Zdravotná klaunka: Humor uľahčuje množstvo situácií

Aké je to prinášať smiech na detské oddelenia v slovenských nemocniciach, ale aj o klaunovaní na geriatrii či v domovoch pre seniorov, čitateľom Postoya prezradí zdravotná klaunka Eva Okoličániová.

Medzi deťmi, ktoré sú hospitalizované v bratislavských nemocniciach, si známa ako doktorka Dialýza Odmeraná. Ako si prišla k takému menu?

Myslím si, že samo meno Dialýza Odmeraná nie je medzi deťmi také známe, ako jedna z mojich rekvizít. Vzadu na plášti mám uviazanú gumenú sliepku Boženu, ktorá ma zviditeľňuje. Deti a personál nehovoria, kedy príde Dialýza, ale kedy už príde tá s tou sliepkou. V západoslovenskom kraji je nás – zdravotných klaunov viac ako dvadsať, takže je dobré, že ma deti vôbec vedia identifikovať ako „tú s tou sliepkou“ (smiech). Moji kolegovia majú vtipnejšie mená, napríklad doktor Špageta či doktor Žinčica.

A prečo si Odmeraná? Tvoje meno vyzerá ako dosť zlá referencia!

Keď sme si vymýšľali mená, snažili sme sa, aby obsahovali aj niečo, čo toho človeka vystihuje. Ja na prvý pohľad vždy nepôsobím ako veľmi priateľský typ, tak sa to nejako zvrtlo a som Odmeraná. Ono to však nemusí znamenať, že nie som spoločenská, ale že som odmeraná a mám svoju výšku a miery... Niekedy to funguje aj tak, že keď je Dialýza veľmi priateľská k pacientom, príliš sa snaží a objíma niektoré deti, tak sa ju jej kolegovia snažia zastaviť a neraz jej hovoria, kolegyňa ste Odmeraná, správajte sa podľa toho!

Vyštudovala si žurnalistiku, ale červený nos a „kolegyňa sliepka“ sa zdajú byť na míle vzdialené práci v redakcii a serióznym textom. Ako sa to stalo?

Pred šiestimi rokmi som pracovala v lokálnej televízii v Liptovskom Mikuláši a do našej nemocnice prišli zdravotní klauni. Chystali sme o nich o nich reportáž, ktorú pôvodne mal robiť kolega a ja som mu to veľmi závidela. Napokon však nemohol a zostalo to na mne. Tam sa to začalo. Veľmi sa mi páčilo, ako moji teraz už súčasní kolegovia, doktor Stresser a doktorka Strelená fungovali medzi deťmi. A keďže mi vždy bolo blízke herectvo, humor a divadlo, tak som sa Janka alias doktora Stressera pýtala, ako sa dá stať zdravotným klaunom. Povedal mi, že mám napísať do ich organizácie. Napísala som, následne ma pozvali na kasting a vybrali.

Pôsobíš v organizácii Červený Nos Clowndoctors, kde sa venujete najmä deťom. Koľko zdravotných klaunov pracuje na Slovensku, kde všade chodíte?

V súčasnosti máme 47 aktívnych zdravotných klaunov po celom Slovensku. Nádejní noví zdravotní klauni sa momentálne zaúčajú a chodia sa pozerať na klauniády do nemocníc. Sme už takmer v každej slovenskej nemocnici. Na niektorých oddeleniach sme aj dvakrát do týždňa, na iných raz mesačne, podľa toho, ako sme potrební.

Ktoré oddelenia sú to prioritne?

Chodíme na všetky detské oddelenia, hoci mnohí si myslia, že je to len onkológia. Je to napríklad aj kardiológia, urológia, detská psychiatria, očné, krčné, ARO. Sme jedni z mála ľudí, ktorí smú ísť aj na jednotky intenzívnej starostlivosti. Pravdaže, ak to stav pacientov dovoľuje. Chodíme aj do čakární pred ambulanciami, kde rodičia s deťmi neraz hodiny čakajú na vyšetrenie.

Pravdepodobne sa stretávaš aj s deťmi, ktoré sú dlhodobo choré a ich zdravotný stav je veľmi vážny. Ako na klaunov reagujú?

Klauniády u takýchto detí sú špecifickejšie a také sú aj ich reakcie. Niekedy na nás vyslovene čakajú a tešia sa, inokedy klaunov odmietnu. No dá sa s nimi budovať vzťah a nie je to o tom, že sa vidíme len raz v živote na 15 minút ako na iných oddeleniach a potom už nikdy. Je to náročnejšie a tieto deti je zložitejšie zaujať a zabaviť, keďže sú neraz v nemocnici aj mesiace. Veľa závisí aj od ich veku, pretože čím sú menšie, tým je to horšie pre rodičov. Celú ťarchu nesú oni a deti si situáciu úplne neuvedomujú. Vtedy sa snažíme odreagovať a zabaviť práve rodičov. V nemocniciach sme totiž aj pre nich a pre personál, nielen pre deti.

"Neliečime, ale sme dôležitou súčasťou liečebného procesu. Dobrá nálada a pozitívne myšlienky robia divy. Dokonca sa preukázalo, ako významne humor dokáže ovplyvňovať imunitný systém nášho organizmu."

Zdieľať

Stretávate sa s odmietavým postojom, že si rodičia alebo deti neželajú vašu prítomnosť?

Samozrejme, stane sa to, ale my to rešpektujeme. Jedným z našich cieľov je dať deťom aj ich rodičom na výber, pretože keď sú v nemocnici, tak sa ich nikto na nič nepýta. Nemajú možnosť prejaviť svoju vlastnú vôľu, každý k nim do izby príde kedy chce, urobí čo chce... My tam však nie sme na to, aby sa nám podriadili. Vždy, keď niekam prídeme, zaklopeme a opýtame sa, či smieme ísť ďalej. Ak si to neželajú, pretože nie sú v stave nás prijať alebo jednoducho nemajú náladu, do izby nevojdeme. Niekedy vyslovene ideme len „na skok“. S kolegom naraz skočíme do izby a hneď aj vyskočíme a zavrieme dvere. A hneď je atmosféra iná, napriek tomu, že sme tam fyzicky boli asi päť sekúnd.

K vážne chorým deťom a ich rodičom klauni nepristupujete s nejakou ľútosťou, ale snažíte sa nadviazať humornú konverzáciu. Dá sa to naučiť?

Je to presne o tom, že v nemocniciach nie sme na to, aby sme niekoho ľutovali a zisťovali, ako sa pacientovi stalo to či ono. Sme tam preto, aby sme vnášali radosť a zmenili ťaživú atmosféru, ktorá tam môže vládnuť. Dá sa to naučiť čiastočne práve vďaka workshopom, ktoré pravidelne absolvujeme. Veľa tiež improvizujeme, závisí od toho, kto v tej izbe je, aká je tam nálada. Klaun musí byť veľmi empatický a vedieť, čo si môže dovoliť, čo nebude fungovať. Keď je to malé dieťa, treba ísť na návštevu opatrne, aby sa nezľaklo. Keď je v izbe pubertiak, máme „páky“ aj na takýchto pacientov a vieme, čo ich môže rozosmiať. Samozrejme, záleží aj na tom, či sa ten človek chce baviť.

Vyzerá to, že ste špecialisti na všetko a smiech a dobrá nálada naozaj liečia...

My neliečime, ale sme dôležitou súčasťou liečebného procesu. Veľa ľudí sa dnes pousmeje, keď počuje na začiatku správy „vedci dokázali“. No medzinárodné aj národné štúdie naozaj potvrdili, že prítomnosť profesionálne vyškolených zdravotných klaunov má dôležitý vplyv na zlepšenie psychického aj celkového zdravotného stavu hospitalizovaných detí, ich rodičov aj geriatrických pacientov. Dobrá nálada a pozitívne myšlienky robia divy. Pri laboratórnych experimentoch sa dokonca preukázalo, ako významne humor dokáže ovplyvňovať imunitný systém nášho organizmu.

Klauniádam sa venuješ už šesť rokov, zažila si aj ty situácie, ktoré boli na hrane?

Na jednom oddelení sme sa pravidelne každý týždeň stretávali s maminou, ktorej dieťatko nemalo ani rok a bolo veľmi veľmi choré. No zrazu sme ich našli na ARE, na Jednotke intenzívnej starostlivosti, čo samo o sebe hovorí, že to bol vážny stav. Nikdy sa nerozprávame o diagnózach, pretože nás to zaujíma len do tej miery, aby sme vedeli, kam nemôžeme ísť, pretože sú tam deti vo veľmi ťažkom stave alebo tam hrozí infekcia.

No vtedy mama začala hovoriť o tom, čo sa deje a začala plakať. Ja som si dala dole nos, ktorý je náš veľký pomocník, pretože nás chráni pred tým, aby sme situácie v nemocnici znášali ako „obyčajní ľudia“. Bez nosa som tam bola ako Eva, nie ako Dialýza a mamičke som nevedela pomôcť ani poradiť. Mohla som ju jedine vypočuť, cítila som strašnú bezmocnosť. Keď som v nemocnici ako klaunka, je to jednoduchšie, humor veľa situácii uľahčuje.

Úlohu klauna si predstavujem ako šíriteľa dobrej nálady a pohody, čo musí byť dosť vyčerpávajúce. Kde ako zdravotná klaunka naberáš sily?

Z detí sa dá nabrať veľmi veľa energie. Keď sú ochotné smiať sa, zabávať sa a keď trojhodinová klauniáda ide ako má, človek sa dostane do eufórie a má pocit, že by ešte odklaunoval aj ďalšie dve poschodia. Samozrejme sú aj časy, keď to nejde ako po masle a treba vynaložiť viac energie a koncentrácie. Po opustení nemocnice je dobré začať riešiť niečo iné. Oddýchnuť si na prechádzke, v kine, pri knižke, s priateľmi. A tam čerpám nové sily aj ja.

Na klauniáde ste vždy dvaja?

Áno, práca vo dvojici má viacero dôvodov a výhod. Vieme si klauniádu vystavať a nahrávať si. Snažíme sa, aby dvojica bola v zložení muž aj žena. Pre menšie deti je prijateľnejšia žena, ale v zdravotníckom kolektíve a medzi mamičkami je vždy veľmi vítaný mužský prvok.

Na Slovensku pôsobíte už v 38 nemocniciach a s vašou prácou sa stretlo už 90-tisíc detí. Ako vás však vnímajú lekári? 

V nemocniciach si bolo potrebné vybudovať cestu, dokázať, že má zmysel, že sme tam. Stále na tom treba pracovať. Snažíme sa byť empatickí, zaujímať sa aj o lekárov a sestričky, osviežiť pracovnú atmosféru a funguje to.

"Mám veľmi rada klauniády pre starších ľudí. Ľudia aj po sedemdesiatke sa vedia zabávať, majú radi humor a jediné čo im chýba, je spoločnosť a to, aby mali niekoho pre seba aspoň na pár minút."

Zdieľať

Nevenujete sa len deťom, ale aj starším ľuďom. Ako na vás reagujú?

Mám veľmi rada klauniády pre starších ľudí. Je to pre mňa ešte o trošku viac ako práca s deťmi. Určitú dobu som mala pocit, že staroba je obdobie života, keď je už človek chorý, rieši veľa vecí, ktoré si so sebou nesie celý život a nechce sa už veľmi dlho trápiť. No našťastie je neporovnateľne viac ľudí, ktorí sa aj po sedemdesiatke vedia zabaviť. Majú radi humor a jediné čo im chýba, je spoločnosť a to, aby mali niekoho pre seba aspoň na pár minút. Návšteva na oddelení geriatrie alebo v domove seniorov je niečo úplne iné ako zdravotná klauniáda. Máme iné charaktery, iné kostýmy. Ja napríklad nie som doktorka Dialýza, ale Oľga Havranová, učiteľka slovenčiny - nemčiny.

Čo robíte na klauniáde so seniormi?

K seniorom sa vždy snažíme priniesť nejakú pripravenú tému s humornou pointou. Napríklad sme boli vyzbrojení krásnym pleteným košíkom, že ideme na huby. Ale namiesto atlasu húb som omylom priniesla autoatlas. Veď atlas ako atlas! Ide nám o to, aby sme starších ľudí aktivizovali, trochu „potrápili“ ich pamäť a pripomenuli im veci, ktoré kedysi bežne zažívali. Nosíme im vetvičky zo stromov, čerešne za uchom, hocičo, k čomu sa už, žiaľ, nedostanú. Veľmi radi sa bavia o vzťahoch, o láske, o galantnom správaní mužov k ženám. Na tieto klauniády tiež väčšinou chodíme v zložení - chalan a baba a oni sa nás pravidelne pýtajú, či spolu chodíme. (smiech) Hoci využívame veľa hudby a spevu, návštevy nie sú o tom, že spievame len jednu pesničku za druhou. No hudba je naozaj zázrak, niektorí seniori s ťažkými diagnózami si už nevedia spomenúť, ani ako sa volajú, ale stále poznajú texty ľudových piesní a tešia sa z nich.

Ak niekoho oslovila práca klaunov, čo musí urobiť, aby sa k vám mohol pridať?

Bolo by dobré oboznámiť sa s našou prácou povedzme na našej webovej stránke cervenynos.sk a prečítať si nejaké blogy. Potom je potrebné napísať do našej kancelárie, že „mám záujem a dajte mi, prosím, vedieť, keď bude nejaký kasting“.

No dobre, ale ak sa chce niekto stať doktorom, musí absolvovať šesťročné štúdium medicíny a následne si robí atestáciu. Ako je to v prípade zdravotných klaunov?

(smiech) U nás je to trošku kratší proces. Na potenciálnych klaunov čaká niekoľko výberových worshopov. Nefunguje to tak, že keby prišlo na kasting 20 ľudí, všetci budú klauni. V ďalších kolách sa naša umelecká riaditeľka so svojím tímom snažia vyselektovať ľudí, ktorí by sa na túto prácu hodili. Niektorí záujemcovia odídu sami, pretože prídu na to, že to nie je také, ako si predstavovali. Byť klaunom totiž neznamená, že sme tu za superfamóznych ľudí, ktorí majú krásne kostýmy a chodia zabávať deti, ktoré sa zbláznia od šťastia len čo ich uvidia. Ide o to, že ľudia by sa nemali brať príliš vážne, pretože deti vás rýchlo dostanú do reality.

V akom zmysle?

Klaun je smiešny preto, lebo má problém, ktorý ostatní ľudia nemajú. Človek musí prijať, že je ako klaun v podstate hlúpy a mnoho vecí nechápe. To je práve to vtipné. Napríklad v mojom prípade všetci vidia, že mám vzadu na plášti sliepku, no keď sa otočím, ja ju nevidím, ale náhodou tam stojí napríklad sestrička. Deti sa smejú a ďalej kričia, máš tam sliepku! No ja im stále pohoršene vysvetľujem, že to nie je sliepka, to je sestrička. (smiech)

Klaunovanie asi berieš ako poslanie, keďže si ho momentálne vymenila za prácu v médiách a venuješ sa prioritne iba tomu.

Klaunovanie si ma našlo cez žurnalistiku. Keby som nerobila tú televíznu reportáž, možno by som doteraz nevedela, že zdravotní klauni existujú. Na klaunovaní je pozitívne to, že človek vidí efekt svojej práce hneď. Je to o ľuďoch, humore a dobrej energii. Novinár v denníku sa k takýmto ľudom možno ani reálne nedostane, nanajvýš tak cez telefón. Cítim rozdiel medzi prinášaním informácií a prinášaním smiechu, a pre mňa je toto teraz dôležitejšie.

Lukáš Melicher

Foto: archív OZ Červený Nos Clowndoctors a autorky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo