Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
22. november 2018

Pri mešite s moslimskými migrantmi

V tábore som videl výlučne mladých mužských migrantov, o ktorých sa starajú niekoľkí mladí, západoeurópski a dokonalou angličtinou hovoriaci idealisti.
Pri mešite s moslimskými migrantmi

Na snímke mešita v meste Mostar v stredu 18. júla 2018. FOTO TASR – Lukáš Grinaj

V tú sobotnú noc na moslimskom severozápade Bosny som postával pred mestskou mešitou.

Mešitový park bol tmavý, niekoľkí zo zaseknutých migrantov vo Velikej Kladuši postávali navôkol. Videl som dvoch z nich ako čierne prízraky v protisvetle: Keď chceli odísť, najskôr jeden druhému starostlivo natiahol jednu rukavicu, pomaly pochodil parkom, až potom šli preč.

Ale vrátiť!

Cez cestu, azda v 15-metrovej vzdialenosti, ležal tanečný bar „Lacoste“. Otvorené okná, živá jugo hudba, ženský smiech, svetlá. „Lacoste“ bolo to správne miesto, stále viac zábavychtivých mladých ľudí išlo doň. Migranti sedeli nad svojimi smartfónmi alebo pozerali nehybne na druhú stranu. Len keď dve zvlášť vyzývavé Bosnianky prechádzali mešitovým parkom – vysoké podpätky, krátke kožené sukne, mohutné biele boa z peria – sa hlava jedného migranta otočila o 180 stupňov.

Pohyboval som sa medzi týmito dvoma svetmi a šiel som aj do tanečného baru. Aj bosniacki muži v „Lacoste“ boli navzájom láskaví: Jedného potľapkávali, ako keby sa ťahal ručný granát na jeho tyle, a jedného vysťahovalca poctili tým, že mu vyzliekli jeho koženku, na ktorej ešte visela cenovka. Nálada bol veľkolepá. Pilo sa pivo Heine­ken z malých fľašiek a šialene veľa sa fajčilo. Nikto nepozeral do svojho smartfónu, všetci sa smiali a tancovali. Medzi strofami speváčka ťahala hlboké šluky zo svojej cigarety. Svoje cigarety si rozžeravovala s priam náboženským zápalom.

V nedeľu okolo obeda som sa vybral k táboru. Nový primátor Fikret Abdić ho zriadil na jar. S niečím takým má skúsenosť, počas vojny v Bosne v 90. rokoch tu mal svoj vlast­ný štát, malú republiku prosrbských Bosniakov, a Abdić v tom období zatvoril Sara­jevu verných Bosniakov do haly pre chov kureniec. Po vojne si svoje vojnové zločiny odsedel v Chorvátsku. Len čo ho prepustili z väzenia, obyvatelia Velikej Kladuše si ho zvolili za primátora.

Od jari 2018 je akurát jeho Velika Kladuša ohniskom pri vonkajšej hranici EÚ. Mnohé tisícky migrantov prešli malým mestom, mnohé stovky v ňom zostávajú. Zostávajú v moslimskom regióne, ktorý leží tak severne a tak západne ako nijaký iný v Európe. Domáci Bosniaci reagujú relatívne chápavo, mnohí ubytovávajú migrantov za peniaze alebo aj bezplatne. V Chorvátsku je nervozita väčšia.

Noviny denne prinášajú správy o malých skupinách migrantov, ktorých zadržali pri hranici, v lesoch alebo v horách. V októbri po výtržnostiach pri hranici Chorvátsko zavrelo hraničný prechod Velika Kladuša.

Tábor Fikreta Abdiča, to bola kedysi lúka, ktorá je oddelená od mesta ladom ležiacimi poľami s vysokou vyschnutou burinou. Desiatky rozličných stanov ležia na holej zemi, sú pokryté sivými plachtami. Túlavé psy z Velikej Kladuše tu už priviedli na svet šteňatá.

Inzercia

V tábore som videl výlučne mladých mužských migrantov, o ktorých sa starajú niekoľkí mladí, západoeurópski a dokonalou angličtinou hovoriaci idealisti. Jeden pomocník utečencom sa usmieval zasnene, keď jedinému chlapcovi v tábore požičiaval svoj bicykel. „Ale vrátiť!“ zakričal na neho po anglicky.

Videl som, ako sa z dvoch čiernych limuzín rozdávalo nejaké secondhandové oblečenie. Prišli len niekoľkí migranti, aby sa prehrabávali v starých háboch. Dobrodinci z limuzín hovorili po srbsko-chorvátsky, mali jednu bosniacku a jednu salzburskú štátnu poznávaciu značku. Tá, ktorá šla v Mercedese so štyrmi výfukmi, nosila tričko „Medzinárodné fórum solidarity Emauzy“.

Pri tábore mi prišiel naproti bolesťou skrivený migrant, podopierali ho viacerí kolegovia. Po dvoch rokoch z Mníchova odsunutý Maročan v brilantnej nemčine povedal: „To sú tie vajcia!“ – „Kopli vám do nich?“ – „Nie, to je choroba. Tí tu nemajú tie správne lieky pre mňa.“

V tú sobotnú noc som sa v mešitovom parku rozprával so skupinou migrantov. Povedali, že sú Sýrčania, ktorí sa dali dohromady cestou. Boli noví v Kladuši a spali v mešitovom parku. V žiadnom prípade nechceli do tábora, „nie je čistý“, a odmietali aj jedlo od mimovládnych organizácií, „primiešavajú doň uspávacie prostriedky, aby migranti nerobili nijaké ťažkosti. Veď niektorí migranti berú kokaín alebo hašiš.“

V tú sobotnú noc

Neviem posúdiť, či medzi migrantmi skutočne kolovali drogy. Môžem len potvrdiť, že drogy sú pre nich témou. V tú sobotnú noc som počul, ako sa traja migranti hádali pred mešitou. V spore zaznelo viackrát slovo „marihuana“.

V tú sobotnú noc som sedel sám s jedným Damašťanom, mladým kultivovaným sunnitom. Sám sa neoznačoval za „utečenca“, ale za „migranta“. Povedal, že v Damasku síce nikdy nebola vojna, ani tam „niet budúcnosti“. Hovoril dobre po francúzsky a chcel ísť do Francúzska. Na ceste bol už 14 mesiacov, obišiel so svojou skupinou silno stráženú macedónsko-srbskú hranicu, aby okolo Albánska nadol došiel do Srbska a zo Srbska do Bosny.

Damašťan ešte nikdy nepil alkohol a veril, že aj veriaci bosniacki moslimovia od­mie­tajú alkohol. Mimo vystrájajúceho tanečného baru povedal: „Bosna je dobrá krajina, pretože je moslimská. Keď začujú v Tuzle alebo Sarajeve, že si zo Sýrie, nevezmú od teba nijaké peniaze v reštaurácii. Tu sa môžem umyť v mešite a nabiť mobilný telefón, občas mi veriaci dajú dve marky.“ Počul, že v Bosne tiež kedysi bola vojna. No nevedel, kto tu proti komu bojoval.

V tú sobotnú noc ma v mešitovom parku oslovil aj jeden Alžírčan. Poznal rakúsky utečenecký tábor Traiskirchen, po dvoch rokoch ho odsunuli z Rakúska a hovoril trocha po nemecky. Úpenlivo ma prosil, aby som ho vzal späť do Rakúska. Odmietol som. Ako už Sýrčanom, tak aj jemu som dal nejaké peniaze. Zatancoval mi so svojím driblerským umením a vzápätí bolo moje druhé vrecko na nohaviciach prázdne. Alžírčan sa zakrátko vrátil do mešitového parku a vrátil mi môj ošúchaný zápisník. Až neskôr som si všimol, že preč bol aj môj mobilný telefón.

V onú noc som ešte videl, že jeden migrant spal na podlahe jednej čevabdzinice, v spacom vaku, na kartóne. Tento lokál bol už zatvorený, jeho vlastník čistil gril. A úplne neskoro v tú sobotnú noc som pred mešitou videl jednu postavu, ktorá sa podobala na stredovekého mnícha. Bola zahalená v ťažkej čiernej látke a obrátená k pevným základom minaretu, nehybne tu čupela.

Odporúčame