Pred sto rokmi zabíjala po celom svete tzv. španielska chrípka. Na jej následky zomreli milióny ľudí, niektoré odhady hovoria o 20, iné o 50 až 100 miliónoch obetí. Chrípka zasiahla celý svet, uchránených bolo len niekoľko málo miest. Podľa niektorých teórií sa začala v Amerike, iní hovoria o našej časti Európy, za dva roky 1918 – 1920 svetom prebehli až tri vlny epidémie. O tom, čo vieme a čo dodnes o španielskej chrípke nevieme, rozpráva profesor verejného zdravotníctva Trnavskej univerzity Martin Rusnák.

Keby teraz vypukla španielska chrípka, bola by nebezpečná?

Pred sto rokmi, keď vypukla, boli úplne iné podmienky. Vojna, ľudia boli podvyživení, vojaci boli na fronte, neboli antibiotiká, nebola diagnostika, celková úroveň života bola iná. Keby vypukla teraz, reakcia by bola iná. Chrípka v roku 1918 sa šírila relatívne pomaly, prvý prípad je zaznamenaný u zdravých a relatívne dobre živených amerických vojakov, ktorí sa chystali do vojny.

Dnes máme systém rýchlej reakcie, väčšina krajín vie rýchlo reagovať, zabezpečiť potrebné opatrenia: rýchlo stanoviť diagnózu, prijať opatrenia proti nekontrolovanému šíreniu. Mohli sme to vidieť naposledy počas prasacej chrípky.

Väčšina ľudí pred sto rokmi nezomrela na samotnú chrípku, ale na bakteriálne ochorenie pľúc. Keby mali antibiotiká, pravdepodobne by viacero z nich prežilo.

Položil som teda zlú otázku, tak veľmi sa zmenili podmienky.

Nie je to zlá otázka. Dôležité na týchto diskusiách je, že to nemusí byť chrípka, čo nás môže v obrovských množstvách zabíjať. Môže sa to zopakovať, dôležité preto je, že potrebujeme budovať systémy opatrení, aby sme vedeli rýchlo zareagovať. Všetko je to veľmi nákladné a mnoho ľudí si myslí, že ak sa nič nestane, sú to vlastne vyhodené peniaze. To však nie je pravdou, musíme byť pripravení chrániť obyvateľov aj pred menej pravdepodobnou situáciou. Je to úlohou špecializovaných služieb v každom rozvinutom štáte, aj u nás.

Vojaci nakazení chrípkou vo vojenskom tábore Funston v Kansase v USA, kde bol zaznamenaný prvý prípad smrti. Foto: wikimedia

Vypukla za posledných sto rokov nejaká podobne nebezpečná alebo horšia epidémia, ako bola španielska chrípka?

Áno, napríklad ebola. Je ešte horšia. Až 95-percentná úmrtnosť – 95 ľudí zo 100, ktorí boli infikovaní, zomreli. Podarilo sa to udržať, bolo však potrebné vyhlásiť celosvetové nebezpečenstvo. Ebola je momentálne v Kongu, aj keď celosvetové ohrozenie zdravia verejnosti nebolo vyhlásené.

Priblížte najdôležitejšie teórie, prečo bola španielska chrípka taká smrtiaca, údajne aj preto, že mnohí sa predávkovali aspirínom?

Áno, aj to je pravda. Teórií je veľmi veľa. Vírus chrípky sa mení v čase, my vlastne nehovoríme o jednom víruse, ale o troch, pretože on sa vrátil v nových vlnách – jar a jeseň 1918 a zima 1918-19. Po prvej vlne si ľudia mysleli, že je už po chrípke, chvíľku bol pokoj a zrazu sa vrátila. Problém je, že vírusy chrípky mutovali tak, že sa kombinovali, vracali sa s inými vlastnosťami. Vysoká virulencia, schopnosť rýchlo nakaziť ďalších v krátkom čase, sa tak nestratila. To platí pre chrípku aj dnes. Keď väčšina obyvateľov ochorie, začne byť voči vírusu imúnna, vírus sa akoby stratí, aj keď vírusy sú tu po celý rok. Po roku 1918 svet zažil tri ďalšie pandémie chrípky. V roku 1957 ázijská, v roku 1968 kongkonská a v roku 2009 pandémia prasacej chrípky.

Kde zostáva v tom čase, keď nie je už epidémia?

Najčastejšie u hlodavcov a vtákov. Divo žijúce kačice sú známym nositeľom. Človek sa nakazí, keď zje kačacie mäso.

Ako dostane chrípku kačica?

Z prostredia, cez potravu, často od hlodavcov. Chrípka sa šíri po celom svete, nepozná hranice, do istej miery sa menia nositelia.

Povedali ste, že chrípka sa šírila pomaly, na wikipedii som čítal, že to bolo rýchle: za 25 týždňov sa nakazilo 25 miliónov ľudí.

Áno, myslel som to tak, že to neprebehlo zo dňa na deň. Samozrejme, problém monitorovania choroby bol komplikovaný vojnou, štáty, ktoré boli vo vojne, uplatňovali cenzúru, nemohlo sa o tom písať. Preto sa to volá španielska chrípka, Španielsko nebolo vo vojne, a keď chrípka prepukla tu, písalo sa o nej. Pritom chrípka bola v tom čase aj vo Francúzsku, Nemecku a podobne.

Je nejaká teória, prečo sa chrípka prejavila práve v USA, navyše v Kansase, vo vnútrozemí?

Máme meno amerického vojaka, ktorý ako prvý zomrel s príznakmi, ktoré sa potom šírili ďalej. Ale nevieme, čo ho zabilo. Vieme, že to, čo ho zabilo, sa rýchlo rozšírilo na ďalších vojakov. Bol prvý zaznamenaný, ktorý mal rovnaké príznaky ako všetci ďalší, ktorí na španielsku chrípku zomierali. Nevieme, či pred ním zomrel niekto z jeho známych alebo rodiny, od koho sa nakazil, pretože sa musel od niekoho nakaziť. Jeho meno je meno prvej zaznamenanej obete, volal sa Albert Gitchell a bol vojakom v tábore Funston. Bolo to v marci 1918. Sú teórie, ktoré to spájajú s hlodavcami, poľovaním na stredozápade USA, je okolo toho veľa špekulácií.

Pasažierom, ktorí nemali na tvári masku, zakazovali používanie verejnej dopravy v Seattli. Foto: wikimedia

Máme nejaké porovnania alebo odhady, ktoré národy to zasiahlo viac a ktoré menej? A prečo sa to niektorým komunitám vyhlo?

Zasiahlo to všetky národy alebo krajiny, bola to celosvetová pandémia. Známe sú aj niektoré výnimky, ide o niekoľko ostrovov (Samoa), kde zaviedli prísnu karanténu, to znamená, že boli schopní včas prijať prísnu reguláciu, napríklad žiadne lode nemohli pristáť na pobreží, museli zostať v karanténe. Podobne postupovala Austrália, ale po prvej vlne karanténu zrušila a chrípka udrela znovu. Podobne sa pandémii vyhli niektoré mestečká a obce, ktoré sa uzavreli, nedalo sa chodiť dnu ani von, museli vyriešiť otázku zásobovania, nebolo to jednoduché.

Aká smrteľná bola chrípka na našom území?

Rovnako ako inde, prebehli tu všetky tri vlny pandemickej chrípky.

Podľa jednej z teórií zasiahla viac strednú vekovú generáciu ako deti a starých ľudí, je to pravda?

Nie je to ani potvrdené, ani vyvrátené, ale záznamy z USA a škandinávskych krajín ukazujú, že najmä prvá vlna viac zasiahla mladších ľudí. Špekuluje sa, že starší boli do istej miery imúnni, keďže boli opakovane zasiahnutí predchádzajúcim bežnými chrípkami. Podarilo sa nám izolovať vírus, ktorý bol v Rusku, kde sa našla zamrznutá obeť. Ale my nevieme, ktorý z vírusov to je, či ide o niektorý zo skorších vírusov alebo o neskoršiu mutáciu chrípky. Máme len tento jeden zdroj.

Zostaňme ešte pri faktoch, zrejme zásadnú dôležitosť mali pre šírenie chrípky vojaci.

Európa sa dala po dlhom období stagnácie do pohybu. V minulosti cestovali bohatí ľudia, vlaky a iné prostriedky hromadnej dopravy neboli. Do toho prišla vojna, ktorá pohla s veľkými skupinami ľudí, sami boli v blízkom telesnom kontakte, či už v zákopoch, alebo v kasárňach, a presúvali sa. Niet ideálnejších podmienok na prenos infekcie. Keď ide o takú vážnu infekciu, nebezpečenstvo je vyššie.

Nebola to prvá tak smrtiaca epidémia, predtým sme mali morové epidémie. Keď si pozrieme, ako sa šíril mor, opäť sa niektoré podobnosti opakujú. Migrácia obyvateľstva je zásadný faktor. Pozrite sa na riziká dnes, migrácia je oveľa vyššia – nemyslím migračnú krízu, ale bežnú migráciu, turistiku, obchod, bežné cestovanie, povedzme v lete do Chorvátska k moru. Alebo vnútorný pohyb, tie desiatky tisíc ľudí, ktorí chodia na športové štadióny, typickým príkladom je púť hadždž do Mekky, ktorú každý rok sprevádza chrípka, a podobne.

Ako reagovali krajiny cez vojnu, keď zaznamenali rastúci počet ochorení a úmrtí?

Keďže bola vojna, išlo o bezpečnostné riziko, prvým opatrením bolo utajenie. Z tohto dôvodu do veľkej miery zomreli ďalší ľudia, šírilo sa to. Vo svojom dôsledku to zrejme ovplyvnilo aj koniec vojny, hrozilo, že nebude mať kto bojovať. Skončila sa vojna, ľudia sa tešili, vojaci sa začali vracať domov a prišla druhá vlna chrípky.

Ako reagovali štáty potom?

To už bolo komplikovanejšie, tlak verejnosti bol už väčší, nedalo sa to utajiť. Ale čo mohli urobiť? Pripravení neboli na nič. Začal sa predpisovať masovo aspirín, ktorý bol považovaný za všeliek, ale predpisovali ho v takých množstvách, že spôsoboval krvácanie, najčastejšie do pľúc, to spolu s infekciou viedlo k smrti.

Aspirín spôsoboval krvácanie do pľúc alebo to len umocňoval?

Vírus napadá bunky a deštruuje tkanivo, keď k tomu pridáte chemikáliu, ktorá zľahčuje prienik vody do pľúc a krvácanie, riziko rastie.

Jednotka pohotovosti počas pandémie v americkom Washingtone, foto: wikimedia

Španielska chrípka nebola chorobou chudobných, pretože sa nakazili aj šľachtici a bohatí, dostal ju napr. španielsky kráľ Alfonz XIII., ako sa liečili vtedy bohatí?

Izolovali sa. Mali potrebnú starostlivosť, dosť potravín, teplo a podobne. Na chrípku zomierajú ľudia aj dnes, aj u nás, ale všimnite si kto: tí, čo sú v zlom stave, tí, ktorí trpia podvýživou ako ľudia bez domova, alebo sú v inak zlom stave, napr. starí ľudia. Na konci vojny a po vojne boli podmienky zlé, aj keď išlo o bývanie, stravovanie. Tí, čo boli v lepších podmienkach, mali lepšie šance prežiť.

Keď sa hovorí o počtoch obetí, rozptyl je veľmi veľký: 500 miliónov nakazených, milióny mŕtvych, niekde sa hovorí, že 50 až 100 miliónov mŕtvych. Aký odhad používate vy, koľko ľudí zomrelo?

Osobne zvyknem považovať za realistické číslo, že na chrípku zomrelo asi toľko ľudí, ako zomrelo v prvej svetovej vojne, v nej zahynulo 17 miliónov ľudí. Tých sto rokov je dlhá doba, všimnite si, prečo sú tie odhady také veľké a neurčité. Po vojne sa rozpadol systém fungovania mnohých štátov, napr. u nás v Rakúsko-Uhorsku, vznikli nové štáty, chýbajú nám presné registre, koľko ľudí a na čo zomrelo. Neboli medzinárodné organizácie, ktoré by dodávali to, čo dnes Európske centrum pre kontrolu ochorení alebo Svetová zdravotnícka organizácia. Nič z toho nebolo.

Na Slovensku vieme povedať, kde bola chrípka silnejšia a kde slabšia?

Nikde som sa o tom nedočítal, skôr nie. Vieme povedať, že Slovensko malo veľmi zlú zdravotnú službu, časť lekárov odišla, najmä Maďari a niektorí Nemci, napr. Trnava mala iba jednu infekčnú nemocnicu.

Z dejín je ešte zaujímavé, aké rôzne mená dávali tejto chrípke, v Španielsku sa o tom písalo, preto sa zaužívalo španielska, ale Poliaci ju napr. volali ruská chrípka, vidíme, ako sa v tom premietali rôzne antipatie.

Čím vás táto téma zaujala?

Zaoberám sa tým a pôsobil som vo viacerých krajinách, ktoré prešli vojnou, bol som dva roky v Bosne, pôsobil som v Srbsku, v južnom Sudáne, v Karibiku a podobne. Chodievam tam pomáhať, zažil som viackrát, aké hrozné dôsledky má vojna, keď prestanú platiť všetky pravidlá, na ktoré sme inak zvyknutí. Na Sv. Lucii alebo na Jamajke som zažil kontrast, keď sa v prístave zastaví loď s tisíckami bohatých Američanov alebo Európanov, ktorí prídu na niekoľkoposchodovej lodi, prídu do krajiny, kde ľudia bezradne ležia na zemi a niet im pomoci. Ten kontrast je ohromný.

Čo vás vedie k tomu, že chodíte do krajín po vojne?

Patrím ku generácii, ktorá je hrozne šťastná, nezažili sme vojnu, žijeme v dobrých podmienkach. Keď človek vyštuduje medicínu, vedie ho to k záujmu o iných, preto tam chodím pomáhať ako lekár. Teraz máme nové projekty vo Vietname, Mjanmarsku a Indonézii.

Z ktorých krajín chodia lekári najčastejšie pomáhať?

Moja skúsenosť je, že ide o krajiny, ktoré mali kolónie, Holandsko, Veľká Británia a podobne. Kolegovia majú pocit, že týmto krajinám niečo dlžia, preto prichádzajú pomáhať a pôsobia tam celé roky. V Londýne či Amsterdame majú inštitúcie, ktoré sa tomu odborne venujú. U nás má niečo podobné profesor Krčméry.

Čo je na pôsobení v takejto krajine iné ako u nás, z medicínskej stránky?

Mnoho vecí, jednou z nich je, že tam sa robí najmä medicína, u nás čoraz viac byrokracia. U nás vypisujete záznamy a papiere, tam musíte okamžite pomáhať, nikto sa nepýta.

Máte obavu pred nákazou?

Samozrejme, že sa bojím, každý sa bojí. Ochorieť v takej krajine nie je zábavné, viac sa ale bojí človek, ktorý nevie. Keď sa dáte zaočkovať a dodržiavate pravidlá, riziko je nízke.

Už ste niekedy ochoreli?

Nie. Padal som s lietadlom, čo je najčastejšia príčina úrazov – doprava, hadov, škorpiónov ani levov sa až tak báť netreba.

Mimochodom, všimnite si, koľko ľudí sa necháva zaočkovať u nás doma. Je to nízke percento, pritom viaceré stavy to majú predpísané ako povinnosť, lekári, vojaci, policajti – a nedodržuje sa to.

Vy sám dostávate chrípku u nás?

Máme päť vnukov, často sa stretávame, vždy nám zo škôlky alebo školy niečo donesú. Aj keď roky sa očkujeme, preto je priebeh ľahší.

Foto: Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo