Celibát je sebadarovanie sa Bohu

Častá kritika náuky katolíckej Cirkvi o sexuálnej morálke súvisí s tým, že ju majú hlásať väčšinou neženatí kňazi. Bežne sa akceptuje múdrosť, že neženatí muži nemajú čo hovoriť zosobášeným párom, ako majú žiť: „Čo už len tí o tom vedia?“

Spomínam si na jeden obzvlášť smutný prípad. V roku 1974 sa vtedajší minister pôdohospodárstva USA Earl Butz vysmieval z odmietavého postoja pápeža Pavla VI. voči antikoncepcii: „Ak nehrá, nemá čo určovať pravidlá.“ Neskôr sa ospravedlnil, no v skutočnosti len verejne povedal to, čo si mnohí, vrátane mnohých katolíkov, hovorili v súkromí.

Ja osobne som tomu nikdy nerozumela. Ježiš, vtelený Boh, bol neženatý muž. Ako si môže akýkoľvek kresťan myslieť, že človek, ktorý sa snaží napodobňovať vteleného Krista, nemá čo povedať o povahe lásky?

Láska nie je žiadostivosť

Kresťania sa zhodujú na tom, že Boh je láska. Už menej sa zhodujú, čo z tohto faktu vyplýva.

Už takmer dvadsať rokov vyučujem prirodzené plánovanie rodičovstva a za jeden z najdôležitejších prvkov tohto vyučovania považujem náuku o povahe lásky. Vždy váham použiť pri slove „láska“ prívlastok „pravá“. Zdá sa mi, akoby som tým nevdojak dávala uznanie akejkoľvek nepravde vydávajúcej sa za pravdu. 

Láska je láska. Všetko ostatné sa na ňu len hrá a malo by to mať svoje vlastné meno. Láska nie je žiadostivosť, láska nie je využívanie, láska nie je pohodlie. Láska je božská, so všetkým, čo z toho vyplýva.

Pontifikát sv. Jána Pavla II. zdôrazňoval náuku Cirkvi o láske a jej inkarnačných aspektoch. Tejto téme venoval množstvo audiencií v rokoch 1981 až 1984 a dal im názov „Teológia tela“. Tieto príhovory boli neskôr vydané knižne a stali sa základom pre vážne teologické úvahy.

Hoci zdržanlivosť pre Božie kráľovstvo je tiež dôležitým aspektom tohto učenia, najväčšiu pozornosť si pri hlásaní a diskusiách zjavne získala teológia manželstva. Celibát bol spočiatku odbavený len veľmi stručne, čo je škoda, lebo ak nechápeme či nedoceňujeme zdržanlivosť pre Božie kráľovstvo, nedoceníme a nepochopíme ani podstatu sviatosti manželstva. 


Pápež Pavol VI. a kardinál Wojtyla (rok 1967).

Základ náuky sv. Jána Pavla II. na túto tému sa nachádza v konštitúcii 2. vatikánskeho koncilu Gaudium et spes (24):

Keď sa Pán Ježiš modlí k Otcovi, „aby všetci boli jedno…, ako sme my jedno“ (Jn 17, 21 – 22), otvára obzory nedostupné ľudskému rozumu, pričom naznačuje, že jestvuje istá podobnosť medzi jednotou božských osôb a jednotou Božích detí v pravde a láske. Toto podobenstvo ukazuje, že človek – jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého – nemôže nájsť sám seba v plnej miere, iba ak v nezištnom sebaobetovaní.

Poznámka pod čiarou odkazuje čitateľa na Lk 17,33: „Kto sa bude usilovať zachrániť si život, stratí ho, a kto ho stratí, získa ho.“

Podstatou lásky je ochota k úprimnému sebadarovaniu. Milujeme len vtedy, keď konáme ako Boh. Čo to znamená, ukázal Boh Syn, keď sa daroval tak úplne, že sa „zriekol seba samého“, ako hovorí sv. Pavol, a šiel až na kríž. 

Sebadarovanie sa Bohu

Náš život v láske je nepretržitý proces, ktorý začína tu na zemi a napĺňa sa v nebi. Ukrižovanie sa naplnilo v zmŕtvychvstaní, keď láska premohla dokonca aj smrť. Celibát pre Božie kráľovstvo je eschatologický symbol lásky a má veľa čo povedať aj nám, ktorí sme v manželstve.

Na audiencii v roku 1981 sv. Ján Pavol II. uvažoval nad Kristovými slovami o vzkriesení tela v Mt 22,30:

Sebadarovanie sa Bohu – v ktorom človek koncentruje a vyjadruje všetky energie svojej osobnej a zároveň psychosomatickej subjektivity – bude odpoveďou na sebadarovanie sa zo strany Boha človeku. V tomto sebadarovaní sa zo strany človeka, sebadarovaní, ktoré bude príčinou úplnej a definitívnej blaženosti, ako odpoveď hodná osobného subjektu na Božie sebadarovanie, sa „panenstvo“, či skôr panenský stav tela, naplno ukáže ako eschatologické naplnenie „snubného“ významu tela, ako špecifický znak a autentické vyjadrenie celej osobnej subjektivity. Takto má eschatologická situácia, keď „sa neženia ani nevydávajú“, svoj pevný základ v budúcom stave osobného subjektu, ktorý až uvidí Boha „z tváre do tváre“, zrodí sa v ňom láska taká hlboká a mocne sústredená na samotného Boha, že úplne absorbuje celú jeho psychosomatickú subjektivitu.

Obrazom tohto vzájomného sebadarovania je manželská láska. Bez podceňovania vznešeného povolania manželstva možno právom povedať, že pár, ktorý sa podujal uzavrieť manželstvo, nenájde lepšieho sprievodcu, ktorý mu pomôže pochopiť podstatu sebadarovania, než neženatého kňaza, ktorý sa podobne ako Kristus zriekol seba samého.

Ďakujme našim kňazom, že nám dávajú tento najradikálnejší príklad sebadarovania.

Kristina Johannesová 
Autorka je zdravotná sestra a má certifikát na vyučovanie prirodzeného plánovania rodičovstva. Pôsobila ako hovorkyňa Aljašskej rodinnej koalície, ktorá úspešne presadzovala do aljašskej ústavy dodatok o manželstve.

Pôvodný text:Celibacy, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo