Chráňme univerzity pred aktivistami – ľavicovými aj pravicovými

Chráňme univerzity pred aktivistami – ľavicovými aj pravicovými

Isabelle Chowová. FOTO – Via Facebook

Ešte zraniteľnejšia ako sloboda vyznania je krehká sloboda univerzitného vzdelávania. (Reakcia na článok Zdržať sa, keď ide o progres, je neprípustné)

Včera zverejnil kolega Lukáš Krivošík článok Zdržať sa, keď ide o progres, je neprípustné. Opisoval v ňom prípad, v ktorom sa ocitla mladá študentka a študentská senátorka na Kalifornskej univerzite v Berkeley.

Ako sa píše v článku, ide o to, že administratíva Donalda Trumpa plánuje zúžiť zákonnú definíciu rodu na fyzické pohlavie jednotlivca. Inými slovami, ak ste sa narodili s mužskými pohlavnými orgánmi, ste muž. Ak so ženskými, ste žena.

Tento návrh narazil aj na odpor ľavicových aktivistov. A zvlášť v akademickej oblasti. V rámci širšieho spoločenského tlaku na Biely dom mal koncom októbra študentský senát v Berkeley prijať uznesenie, ktoré by odsúdilo iniciatívu Trumpovej administratívy. Uznesenie prešlo, no jedna senátorka, Isabella Chowová, sa zdržala.

Kvôli tomuto postoju musí dnes študentka čeliť nevídane zúrivému nátlaku vrátane toho, aby sa vzdala svojej funkcie.

(Pri téme o nastupujúcich trendoch v americkom akademickom prostredí sme sa zastavili už viac ráz. Napríklad aj pri fakte, že podľa sebadeklarácie v ňom ľavicoví liberáli nad konzervatívcami prevažujú dnes už deväťnásobne, viac v článku Spravte si selfie s konzervatívnym profesorom, čoskoro vymrie.)

V diskusii pod včerajším článkom sa objavil zaujímavý príspevok, ktorý by zniesol všetky kritériá, aby mohol byť publikovaný ako samostatná esej.

Bolo by škoda, keby zostal len v diskusii pod článkom:

Nejde len o kresťanov, ale o slobodu bádania

Akademické slobody vyrástli na základoch stredovekých univerzitných slobôd. Zrodil ich ten údajne temný stredovek, ktorý umožňoval komunite profesorov a študentov slobodne bádať, dával jej imunity pred štátnou mocou a dovoľoval jej autonómne spravovať vlastné záležitosti, lebo nešlo už tak celkom len o ich vlastné záležitosti, ale o inštitucionálne záruky slobody bádania a vzdelávania, bez ktorých každá spoločnosť upadá.

A dnes, keď už nie sme v temnom stredoveku, ale neskorom novoveku, či vlastne v postmodernej, postindustriálnej spoločnosti, stávajú sa akademické slobody nástrojom na potláčanie názorov iných. Univerzita bola kedysi oddelená od politickej, štátnej moci a svoju nezávislosť si hájila. Dnes sa ale, ako tomu nasvedčuje americký príklad uvedený v článku, univerzita sa prostredníctvom akademických orgánov podieľa na vytváraní spoločenského tlaku, aby štátna moc určité rozhodnutie neprijala, poťažmo iné rozhodnutie či jeho zámer zrušila. Z nezávislej inštitúcie sa tak stáva súčasťou konkrétnej politickej loby, čo nie je žiadny progres, ale, naopak, odklon od pôvodnej idey univerzity a tým aj jej zákonitý úpadok.

Dnes, keď už nie sme v temnom stredoveku, ale neskorom novoveku, či vlastne v postmodernej, postindustriálnej spoločnosti, stávajú sa akademické slobody nástrojom na potláčanie názorov iných. Zdieľať

Je prinajmenšom zvláštne a nelogické, ak spoločenské proklamácie, na ktoré má každý jedinec, či už formou slobody prejavu, alebo zhromažďovania, právo, prijíma akademická inštitúcia, ktorá ma zverené samosprávne právomoci v záujme napredovania univerzity, čiže spoločenstva študentov a učiteľov vytvoreného s cieľom bádania a vzdelávania.

Akademický senát či iná entita vytvorená v rámci univerzity je teda viazaná konkrétnym vecným mandátom voči svojmu spoločenstvu, vznikla, aby presadzovala a ochraňovala záujmy členov univerzity a nemá aj preto žiadnu primárnu slobodu politického prejavu, s výnimkou, ak by išlo o zásah do privilégií univerzity. Takáto entita má – naopak – záväzky, aby sa starala len o veci, ktorej jej boli v záujme celku zverené a chránila napríklad aj slobodu prejavu svojich členov.

Plnú slobodu prejavu má len člen univerzity, akademické orgány, naopak, majú povinnosť chrániť slobodu univerzitného bádania a vzdelávania a iné slobody svojich členov, nie právo do nich zasahovať vyjadrovaním politických názorov za celú univerzitu.

Akademický senát teda nemá čo prijímať politické proklamácie, nie k tomu jeho členov ustanovilo spoločenstvo univerzity za svojich reprezentantov.

Už to je absurdné, že na politické otázky odpovedajú akademické orgány hlasovaním, a nie diskusiou, už to samotné je opúšťaním idey univerzity ako autonómneho spoločenstva slobodných ľudí, ktorých samospráva má túto slobodu rozvíjať, a nie potlačovať. Ale ak sa už napriek tomu univerzitné teleso vyjadruje – menom univerzity – hlasovaním k politickým otázkam, nemalo by opúšťať pôvodný étos univerzity, ktorým je slobodné prijímanie a vyslovovanie názorov bez hrozby perzekúcie.

Nato univerzity vznikli, takže ak dnes vyjadrujú na určité spoločenské otázky, ktoré sú predmetom verejnej diskusie, názor formou hlasovania, majú súčasne podporiť tých svojich členov, ktorí majú minoritné názory, ak ich vyslovili hlasovaním. Inak hlasovanie stráca zmysel, o čom by najmä socialistický človek, povinne hlasujúci vo voľbách za kandidátku národného frontu, vedel čo-to americkej mládeži porozprávať.

Ak je totiž (čo si nemyslím, ale predpokladajme to) daná otázka predmetom legitímneho rozhodovania samosprávneho orgánu univerzity, je v rozpore s duchom samosprávy, ak má ten, kto nehlasuje s väčšinou, zdôvodňovať, prečo konkrétnym spôsobom hlasoval. Kto mu totiž predpíše ten správny názor? Ako u nás za socializmu akčný výbor, t. j. nejaká skupina hlasne kričiacich „angažovaných“ študentov či učiteľov mimo rozhodovacieho telesa? Načo je ale potom hlasovanie a rozhodovanie, ak ide o potvrdenie nejakej objektívnej pravdy, ktorá existuje bez ohľadu na hlasovanie? Nejde skôr o vytváranie zdania legitimity, čo bol aj jediný účel socialistických „slobodných“ volieb?!

Dnes sa kresťania nemusia schovávať do katakomb a omnoho zraniteľnejšia ako ich sloboda vyznania je krehká sloboda univerzitného vzdelávania. Zdieľať

Plazivo sa presadzujúcim duchom univerzitnej neslobody trpia najviac sociálne vedy, keďže sú prvým rukojemníkom spoločenských ideológií, ktoré chcú ovládnuť myslenie človeka. Ako hovorí profesor Václav Bělohradský, po ústupe náboženstva sa v sekularizovanej spoločnosti stávajú správcom určitých spoločenských ideí, predstáv o tom, čo je správne, práve sociálne vedy.

Profesor však predpokladá diskurz, ktorý sa ale hlasovaním o otázkach toho, čo je spoločensky správne, a ešte viac nátlakom na to, ako hlasovať, z univerzít – tých správcov čistoty vied – vytráca. Aj keď sa nestane nič horšie ako to, že univerzity stratia svoj pôvodný spoločenský význam, lebo stranícke elitárstvo – ktoré, ako sa zdá, na nich víťazí – vylučuje ich spôsobilosť vychovávať elity pre celú spoločnosť, je to predsa len škoda a to škoda pre celú spoločnosť vrátane tej jej časti, ktorej príslušníci sú dnes v politicky riadenom diskurze na univerzitách v minorite.

Aj preto v danom kontexte, naznačenom článkom, je dôležitejším problémom ako ohrozenie slobody vyznania vzmáhajúca sa nesloboda univerzít, prinajmenšom ich časti. Lebo dnes sa kresťania nemusia schovávať do katakomb a omnoho zraniteľnejšia ako ich sloboda vyznania je krehká sloboda univerzitného vzdelávania.

Nie v záujme ochrany slobody vyznania kresťanov, ale v záujme samotnej ochrany slobody bádania a vzdelávania pre všetkých, osobitne v sociálnych vedách, ju treba chrániť pred akýmikoľvek aktivistami (ľavicovými, pravicovými), ktorí by si chceli univerzity privlastniť ako nástroj na vyvolávanie spoločenského „tlaku“ a presadzovanie vlastnej straníckej agendy.

Autor: diskutér Alfi

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo