František Mikloško: Slovenská spoločnosť a cirkev – 25 rokov ponovembrového vývoja

Slovensko nemalo vo svojich novodobých dejinách nikdy takých pokojných 25 rokov bez vojny a bez vonkajších medzinárodných tlakov, ako boli tie, ktoré si tento rok pripomíname.

Ak sa moderný slovenský politický národ zrodil v druhej polovici 19. storočia, tak až do vzniku Československej republiky v roku 1918 Slováci zažívali pod maďarizačným tlakom neustály zápas o holé národné prežitie. V roku 1918 vzniklo Československo, ktoré pre Slovensko znamenalo veľký kultúrny, cirkevný, spoločenský i politický rozmach. Ale to trvalo 20 rokov. V septembri 1938 došlo k Mníchovskej dohode, v novembri 1938 k Viedenskej arbitráži , 14. marca 1939 vznikol Slovenský štát, v roku 1945 tento štát skončil, v rokoch 1946-1948 tu bolo ešte zdanie demokratického Československa a od roku 1948 nastúpila v Československu komunistická diktatúra, ktorá skončila až v novembri 1989.

"Za 25 ponovembrových rokov, osobitne od 1. januára 1993, kedy vznikla Slovenská republika, môžeme o sebe premýšľať a vidieť seba takých, akí sme. S čím sme sa na tejto ceste teda stretli?"

Zdieľať

Za týchto 25 ponovembrových rokov, osobitne od 1. januára 1993, kedy vznikla Slovenská republika, môžeme o sebe premýšľať a vidieť seba takých, akí sme. S čím sme sa na tejto ceste teda stretli?

Vyrovnávanie sa s minulosťou

Už bolo povedané, že vznik Československa znamenal v slovenskom živote, najmä na pozadí tvrdej maďarizácie, veľký duchovný rozmach. Ten ale niesol so sebou aj niektoré negatíva, ktoré sme si uvedomili až po novembri 1989. Aj vďaka československej politike, aj vďaka slovenskému nastaveniu bolo v našich dejinách marginalizované všetko, čo súviselo s uhorskými dejinami. Korene slovenských dejín sa datovali od príchodu sv. Cyrila a Metoda, potom pokračovali snáď Matúš Čákom, Bernolákom a štúrovským obdobím v 19. storočí. O tom, v čom boli naše dejiny zasadené, sa nehovorilo ako o autenticky slovenských dejinách. Obdobie Slovenského štátu 1939 až 1945, aj vzhľadom na zabrané južné územia Slovenska Maďarmi, tieto tendencie ešte zosilnili. A obdobie komunizmu chaos v chápaní slovenských dejín už len dovŕšil. Prvé roky po novembri 1989 nepriniesli žiadne svetlo, naopak v návale nacionalizmu sa len pokračovalo po tejto ceste. Maďarsko sa odvždy celkom samozrejme hlásilo k celým uhorským dejinám. Výsledok na Slovensku bola frustrácia a osočujúce polemiky . Až teraz sa začíname pomaly hlásiť ku kontinuite celých našich dejín a našej pamäti. Potrebovali sme nato 25 rokov slobody.

Slovenský štát 1939 – 1945 bol naším prvým samostatným štátom v celých dejinách. Dopadol katastrofálne. Slovensko sa síce vďaka Slovenskému národnému povstaniu a obnovenej Československej republike ocitlo na strane vojnových víťazov, ale trauma z vojnového Slovenského štátu zostala súčasťou nášho vedomia.

Táto trauma sa prejavovala stále. Bol som v 70. a 80. rokoch činný v tzv. tajnej cirkvi. Žil som v blízkosti tajného biskupa Jána Korca a katolíckych laikov Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho. Katolícke hnutie na Slovensku v čase komunizmu bolo najsilnejšie a najmohutnejšie. Ale zásadne sa vyhýbalo akémukoľvek spojeniu s politickým, alebo aj občianskym disentom. To nám bolo často zazlievané, ale bola v tom v prvom rade opatrnosť, aby sme nemohli byť obžalovaní z politického klerikalizmu alebo z „klérofašizmu“, čo bola terminológia, ktorá vznikla na pozadí vojnového Slovenského štátu. Vedeli sme, že v takom prípade by sa nás ani západný svet nezastal.

Táto trauma sa rovnako preniesla do obdobia slobody. Stála pri rozhodovaniach Jána Čarnogurského, ako predsedu Kresťanských demokratov na Slovensku pri vzniku samostatného Slovenska v roku 1993, ako aj pri tom, či Kresťanskí demokrati budú spolupracovať s Vladimírom Mečiarom. Ján Čarnogurský to pomenúval jasne: „Katolíci na Slovensku si nemôžu dovoliť urobiť nejakú fatálnu chybu v politike, pretože pre Slovensko by to pred svetom mohlo mať katastrofálne dôsledky.“ Táto trauma zo Slovenského štátu 1939-1945 sa prejavila aj ináč. Totiž v paradoxne nevysvetliteľnej podpore kardinála Jána Korca, disidenta, náboženského väzňa a veľkého vyznávača viery predsedovi vlády SR Vladimírovi Mečiarovi, ktorý stál v roku 1993 pri vzniku Slovenskej republiky. Podľa mňa kardinál Korec, ktorý si prial samostatné Slovensko, sa bál a nechcel dopustiť, aby sa Slovensko rozdelilo a ohrozilo tak nový štát, ktorý už raz tak zle dopadol. Vyzýval preto k spolupráci s Vladimírom Mečiarom.

K vojnovému Slovenskému štátu sa musíme postaviť tvárou v tvár. Židovské deportácie boli zločinom proti ľudskosti a vláda, parlament a prezident ich bez odporu realizovali. Toto treba otvorene pomenovať. Na druhej strane, poprava prvého slovenského prezidenta a zároveň katolíckeho kňaza Jozefa Tisa znamenala taký vnútorný šok pre Slovákov, že ona asi v období komunizmu niesla myšlienku slovenskej štátnosti. Myslím si, že za 25 rokov od novembra 1989 sa aj vďaka ďalším vnútorným zápasom o tvár Slovenska darí predsa budovať demokratické Slovensko a takto prekonávať aj spomínanú traumu zo Slovenského štátu.

"Myslím si, že za 25 rokov od novembra 1989 sa aj vďaka ďalším vnútorným zápasom o tvár Slovenska darí predsa budovať demokratické Slovensko a takto prekonávať aj spomínanú traumu zo Slovenského štátu."

Zdieľať

V súvislosti s vyrovnávaním sa so slovenskou minulosťou treba spomenúť ešte nasledovné. Na prelome rokov 1990 a 1991 sme v slovenskom parlamente prijali dve Vyhlásenia. Jedno sa týkalo deportácií Židov zo Slovenska v čase Slovenského štátu a druhé Odsunu slovenských Nemcov zo Slovenska po skončení II. svetovej vojny.

Potom sme sa spolu s maďarským parlamentom pokúšali dvakrát prijať spoločné Vyhlásenie, ktoré by sa dotklo vzájomných krívd a vyjadrovalo nádej na pokojné spolužitie do budúcnosti. Ani raz sa to nepodarilo. Ukázalo sa, že jednak na niektoré udalosti z minulosti máme iný pohľad, ale ešte viac, že ich dôsledky siahajú do súčasnosti. Z maďarskej strany to bolo riešenie maďarskej otázky na Slovensku po II. sv. vojne, zo slovenskej zabratie južného územia v roku 1938 po Viedenskej arbitráži. Kým v prvom prípade išlo o možné majetkové nároky, v druhom dôsledky Viedenskej arbitráže jedna strana chápala ako krivdu, kým druhá ako nápravu Trianoskej zmluvy. Maďarská otázka na Slovensku je trvale prítomná a je výzvou pre každú politickú garnitúru.

A možno ešte stručne s vyrovnaním sa s obdobím komunizmu na Slovensku. Na Slovensku nebol za 25 rokov nikto odsúdený za politické prenasledovanie občanov počas komunizmu. Bolo prijatých viacero zákonov o tzv. náprave krívd a odškodnení, zákon o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, zákon o zriadení Ústavu pamäti národa, vychádzajú stále knihy a štúdie o hlavných funkcionároch ŠtB v Československu a na Slovensku, v niektorých profesiách sa uplatňuje tzv. Lustračný zákon. Vzniklo desiatky pamätníkov a pamätných tabúľ, bolo vydaných nespočetné množstvo spomienok i vedeckej literatúry na tému prenasledovania občanov.

Základná otázka ale znie, či obete komunizmu a ich rodiny majú pocit, že politici sa za nich vyrovnali s obdobím komunizmu. Tu si myslím, že asi jediný spôsob, ako sa nakoniec vyrovnať s týmto zločineckým obdobím, je nezabudnúť na obete. Len ako príklad, keď raz na Slovensku vznikne Múzeum dvoch totalít, mohol by sa nájsť spôsob, ako zachytiť mená všetkých popravených, väznených, odvlečených, usmrtených počas Holocaustu. Za každým jedným menom bude jeho príbeh, jeho túžby, jeho príbuzní. Každé jedno meno bude hovoriť o obludnosti systému a ľudí, ktoré tieto hrôzy páchali a podieľali sa na nich. Tieto mená by mali zostať ako odkaz i ako výstraha aj do ďalekej budúcnosti. Táto výzva pred nami stále zostáva.

Čo prežívame dnes

Mnohé z toho, čo po 25 rokoch slobody prežívame, je spoločné pre všetky postkomunistické krajiny. V prvom rade je to zneistenie ľudí. To zneistenie vychádza zo základnej materiálnej i spoločenskej potreby človeka, mať prácu. Druhá vec, ktorá nás všetkých tlačí, je všade prítomná korupcia. Ide cez všetky politické roviny, cez samosprávu, cez štátnu správu a ešte ďalej. Korupcia nie je záležitosťou len postkomunistických krajín, je to celosvetový problém. Peniaze sa stali dnes pre ľudí skutočným božstvom. Vo vyspelých demokratických krajinách existujú však obranné mechanizmy, ktorými sa dá proti nej bojovať. Budovanie týchto mechanizmov, rovnako tiež základných demokratických návykov, ako slušnosť, vzájomná ohľaduplnosť, dodržanie daného slova sú ďaľšími výzvami pre našu krajinu.

Keď prišiel november 1989, krajiny ako Poľsko, Maďarsko, východné Nemecko, Česko, Slovensko, ale i všetky pobaltské krajiny a Arménsko, mali pripravenú politickú garnitúru, ktorá bola pripravená prevziať v danej chvíli politickú i ekonomickú zodpovednosť. Túto alternatívu nemali a možno ani nemohli mať krajiny ako Rumunsko, Bulharsko, Ukrajina, Moldavsko, nehovoriac o ďalších krajinách bývalého Sovietskeho zväzu. V našom prostredí to bola poľská Solidarnosć, východonemeckí evanjelici, maďarskí intelektuáli, Charta 77 i slovenskí kresťania a intelektuáli, ktorí v 70. a 80. rokoch 20. storočia aj za cenu obetí pripravovali túto demokratickú alternatívu. Ľudia, ktorí sa po novembri dostali k moci, prežili svoje najlepšie roky v totalite v zápase o hodnotový politický systém a s väčšími alebo menšími chybami sa snažili v politike tieto hodnoty presadzovať.

Dnes táto generácia odchádza a k moci sa na všetkých úrovniach politického i ekonomického života dostáva generácia, ktorá svoje najlepšie roky prežila už v slobode, ale v zápase o základné existenčné problémy ako práca, bývanie a podobne. Je to pragmatická generácia, ktorá vie, že čo si nevyzápasí, nebude mať. To je pochopiteľné, ale druhá stránka tejto veci je, že naše krajiny zasiahla na všetkých úrovniach života mohutná vlna pragmatizmu, ktorú ťažko premôcť. Treba s ňou zápasiť, ale treba popri nej budovať alternatívu. A tak, ako v Česko-Slovensku za normalizácie trvalo budovanie generácie odporu takmer 20 rokov, tak budovanie spomínanej alternatívy môže trvať tiež dlhšie, ako by sme si priali. Ale podstatné je, že ak sa raz v spoločnosti táto pragmatická vlna vyčerpá, aby tu bola alternatíva, pripravená znovu prevziať zodpovednosť do svojich rúk.

"Na Slovensku máme medzi duchovnými stále mnoho verných, oddaných a pracovitých ľudí, ale vo všeobecnosti tu neexistuje reflexia života cirkvi a viery."

Zdieľať

Pokúsim sa ešte stručne naznačiť, čo znamenalo, najmä pre väčšinovú Katolícku cirkev na Slovensku tých 25 rokov slobody. Katolícka cirkev, ale rovnako aj iné cirkvi na Slovensku sa po novembri 1989 pustili s veľkým nadšením a nasadením do svojej obnovy. Bolo postavených viac ako 500 nových kostolov a kaplniek, boli obnovené resp. aj nanovo postavené kňažské semináre, rehoľné domy a pastoračné centrá. Vznikli katolícke školy, Katolícka univerzita v Ružomberku, máme televíziu LUX a rádio Lumen. Aj keď počet kňazských povolaní mierne klesá, na Slovensku sú obsadené kňazmi prakticky všetky farnosti. Z hľadiska štatistík je teda Katolícka cirkev na Slovensku na tom veľmi dobre. Do toho vstúpila kauza odvolania arcibiskupa Bezáka, ktorá odrazu narušila tento štatistický optimizmus.

Emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojich knihách rozhovorov s veľkou úctou hodnotí tzv. ľudovú zbožnosť, ktorá sa prejavuje napr. pri rôznych náboženských zhromaždeniach a pútiach. Nakoniec, počas komunizmu sme na Slovensku opierali náš zápas o vieru v prvom rade o túto ľudovú zbožnosť. Ale ak by ona mala byť niekde vyjadrením celej miestnej cirkvi, to by už mohlo znamenať stereotyp a stagnáciu. A práve kauza arcibiskupa Bezáka vo svojich dôsledkoch otvorila aj tento problém našej cirkvi. Nie, žeby arcibiskup Bezák bol ten, kto jediný našu cirkev mohol potiahnúť zo stáročiami zažitej ľudovej zbožnosti. Ale práve jeho nejasné odvolanie ukázalo, že predstavitelia slovenskej cirkvi sú hlboko zakorenení práve v takomto type cirkvi a s takýmto vzťahom hierarchie k veriacim. Touto ľudovou zbožnosťou sú žiaľ poznačené takmer všetky katolícke médiá, zvlášť týždenník Katolícke noviny.

Veriaci na Slovensku dospeli a chcú svoju vieru budovať na osobnom, prežitom a reflektovanom vzťahu k cirkvi. Na Slovensku máme medzi duchovnými stále mnoho verných, oddaných a pracovitých ľudí, ale vo všeobecnosti tu neexistuje reflexia života cirkvi a viery. Kňazi, ktorí roky študovali v Taliansku alebo na inom mieste v zahraničí, sa po návrate do vlasti niekde strácajú a nepočuť o nich. Nejde pritom o to, aby sa títo kňazi vrátili a už nás len poučovali. Ale práve istá „konfrontácia“ života cirkvi vo svete a u nás by mala pre nás obrovský význam. Zbožnosť našich veriacich je obrovský dar, ktorý je bohatstvom Slovenska, ale táto zbožnosť čaká v našich časoch na osobné dozretie, na osobný vzťah ku Kristovi a cirkvi, na rozhľad, ktorý prináša všeobecná cirkev i iné miestne cirkvi vo svete. Toto je teda východiskový stav dnešnej cirkvi, 25 rokov po páde komunizmu.

Čo môžeme ponúknuť svetu

Stali sme sa súčasťou globálneho sveta. Najviac si to uvedomujem, keď vidím, koľko mladých ľudí zo Slovenska študuje vo svete, koľko našich ľudí pracuje v iných krajinách. Sú to desaťtisíce ľudí. Je to často osud chudobnejších krajín. Rovnako sú na tom ďalšie postkomunistické štáty v EÚ: Poľsko, Maďarsko, aj Čechy. Sme spojení skypom, internetom, mobilom, už to teda nie je emigrácia, akú sme doteraz zažívali. Samozrejme, domáce politické garnitúry by mali robiť všetko pre to, aby ľudia zostávali v prvom rade doma. Ale rozkázať nemožno nikomu. Nakoniec, celý svet je dnes v obrovskom pohybe. Netreba navyše zabúdať, že mnohí naši ľudia dosahujú vonku pozoruhodné výsledky, ktoré by sa mali stať prirodzene súčasťou našej kultúry a dejín. Je to nová situácia a každá krajina si bude musieť v týchto nových podmienkach hľadať svoje miesto a identitu.

"Ľudia, ktorí strávili pre svoje svedomie vo väzniciach desaťtisíce rokov, sú dôkazom toho, že naše krajiny nikdy neprestali byť vnútorne slobodnými. Oni nám dávajú právo pokojne sa pozerať ostatným krajinám do očí."

Zdieľať

Pri našom stretaní sa so slobodným svetom musíme myslieť na našich ľudí, ktorí strávili pre svoje svedomie vo väzniciach desaťtisíce rokov. Oni sú dôkazom toho, že naše krajiny nikdy neprestali byť vnútorne slobodnými. Oni nám dávajú právo pokojne sa pozerať ostatným krajinám do očí. Okrem toho, stále môžeme ponúknúť západnému svetu skúsenosť, ktorá ich ľuďom chýba. Je to práve táto skúsenosť z obdobia neslobody. Už bolo povedané, že naši ľudia strávili vo väzniciach, ruských gulagoch, pracovných táboroch, alebo v profesnom vyhnanstve tisícky rokov. Títo ľudia netrpeli na týchto miestach v prvom rade pre rast hrubého domáceho produktu, ale pre slobodu, ľudské svedomie a česť. Tento ľudský postoj by mal byť súčasťou našej výbavy doma i za hranicami. Mali by sme byť vo svete svedkami tohto ich posolstva.

Komunistom sa v Česko-Slovensku podarilo za 40 rokov zničiť všetky stavy. Zničili živnostníkov, farmárov, strednú vrstvu, elitu. Jediné, čo sa im nepodarilo zničiť, je kresťanstvo. V prvom rade kresťanstvo ako hodnotový systém, ale rovnako ako štruktúru. Sme svedkami tejto skúsenosti a mali by sme ju Západu pokojne sprostredkovať. Mali by sme v Európe brániť kresťanské hodnoty, a keď bude treba aj o ne zápasiť, rovnako ako sme o ne zápasili v čase komunizmu. Mali by sme Európe priniesť posolstvo o sile a neporaziteľnosti kresťanstva.

Slovenské príbehy

Chcel by som na záver spomenúť niektoré slovenské príbehy. Najprv príbehy ľudí, ktorí sa v politike dostali na vrchol moci. Začnem Jozefom Tisom. Tiso bol v politike od roku 1910. Najprv v Katolíckej ľudovej strane, od roku 1918 v Slovenskej ľudovej strane. V roku 1925 sa stal poslancom Národného zhromaždenia. V roku 1927 sa stal Ministrom zdravotníctva a telovýchovy. V roku 1930 bol už podpredsedom Hlinkovej ľudovej strany. 7. októbra 1938 sa stal predsedom Slovenskej autonómnej vlády. Po vyhlásení Slovenského štátu 14. marca 1939 sa stal predsedom slovenskej vlády. 1.októbra 1939 sa stal predsedom HSĽS a 26. októbra 1939 sa stal prezidentom SR. Tiso bol celý život bezúhonným, umierneným politikom. Na slovenské pomery bol nadpriemerne vzdelaný a pripravený pre politiku. Keď sa dostal na vrchol moci i svojho života, nezvládol túto moc a jeho príbeh skončil tragicky.

"Slovenské príbehy! Ani jeden z nich nebol dotiahnutý do konca tak, aby bol nakoniec Slovenskom všeobecne akceptovaný. Slováci akoby nevedeli zvládnuť moc, ktorá im bola v novodobých dejinách zverená."

Zdieľať

Gustav Husák v roku 1929 ako 16-ročný vstúpil do Komunistického zväzu mládeže. V roku 1933 vstúpil do Komunistickej strany. Bol aktérom Slovenského národného povstania. Po vojne sa stal predsedom Zboru povereníkov Slovenska. Od roku 1947 viedol Zbor národnej bezpečnosti. V roku 1951 bol zatknutý a po troch rokoch krutého vyšetrovania bol v apríli 1954 odsúdený na doživotie. V roku 1960 bol na amnestiu prepustený na slobodu a v roku 1963 bol rehabilitovaný. V 60. rokoch bol jedným z hlavných osôb reformného prúdu v komunistickej strane. V apríli 1968 sa stal podpredsedom česko-slovenskej vlády. V rokoch 1971 až 1987 bol generálny tajomník KSČ. V rokoch 1975 až 1989 bol prezidentom ČSSR. Do Husáka vkladalo celé Československo obrovské nádeje, že udrží vývoj v Československu v demokratických medziach. Stal sa však nakoniec symbolom hrubej a bezduchej normalizácie.

A nakoniec už len stručne. V januári 1990 prišiel z Trenčína do Bratislavy Vladimír Mečiar. Stal sa hneď ministrom vnútra, potom po prvých voľbách v roku 1990 predsedom vlády SR. Po voľbách 1992 sa stal znovu predsedom vlády SR a spolu s Václavom Klausom sa dohodli na pokojnom rozdelení Československa. Bol neporovnateľne najpopulárnejším politikom na Slovensku. 1. januára 1993 sa stal symbolom vzniku Slovenskej republiky. V rokoch jeho vládnutia sa ale Slovensko politicky i spoločensky rozdelilo na nezmieriteľné tábory a dostávalo sa čím viac do medzinárodnej izolácie.

V roku 1998 ho po obrovskom celonárodnom vzopätí vystriedal na poste premiéra Mikuláš Dzurinda. Stál na čele návratu Slovenska na ceste do NATO a EÚ a boli doňho vkladané veľké nádeje politickej zmeny. Výsledok je, že stredopravé politické spektrum, ktoré predstavoval, sa kvôli nezhodám a korupcii rozpadlo a v takom stave je až dodnes.

Slovenské príbehy! Ani jeden z nich nebol dotiahnutý do konca tak, aby bol nakoniec Slovenskom všeobecne akceptovaný. Slováci akoby nevedeli zvládnuť moc, ktorá im bola v novodobých dejinách zverená.

K týmto slovenským príbehom by som chcel stručne priradiť iné generačné a ľudské príbehy, najmä z obdobia komunizmu. V rokoch 1943 až 1946 pôsobil na Slovensku i v Čechách chorvátsky jezuita Tomislav Kolakovič. Pobyt na Slovensku mu mal slúžiť ako odrazový mostík na jeho cestu do Sovietskeho zväzu, kde sa chcel stretnúť s predstaviteľmi ZSSR a presvedčiť ich, aby neprenasledovali kresťanstvo. Za tento krátky čas na Slovensku strhol za sebou celú generáciu študentov, inteligencie a kňazov, ktorých pripravoval na život prenasledovaných kresťanov. Na Slovensku to bolo asi 100 ľudí, v Čechách to boli ľudia ako Mádr, Zvěřina, Lokajíček a ďalší. Väčšina z týchto ľudí putovali potom do väzenia, kde strávili dohromady stovky rokov. Keď sa vrátili z väzenia, mnohí z nich začali hneď pracovať v intenciách pátra Kolakoviča.

"Ak Slovensko prežilo svoje dejiny a dnes je prirodzenou súčasťou Európy, tak je to práve vďaka často skôr skrytým a neznámym ľuďom, ktorí držali krok so znameniami čias na starom kontinente."

Zdieľať

V 70. a 80. rokoch ľudia okolo Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho v spolupráci s tajným biskupom Jánom Korcom vytvorili na Slovensku náboženský a spoločenský pohyb, ktorý ťažko s niečim iným porovnať. Tu sa organizovali náboženské stretnutia, samizdat, púte mladých ľudí, púť na Velehrade a nakoniec Sviečková manifestácia.

Rovnako mužské a ženské rehole. V roku 1950 boli v Čechách a na Slovensku všetky zlikvidované. Na začiatku roku 1990 vyšli na verejnosť a predstavili sa takmer v nezmenenej sile. Rovnako zápas zakázanej Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Obdobie komunizmu bolo jedno z najdramatickejších, ale zároveň najheroickejších období našich dejín. Vyrástli a pôsobili v ňom ľudia, ktorí hodnotovo predstavujú vrchol európskej kultúry a civilizácie. Ak Slovensko prežilo svoje dejiny a dnes je prirodzenou súčasťou Európy, tak je to práve vďaka takýmto, často skôr skrytým a neznámym ľuďom, ktorí držali krok so znameniami čias na starom kontinente. Aj preto končím moje obhliadnutie sa za 25 rokmi slobody optimisticky. Ako napísal spisovateľ a disident Dominik Tatarka pred smrťou v liste biskupovi Jánovi Korcovi: „...božské stvorenie sveta napriek všetkým útokom pokračuje.“

František Mikloško
Autor je bývalý kresťanský disident a dlhoročný poslanec NR SR. Napísal knihy Nebudete ju môcť rozvrátiť, Čas stretnutí, Desať spravodlivých a Znamenia čias, je jedným z editorov dvojzväzkového diela Zločiny komunizmu na Slovensku 1948-1989.

Odznelo na 24. ročníku Akademických týdnů, Pavlátova louka u Nového Města nad Metují, 26.7.2014.

Ilustračné foto: flickr.com (licencia CC)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo