Šťastie otcovstva v bezdetnej Európe

Šťastie otcovstva v bezdetnej Európe

Ilustračné foto TASR/AP

Keď sme práve trávili s naším malým dieťaťom niekoľko týždňov pri mori, uvedomil som si šťastie nášho rodičovstva ako ešte nikdy predtým.

Skôr než budem pokračovať ďalej, poviem niečo dôležité: ja som ten posledný, ktorý by chcel niečo vyčítať bezdetným. Pre mnohých je to nechcené nešťastie a ja nechcem nikoho uraziť.

Ja sám som dlho nemal v úmysle založiť si rodinu a za to, že ju mám, vďačím neskorej milosti. A kedysi som ani nemal nejako zvlášť rád deti a ani teraz netrápim ľudí plamennými prednáškami o pokrokoch mojej dcéry. Nič si nenamýšľam. Chcem len raz zo srdca povedať, aké šťastie je byť otcom dieťaťa.

Bezdetní

Rodina je vlastne najväčšou samozrejmosťou sveta a vôbec by nemala byť témou debát. A predsa ňou je. K zamysleniu ma priviedol článok profesora Herwiga Birga, doyena demografie v Nemecku. Pre túto dôležitú disciplínu boli v celom Nemecku zriadené len tri inštitúty a aj tieto tri boli po odchode ich zakladateľov do penzie zlúčené alebo zredukované. Pre porovnanie: už v roku 2011 existovalo v Nemecku 173 katedier pre „Gender Studies“.

Profesor Birg ukazuje, ako rýchlo v ostatných desaťročiach stúpal podiel žien, ktoré celý život nemajú deti. Aktuálne je to tretinový podiel a stúpa. Birg považuje za možné, že v blízkej budúcnosti si polovica príslušníčok jednej generácie nikdy v živote nezaloží rodinu.

Zaujímavý je jeden detail: Herwig Birg uvádza, že ešte v 90. rokoch nemecký Ústavný súd vyniesol rozsudok, ktorý zvýhodňuje rodinu oproti bezdetným, a síce k opat­ro­v­níc­kemu poisteniu. Potom, píše, boli rodine naklonené rozsudky stále zriedkavejšie. Uvádza možný dôvod: väčšina sudcov na nemeckom Ústavnom súde je medzičasom tiež bezdetná, z piatich ústavných sudkýň ani jedna nemá deti.

Vedúci troch najsilnejších ekonomík Európy, Angela Merkelová, Emmanuel Macron a Theresa Mayová, nemajú deti. Zatiaľ čo rodina funguje ako súdno-ideologické bojové pole, veľkú časť moci v Európe vykonávajú bezdetní.

A teraz späť k moru, k našim neskoroletným týždňom pri dolnom Jadrane. Dôležitým javiskom je ihrisko. Nikdy predtým som si nepomyslel, že raz budem nástojiť na tom, aby som každý deň navštívil nejaké ihrisko. Naše ihrisko v Čiernej Hore ležalo na príkrom svahu nad zálivom a malo všetko, čo ihrisko potrebuje: tri šmýkačky, dve hojdačky a dva plastové domčeky s otváracími oknami a dverami.

Naše ihrisko navštevovali mnohé národnostne zmiešané páry a aj my sme boli jed­ným z nich. Popri štyroch-piatich ďalších jazykoch sa hovorilo hlavne po srbsko-chorvátsky a rusky, a zvlášť Rusky a Čiernohorky oslovovali moju dcéru ako chlapca. Trpezlivo som ich korigoval. Som síce dosť reakcionársky, no gender symbolika detského oblečenia je mi úplne ukradnutá. Moja dcéra v žiadnom prípade nebehá okolo ako ružový bonbón, nosí aj veľa modrej.

Na tomto ihrisku bolo nezvyčajne veľa otcov. K priekopníckemu výskumu kočí­ku­jú­cich fotrov od Fera Múčku neviem dodať nič priekopnícke, preto len toľko: Mám rád správanie mužov na ihriskách, dokonca si ho vychutnávam. Nijaké falošné kecy a ani ohováranie za chrbtom. My otcovia sme si s mlčaním plným rešpektu vzájomne udržiavali odstup, ktorý bol iba zriedka prerušený krátkou konšpiračnou výmenou pohľadov.

Iba jeden z týchto tatinkov vyčnieval z radu. Robil, čo inak robia len mamičky, zvedavo ma oslovil. Čupeli sme pri jednom z týchto umelých domčekov a tento premotivovaný srbský hipster sa ma spýtal: „Koľko má mesiacov?“ – „Štrnásť.“ – „Koľko má zubov?“ – „Šesť.“ – „Naša má osem mesiacov a tiež už má šesť zubov!“

Skutočné šťastie

Prečítajte si tiež:
Tajné zápisky chlapa, ktorý kočíkuje v meste Zdieľať

Náš rekreačný byt bol na prvom poschodí a pozeral na srbskú pravoslávnu cerkev. Jej dvere boli celý deň otvorené, pozreli sme do nej a zžili sme sa s ňou. Nad vchodom sa pýšila freska archanjela Michala, zlato pozadia bolo veľmi nenápadné a rozsvietilo sa iba pri špeciálnom dopade svetla, takmer v pološere. Pre nás katolíkov boli v meste vlastné omše, ale tichý spev zboru a kadidlo z pravoslávnej cerkvi vanuli k nám a zasväcovali nás. Na sviatok svätej Petky som dostal v kaviarni hrušku na účet podniku.

Aj pop, Čiernohorec ako z obrázkovej knihy, veľký, silný, husté čierne vlasy a biela brada, úradoval často dole v kaviarni. Starý cerkevník nosil neustále biely kovbojský klobúk, a keď cez vonkajšie lano zvonil s tromi chrámovými zvonmi, vymieňal si komplicovské pohľady s mojou uchvátenou dcérou. Mladý cerkevník čakal celý deň, že veriaci vstúpia do chrámu, aby si pri ňom kúpili sviece. Túžil po rodine a na naše dieťa často volal melancholicky „Bibi“. Keď čistil liturgický predmet v studni, moja dcéra sa mu prizerala.

Moja dcéra bola nespornou paňou námestia pred cerkvou. Často hopkala láskyplne uchvátená k nejakej z mnohých mačiek, aby ju v momente najväčšej blízkosti vy­fac­kala. Dojímalo ma, keď sme zo živého stredomorského pouličného života vstúpili do nejakého kostola a keď aj moja maličká pobožne stíchla.

To je už všetko, čo som chcel povedať. To šťastie, keď ma moja dcéra obidvoma rukami objala, pretože sa k nej náhle zohol kovbojský cerkevník. Keď mi zadumane sedela na kolenách, zatiaľ čo ja som si popíjal svoje prvé ranné macchiato. Keď pol dňa nedala z ruky malé žlté datle, ktoré nazbierala pod palmami. Keď sa nechala štekliť, ako keby jej nespôsobovali nijakú bolesť stovky záchvatov smiechu bez prestávky. Keď pri daždi ochutnávala vodu, ktorá vytekala z odkvapu. Alebo pri slnečnom svite more.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo