým, než sa Chesterton sám stal katolíkom. Celé oživenie bolo poháňané konvertitmi. Dôvodom bolo aj to, že katolicizmus bol predtým z veľkej časti eliminovaný. Aby som to zhrnul, katolicizmus je v Británii kontrakultúra, je to protirevolučné hnutie, kultúrne stojí proti revolúcii.

Problém nastal s tým, že keď vedenie katolíckej Cirkvi prišlo s ústupkami, keď Cirkev chcela byť viac kompromisná, viac ekumenická a nájsť spoločnú reč s protestantmi, ľudia stratili záujem byť katolíkmi. Ak všetci veríme v tú istú vec, prečo sa trápiť s tým, čo je to katolicizmus? Keď som sa ja stal katolíkom, moja matka plakala. Neskôr išla so mnou na svätú omšu, chcem tým povedať, že katolicizmus vtedy niečo vyvolával, bolo treba vynaložiť isté úsilie, niečo to stálo.

Ešte za Jána Pavla II. platilo, že katolicizmus bol v konflikte so sekularizmom, s ľavicovým sekularizmom, s komunizmom. Samozrejme, že keď sa človek stal katolíkom, vedel, že je to omnoho viac ako tieto postoje. Smerujem k tomu, že po Druhom vatikánskom koncile došlo v Británii  k tomu, že bol menší záujem o katolicizmus, najmä medzi intelektuálmi. Pocit kontrakultúry sa začal vytrácať. Pre Britov platí, že nie je jednoduché postaviť sa svojim predsudkom, niečo nás musí nahnevať, platí to aj o vojne, keď je jedna vec v podstate rovnaká ako tá druhá, strácame záujem.

Vy ste pracovali veľmi blízko s Margaret Thatcherovou, narazili ste vy osobne niekedy na predsudky kvôli tomu, že ste katolík?

Nie, pretože Thatcherová bola metodistka, jej otec bol metodistický laický kazateľ. Metodisti boli menej antikatolícki ako anglikáni, pretože kládli oveľa väčší význam čítaniu Písma. Nikdy som u nej nenarazil na antikatolicizmus, brala ľudí takých, akí sú. Hoci to teraz mnohí tak zdôrazňujú, pre ňu doslova platilo, že jej bolo jedno, či bol niekto čierny alebo biely, ak bol zaujímavý – a musím dodať – aj užitočný, tak ho brala takého, aký bol. Keď bol niekto hlupák, považovala to za stratu času.

Jej pamäti Moje roky na Downing Street, v časti, kde sa stala premiérkou, začínajú modlitbou sv. Františka, vo zvyšku knihy už náboženstva veľa nie je. Zvykli ste spolu hovoriť o náboženstve?

Áno, hovorili, rada o tom hovorila, myslím, že ju to zaujímalo. Ale pri nekatolíkoch je to ťažké, viera je pre nich omnoho súkromnejšia, nároky na praktizovanie viery sú nižšie, neviem napríklad, či sa modlila. My ideme na svätú omšu a všetko o sebe vieme. Ale záujem mala.

Pokiaľ ide o jej prejavy, mala pomerne dlhý konflikt s Anglikánskou cirkvou, pretože tá bola ľavicová.

Spomínam si na jednu drobnosť. Dvaja z nás, ktorí sme jej písali prejavy, John O´Sullivan a ja, obidvaja sme katolíci, Sullivan je rodený katolík, ja som konvertita, myslím, že sme si s ňou rozumeli. Raz nám povedala: Neviem, čo to s vami katolíkmi je, ale z nejakého dôvodu viete, ako písať prejavy (smiech). Možno v tom nevidela požehnanie, ale cítila nejaký druh mentality, ktorá nám umožňuje s integritou vyjadriť to, čo je dôležité.

A vo svojich prejavoch mala rada filozofiu, nie vždy išlo o niečo sofistikované, ale nechcela sucho hovoriť, že chce znížiť dane o desať percent. Rada sa dotýkala ľudskej prirodzenosti, povahy, niečoho hlbšieho. Platí to pre veriacich kresťanov, ale pre katolíkov zvlášť, že viera nie je len niečo osobné, že ide o doktrínu, filozofiu, integritu a niečo hlbšie, systematickejšie. Aj keď máme svoje pochybnosti a otázky, stále vieme, aká je prirodzenosť človeka, umožňuje nám to iného upútať, zaujať, nasadiť sa za niečo.

Myslím, že preto nás mala so Sullivanom rada, mala rada výmenu názorov a myšlienok, nielenže nebola antikatolícka, bola celkom prokatolícka.

Samozrejme, s výnimkou potratov.

Áno, bola za potraty. Raz sme spolu verejne nesúhlasili, bola to verejná hádka.

Verejná?

Áno! (Smiech.) Stalo sa to v Amerike, hovorili sme po sebe, každý za seba. Ona povedala, že keď sa niekto rozhodne ísť na potrat, nie je na tom nič kontroverzné, je to každého rozhodnutie, bol to taký ten klasický libertariánsky argument. Moje svedomie sa búrilo, nemohol som to tak nechať, musel som jej protirečiť, urobil som to pomerne ostro, ona mi skočila do reči a prepukla hádka.

Musím však niečo dodať: Nikdy necítila potrebu pomstiť sa alebo niečo odplatiť. Možno sa nájde pár ľudí, s ktorými sa napokon kvôli politike rozišla, ale vo všeobecnosti bola veľmi otvorená, ak verila, že to, čo hovoríte, si aj myslíte, že tomu veríte. Mohli ste sa s ňou pohádať, ale inak k vám zostala milá a priateľská.

Keď bola staršia, viere prikladala väčší význam, čo nie je prekvapujúce. Jej manžel chodil do kostola častejšie ako ona, chodili do anglikánskeho kostola, aj keď bola metodistka. Povedal by som, že brala náboženstvo vážne.

Oddávna nosím jednu otázku, ktorá sa mi ťažko kladie. Dovoľte mi ju položiť: Pokiaľ ide o kráľovskú rodinu, sú veriaci?

Je to hrozná vec, ktorú sa chystám povedať, ale otázka zaznela. Je mi to ľúto, ale musím to povedať, obávam sa, že nie. (Ticho.) V prvom rade, všetci z nich sú protestanti s výnimkou lorda Nicholasa Windsora, ktorý je katolík a stratil tým teoretickú možnosť nastúpiť na trón.

Poviem to takto, budem hovoriť len o kráľovnej. Kráľovná má mimoriadne veľký zmysel pre povinnosť, je to veľmi morálna a oddaná osobnosť (dutiful person). Chápe to veľmi protestantským spôsobom, je si vedomá, že je najvyššou predstavenou anglikánskej cirkvi (Supreme Governor), ale je to veľmi chladný typ viery. Som trochu podozrievavý, keď sa niekto správa nábožensky chladne.

Myslím si, že náboženská viera, ak je skutočná, je niečo horúce. Nepovedal by som, že sú veľmi veriaci, samozrejme, ak pripustíme, že nikomu nevidíme do jeho srdca.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0