Šťastie otcovstva v bezdetnej Európe

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Šťastie otcovstva v bezdetnej Európe

Ilustračné foto TASR/AP

Keď sme práve trávili s naším malým dieťaťom niekoľko týždňov pri mori, uvedomil som si šťastie nášho rodičovstva ako ešte nikdy predtým.

Skôr než budem pokračovať ďalej, poviem niečo dôležité: ja som ten posledný, ktorý by chcel niečo vyčítať bezdetným. Pre mnohých je to nechcené nešťastie a ja nechcem nikoho uraziť.

Ja sám som dlho nemal v úmysle založiť si rodinu a za to, že ju mám, vďačím neskorej milosti. A kedysi som ani nemal nejako zvlášť rád deti a ani teraz netrápim ľudí plamennými prednáškami o pokrokoch mojej dcéry. Nič si nenamýšľam. Chcem len raz zo srdca povedať, aké šťastie je byť otcom dieťaťa.

Bezdetní

Rodina je vlastne najväčšou samozrejmosťou sveta a vôbec by nemala byť témou debát. A predsa ňou je. K zamysleniu ma priviedol článok profesora Herwiga Birga, doyena demografie v Nemecku. Pre túto dôležitú disciplínu boli v celom Nemecku zriadené len tri inštitúty a aj tieto tri boli po odchode ich zakladateľov do penzie zlúčené alebo zredukované. Pre porovnanie: už v roku 2011 existovalo v Nemecku 173 katedier pre „Gender Studies“.

Profesor Birg ukazuje, ako rýchlo v ostatných desaťročiach stúpal podiel žien, ktoré celý život nemajú deti. Aktuálne je to tretinový podiel a stúpa. Birg považuje za možné, že v blízkej budúcnosti si polovica príslušníčok jednej generácie nikdy v živote nezaloží rodinu.

Zaujímavý je jeden detail: Herwig Birg uvádza, že ešte v 90. rokoch nemecký Ústavný súd vyniesol rozsudok, ktorý zvýhodňuje rodinu oproti bezdetným, a síce k opat­ro­v­níc­kemu poisteniu. Potom, píše, boli rodine naklonené rozsudky stále zriedkavejšie. Uvádza možný dôvod: väčšina sudcov na nemeckom Ústavnom súde je medzičasom tiež bezdetná, z piatich ústavných sudkýň ani jedna nemá deti.

Vedúci troch najsilnejších ekonomík Európy, Angela Merkelová, Emmanuel Macron a Theresa Mayová, nemajú deti. Zatiaľ čo rodina funguje ako súdno-ideologické bojové pole, veľkú časť moci v Európe vykonávajú bezdetní.

A teraz späť k moru, k našim neskoroletným týždňom pri dolnom Jadrane. Dôležitým javiskom je ihrisko. Nikdy predtým som si nepomyslel, že raz budem nástojiť na tom, aby som každý deň navštívil nejaké ihrisko. Naše ihrisko v Čiernej Hore ležalo na príkrom svahu nad zálivom a malo všetko, čo ihrisko potrebuje: tri šmýkačky, dve hojdačky a dva plastové domčeky s otváracími oknami a dverami.

Naše ihrisko navštevovali mnohé národnostne zmiešané páry a aj my sme boli jed­ným z nich. Popri štyroch-piatich ďalších jazykoch sa hovorilo hlavne po srbsko-chorvátsky a rusky, a zvlášť Rusky a Čiernohorky oslovovali moju dcéru ako chlapca. Trpezlivo som ich korigoval. Som síce dosť reakcionársky, no gender symbolika detského oblečenia je mi úplne ukradnutá. Moja dcéra v žiadnom prípade nebehá okolo ako ružový bonbón, nosí aj veľa modrej.

Na tomto ihrisku bolo nezvyčajne veľa otcov. K priekopníckemu výskumu kočí­ku­jú­cich fotrov od Fera Múčku neviem dodať nič priekopnícke, preto len toľko: Mám rád správanie mužov na ihriskách, dokonca si ho vychutnávam. Nijaké falošné kecy a ani ohováranie za chrbtom. My otcovia sme si s mlčaním plným rešpektu vzájomne udržiavali odstup, ktorý bol iba zriedka prerušený krátkou konšpiračnou výmenou pohľadov.

Iba jeden z týchto tatinkov vyčnieval z radu. Robil, čo inak robia len mamičky, zvedavo ma oslovil. Čupeli sme pri jednom z týchto umelých domčekov a tento premotivovaný srbský hipster sa ma spýtal: „Koľko má mesiacov?“ – „Štrnásť.“ – „Koľko má zubov?“ – „Šesť.“ – „Naša má osem mesiacov a tiež už má šesť zubov!“

Skutočné šťastie

Prečítajte si tiež:
Tajné zápisky chlapa, ktorý kočíkuje v meste Zdieľať

Náš rekreačný byt bol na prvom poschodí a pozeral na srbskú pravoslávnu cerkev. Jej dvere boli celý deň otvorené, pozreli sme do nej a zžili sme sa s ňou. Nad vchodom sa pýšila freska archanjela Michala, zlato pozadia bolo veľmi nenápadné a rozsvietilo sa iba pri špeciálnom dopade svetla, takmer v pološere. Pre nás katolíkov boli v meste vlastné omše, ale tichý spev zboru a kadidlo z pravoslávnej cerkvi vanuli k nám a zasväcovali nás. Na sviatok svätej Petky som dostal v kaviarni hrušku na účet podniku.

Aj pop, Čiernohorec ako z obrázkovej knihy, veľký, silný, husté čierne vlasy a biela brada, úradoval často dole v kaviarni. Starý cerkevník nosil neustále biely kovbojský klobúk, a keď cez vonkajšie lano zvonil s tromi chrámovými zvonmi, vymieňal si komplicovské pohľady s mojou uchvátenou dcérou. Mladý cerkevník čakal celý deň, že veriaci vstúpia do chrámu, aby si pri ňom kúpili sviece. Túžil po rodine a na naše dieťa často volal melancholicky „Bibi“. Keď čistil liturgický predmet v studni, moja dcéra sa mu prizerala.

Moja dcéra bola nespornou paňou námestia pred cerkvou. Často hopkala láskyplne uchvátená k nejakej z mnohých mačiek, aby ju v momente najväčšej blízkosti vy­fac­kala. Dojímalo ma, keď sme zo živého stredomorského pouličného života vstúpili do nejakého kostola a keď aj moja maličká pobožne stíchla.

To je už všetko, čo som chcel povedať. To šťastie, keď ma moja dcéra obidvoma rukami objala, pretože sa k nej náhle zohol kovbojský cerkevník. Keď mi zadumane sedela na kolenách, zatiaľ čo ja som si popíjal svoje prvé ranné macchiato. Keď pol dňa nedala z ruky malé žlté datle, ktoré nazbierala pod palmami. Keď sa nechala štekliť, ako keby jej nespôsobovali nijakú bolesť stovky záchvatov smiechu bez prestávky. Keď pri daždi ochutnávala vodu, ktorá vytekala z odkvapu. Alebo pri slnečnom svite more.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo