Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
K Veci Spoločnosť
10. novembec 2018

Prečo sa toľko múdrych a milých ľudí vyhlasuje za morálnych relativistov?

O spoločnosti po strate viery v morálku.
Prečo sa toľko múdrych a milých ľudí vyhlasuje za morálnych relativistov?

Ilustračné foto: flickr.com (COD Newsroom)

Sv. Ján Pavol II. opakovane hovorieval o „dôstojnosti ľudskej osoby“, a používaním tohto základného pojmu vyjadroval veľa zo svojho morálneho učenia. Niektorí filozofi považujú pojem „dôstojnosť“ za príliš nedostatočne definovaný. Nie je porušením ľudskej dôstojnosti nechať človeka trpieť na Alzheimera? Nie, ale niektorým sa to zdá. Uchovávajú si ľudia svoju dôstojnosť, aj keď páchajú ťažké hriechy? V istom zmysle áno, v inom nie. Sú to zložité problémy a nevyriešime ich iba tým, že vyslovíme slová „ľudská dôstojnosť“.

Predsa však na chvíľku uvažujme nad zásadnejším problémom. V hĺbkovom prieskume, ktorý robil sociológ Christian Smith na „mladých dospelých“ (18- až 24-ročných), sa 60 percent z nich vyslovilo, že morálka je osobnou voľbou, čisto vecou rozhodnutia jednotlivca. Štyridsaťsedem percent mladých dospelých v Amerike súhlasilo s tým, že „morálka je relatívna a niet nič také, čo by bolo správne a nesprávne pre každého“.

V hĺbkovom prieskume, ktorý robil sociológ Christian Smith na „mladých dospelých“ (18- až 24-ročných), sa 60 percent z nich vyslovilo, že morálka je osobnou voľbou, čisto vecou rozhodnutia jednotlivca. Zdieľať

Učitelia, ktorí začínajú učiť „morálnu“ filozofiu či „etiku“ toho alebo tamtoho, či už je to podnikanie, právo, alebo medicína, si väčšinou rýchlo uvedomia, že najprv musia u svojich študentov prekonať základný morálny relativizmus a presvedčiť ich, že majú brať „morálne“ súdy vážne ako čosi, čo sa dá robiť dobre alebo zle.

Vezmime si, aké ťažké by bolo učiť študentov integrálny počet, keby si väčšina z nich myslela, že nech už dostanú akýkoľvek výsledok, je správny – že nie sú „lepšie“ či „horšie“ výsledky, iba „môj“ alebo „tvoj“ výsledok. Kto by sa zaťažoval tým, že by sa prehrýzal všetkými tými zložitými vzorcami? Pokojne to všetko preskočte, napíšte 2xdx a ste rovnako dobrý ako Einstein.

Podobne aj načo rozmýšľať nad akoukoľvek zložitou morálnou dilemou, keď má rovnako „pravdu“ chlapík, ktorý vraví: „Jasné, hoďte na mesto atómovú bombu“ ako žena, ktorá vraví: „To nesmiete, to je odporné.“

Ak chcete študentom predstaviť nejakú zložitú otázku, najprv ich musíte priviesť k tomu, že budú rešpektovať a brať vážne disciplínu skúmania.

Názory mojich študentov sú v súlade s údajmi Christiana Smitha. Sú to milé decká, vo všeobecnosti inteligentné a ani by im nenapadlo niekomu ublížiť. No vďaka výchove, ktorú dostali, má väčšina z nich v sebe myšlienku, že „morálka“ je relatívna a nedá sa o nej povedať veľa užitočného.

Pokúšať sa „učiť ich morálku“ tak, že im predstavíme „pravidlá“, je ako pokúšať sa učiť ich počítať tak, že im jednoducho dáte odpovede zozadu knihy. Odpísať správnu odpoveď z knihy nie je to isté ako „vedieť počítať“.

Pokúšať sa učiť mladých o morálke tak, že im predstavíme „pravidlá“, je ako pokúšať sa učiť ich počítať tak, že im jednoducho dáte odpovede zozadu knihy. Odpísať správnu odpoveď z knihy nie je to isté ako „vedieť počítať“. Zdieľať

A nie je ani jasné, či by pomohlo pokúšať sa naučiť ich počítať tak, že povieme: „V súčasnosti sú dve hlavné metódy morálneho usudzovania, utilitaristická a deontologická, a často dávajú úplne opačné výsledky. Naučím vás oboje a nechám na vás, pre ktorú z nich sa rozhodnete.“

Tu prichádza na scénu sv. Ján Pavol II. Keď používam jazyk „morálky“, moji študenti sa vyhlasujú za relativistov. No keď sa ich spýtam, či chcú, aby sa s nimi zaobchádzalo dôstojne, povedia áno, samozrejme, s každým by sa malo zaobchádzať „dôstojne“ a s „rešpektom“.

„Čo to znamená?“ pýtam sa. „Čo z toho vyplýva?“ Nakoniec sa niekto dostane k tomu, že povie: „Chceme, aby sa s nami zaobchádzalo ako s osobou, nie ako s predmetom, číslom či s niečím, na čom sa dá zarobiť.“ „Takže zaobchádzať s ľuďmi ako s osobami prináša so sebou isté povinnosti? Je čosi, čo ľudia majú robiť, ak majú zaobchádzať s inými ľuďmi ako s osobami?”

To sa im zdá veľmi jasné. Nemali by sme ľudí ponižovať ani nimi pohŕdať. Nemali by sme byť krutí ani im ubližovať, fyzicky ani emocionálne. Mali by sme byť čestní, starostliví, súcitní a ohľaduplní.

Tento zoznam môže byť nakoniec dosť dlhý. Mali by sme rešpektovať telo človeka. Mali by sme ľudí počúvať a rešpektovať ich myšlienky a názory. Čím hlbšie skúmame povahu a charakter „osôb“ – telo, city, myseľ a ducha –, tým viac sú ochotní pripustiť, že jestvuje celý zoznam toho, ako by sa ľudia mali správať voči „osobám“.

Inzercia

Do veľkej miery to súvisí s tým, že si sami uvedomujú, ako by chceli, aby sa zaobchádzalo s nimi. No keď sa ich pýtam, či oni vždy zaobchádzajú s inými „ako s osobami“, všetci pripustia, že nie. Uvedomujú si, že nenaplnili svoje vlastné očakávania – nie moje, Cirkvi či spoločnosti, ale svoje vlastné.

„Čo keby som premenoval to, čo nazývame ‚zaobchádzať s ľuďmi ako s osobami‘ na ‚konať morálne‘? A zaobchádzanie s ľuďmi tak, ako ste povedali, že by sme nemali, na ‚nemorálne‘? Ešte stále by ste sa chceli nazývať ‚morálnymi relativistami‘? Stále by ste nemali problém so spoločnosťou, v ktorej by ľudia boli ‚morálni relativisti‘ – spoločnosťou plnou ľudí, ktorým nezáleží na druhých až tak veľmi, aby sa pokúsili pochopiť, čo znamená zaobchádzať s nimi ako s osobami?”

Je takmer všeobecná zhoda na tom, že takáto spoločnosť by bola naozaj veľmi zlá vec.

Moji študenti sú múdri a šikovní a väčšinou veľmi milí. Prečo sa teda vyhlasujú za „morálnych relativistov“? Aké strašné konotácie sa im musia spájať so slovom „morálny“?  Zdieľať

„Tak prečo je toľko ľudí, ktorí sú morálni relativisti?“ pýtam sa. „Lebo sú hlúpi,“ povedal jeden študent. Nie, to nie je ono. Vážne. To nie je ono. Moji študenti sú múdri a šikovní a väčšinou veľmi milí. Prečo sa teda vyhlasujú za „morálnych relativistov“?

Aké strašné konotácie sa im musia spájať so slovom „morálny“? Možno tento problém súvisí s tým, ako ľudia celé roky rozprávali o tom, že je niekto „morálny“. Ak je to tak, možno iba treba používať iné slovo.

Neznamená to začať hovoriť jazykom násťročných, akoby mali lepšie a jasnejšie pojmy; akoby sme mohli povedať: „Pozrite, decká, nehovorím, že máte „byť morálne“’; to nie, iba že máte ‚byť v pohode‘.“ To by bolo v skutočnosti oveľa, oveľa horšie. Musíme sa však vyjadriť jasnejšie, ak zistíme, že jazyk, ktorý používame, komunikuje nesprávnu vec.

Pomáhaj nám, Bože, ak rovnaké nejasnosti a zlé konotácie, ktoré obklopujú pojem „byť morálny“, obklopujú aj pojem „byť kresťanom“, pretože ľudia celé roky používali tento pojem nemúdrym a nerozumným spôsobom. Vysvetľovalo by to však veľa.

Randall Smith
Autor je profesorom teológie na Univerzite Sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha Reading the Sermons of Thomas Aquinas: A Beginner’s Guide (Čítanie kázní Tomáša Akvinského: Príručka pre začiatočníkov) sa dá v súčasnosti dostať na Amazone a v Emmaus Academic Press.

Pôvodný text: After Morality.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Odporúčame