Keď prichádzame k lesu uprostred najväčšieho slovenského sídliska, príroda hrá svojimi typickými jesennými farbami. Pred Domom Rafael sedí niekoľko starších ľudí, medzi nimi mladšie ročníky dojedajú obed. Nevyliečiteľne chorí i nevládni tu prežívajú svoju jeseň života pod jednou strechou s postihnutými i tými, ktorým zostávajú posledné dni života.  

Dom Rafael v bratislavskej Petržalke je na slovenské pomery ojedinelým zariadením. V moderných priestoroch sa pod jednou strechou nachádza hospic, dom ošetrovateľskej starostlivosti aj priestory pre sociálnu starostlivosť o zdravotne a mentálne postihnutých. 

Majú misiu 

Svoju návštevu začíname v hospicovom oddelení. Z jednej izby práve vychádza rehoľná sestra a nesmelo sa pri nás pristaví. Pochádza z Poľska, na Slovensku je približne dva roky, no hovorí výbornou slovenčinou. V čom spočíva jej služba medzi pacientmi na pokraji smrti? „Hovorím im o láske. Veriacim aj neveriacim,“ prezrádza sestra Anna Szaniawska, ktorá patrí do ženskej rehole kapucínok. „Rozprávam im o nádeji, že život sa smrťou nekončí.“

Cieľ hospicu nám ozrejmuje primár zariadenia Michal Mrocek. „Chceme ľuďom, ktorí trpia nevyliečiteľnou chorobou, pomôcť dôstojne zomrieť. Pacientov teda liečime, i keď nám je jasné, že ich chorobu nevyliečime. Liečime však symptómy, ktoré im zhoršujú život,“ hovorí Mrocek. Medzi najhoršie prejavy chorôb patria bolesti, dýchavica a ďalšie. 

Pokiaľ pacient nie je schopný prijímať potravu či lieky ústami, v Dome Rafael ich dostane do žily. Vedia takisto tíšiť bolesť. 

Podľa slov sestry Anny aj ľudia v beznádejnom zdravotnom stave majú na tomto svete dôležitú misiu. „Každé utrpenie sa oplatí obetovať, lebo v spojení s modlitbou má takáto obeta obrovskú silu.“

K téme:
Nemocničný kaplán: Keď necítime smrť, nevieme pochopiť život Zdieľať

Vraví, že v hospici zažila už viacero duchovných zázrakov. Jeden napríklad minulý rok, krátko pred slávnosťou blahorečenia saleziánskeho kňaza Titusa Zemana. 

„Mali sme tu vtedy pacientku, ktorá bola jeho príbuzná. Bol tu tiež muž vo veľmi ťažkom stave, ktorý tvrdošijne odmietal pred smrťou možnosť spovede. Dlho bojoval sám so sebou. Táto pani sa za neho modlila na príhovor Titusa Zemana. Jedného dňa, keď som mala službu, vošla som do jeho izby a pani mi povedala, aby som zavolala kňaza. Muž sa chcel vyspovedať. Dozvedeli sme sa, že tak urobil po šesťdesiatich rokoch. Nevedel ani, ako sa to robí, ale veľmi chcel očistiť svoju dušu.“ 

Hospic je zdravotné zariadenie, ktoré sa podobá na nemocnicu, ale z istej časti je financované poisťovňami. Do samotného hospicu umiestňujú ľudí, čo majú prognózu života tri mesiace. Ako však upozorňuje primár Mrocek, tento fakt sa nedá, samozrejme, vždy presne odhadnúť, takže niektorí pacienti sú v hospici aj dlhšie. 

Ak má niekto napríklad onkologické ochorenie a má dlhšiu prognózu, tak môže byť umiestnený do domu ošetrovateľskej starostlivosti, kde mu poskytnú zdravotnú aj ošetrovateľskú starostlivosť, riešia sa preležaniny, poskytuje infúzna liečba. 

Ako vraví primár Mrocek, do domu ošetrovateľskej starostlivosti môžu prijať ľudí, o ktorých sa už príbuzní nevedeli postarať v domácich podmienkach a zároveň ich v nemocnici nechcú, pretože takpovediac zaberajú lôžka pre akútnych pacientov.

Zľava sestra Anna Szaniawska, koordinátorka sociálnych služieb Jana Hodeková Jana Hodeková a primár Michal Mrocek. 

Chceli sme všetko pod jednou strechou

Ako vlastne vznikol nápad spojiť komplexnú zdravotnú a sociálnu starostlivosť v jednom centre? 

„Na začiatku nás bolo šesť manželských párov. Každý z nás mal nejaký dôvod, pre ktorý chcel do toho ísť,“ vysvetľuje nám koordinátorka sociálnych služieb v Dome Rafael Jana Hodeková. „Jeden mal v rodine príbuzného s Alzheimerovou chorobou, iný mal zasa skúsenosť so zomierajúcim členom rodiny, o ktorého sa v nemocnici v posledných chvíľach života nevedeli dôstojne postarať. Ďalším chýbala ošetrovateľská starostlivosť. Ja som dvadsaťpäť rokov v združení, ktoré v popoludňajších hodinách robí so zdravotne postihnutými deťmi voľnočasové aktivity. Lenže tieto deti vyrástli, ukončili školu a nemali kam ďalej chodiť. Tak sme sa tu rozhodli zriadiť dom sociálnych služieb pre mladých ľudí s postihnutím, kde by sa mohli ďalej rozvíjať.“

Chýbajúce služby starostlivosti o starých, ale i mladých ľudí s rôznymi stupňami fyzického a mentálneho postihnutia boli hlavnou motiváciou, aby zopár nadšencov založilo neziskovú organizáciu a postavilo centrum, kde poskytujú týmto pacientom starostlivosť. Ďalším impulzom bolo, že tak chceli robiť s čo najvyššou kvalitou. Nielen po odbornej či materiálnej stránke. 

„Chceli sme dokázať, že je možné starať sa o nich s láskou a rešpektom k ich dôstojnosti,“ vraví Hodeková s tým, že takýto prístup často v nemocniciach chýba. „Nestačí len profesionalita personálu, kľúčovou vlastnosťou je ľudskosť.“

„Cítim veľkú bázeň, keď som pri človeku, ktorý je jednou nohou na zemi, druhou možno v nebi.“ fyzioterapeutka Mária Zdieľať

Základnou myšlienkou Domu Rafael je ponúknuť pacientom prepojenie zdravotnej a sociálnej starostlivosti. „Mali sme tu paniu na hospicovom oddelení, ktorá chodievala na rôzne aktivity do tvorivej dielne. Takú možnosť by v obyčajnej nemocnici nedostala.“

Okrem tvorivých dielní, kde maľujú alebo vyrábajú keramické predmety, tu majú klienti a pacienti pekárničku, kde dvakrát v týždni pečú koláče. Alebo môžu absolvovať rehabilitácie, muzikoterapiu či kognitívny tréning, ktorý pomáha najmä klientom s poruchami pamäti. 

Program je tu na každý deň bohatý. „Každý má svoj rozvrh a už ráno vie, čo ho v daný deň čaká a teší sa na to. Samozrejme, všetky aktivity vykonávajú s ohľadom na svoj zdravotný stav,“ vysvetľuje Hodeková. Okrem toho ponúkajú duchovnú službu a sväté omše v kaplnke. Veľká väčšina hospicových pacientov odchádza zaopatrených, pretože pokiaľ chcú, kňaz je vždy pripravený prísť. 

Hudba lieči

Pri kaplnke, kde sa slúžia omše, sa nachádza veľká spoločenská miestnosť. Pri okne vidíme hudobné nástroje, v rohu klavír. Mladá žena Viera Bosáková nám ukazuje aj skriňu plnú ďalších hudobných nástrojov a vysvetľuje, čo je to spomínaná muzikoterapia. 

„Muzikoterapia je liečba hudbou, inak povedané, používanie hudobných prostriedkov na nehudobné ciele,“ hovorí s tým, že kým pri mladších slúži hudba skôr na výchovu a  komunikáciu, u seniorov požívajú hudbu na podporné ciele, ako napríklad zmenu nálady, podporu prežívania či kontaktu s ostatnými členmi v skupine.

Dozvedáme sa tiež, že spievanie odchádza neskôr než iná pamäťová stopa. „Starší ľudia si ľahšie pamätajú texty pesničiek a po porážkach začnú oveľa rýchlejšie spievať ako rozprávať,“ vraví muzikoterapeutka. 

Ako vyzerá práca s hudbou v takomto zariadení? Jednoducho ako malá oslava, keď si ľudia posadajú spolu a spievajú, nechýba aj pohyb. „Väčšinou ja hrám na gitare alebo klavíri a oni sa zapájajú, do čoho chcú,“ hovorí Viera Bosáková. Pacienti si môžu vziať jednoduché rytmické nástroje a skúsiť si, čo chcú. 

V zariadení Rafael je hudobná aktivita veľmi obľúbená. Pri dobrom počasí sa odohráva aj vonku, kde sa podobá táboreniu pri ohni. Ako ozrejmuje muzikoterapeutka, straším ľuďom pesničky môžu pripomínať rôzne spomienky a príbehy. 

Na rozdiel od súčasnej generácie však nie sú zvyknutí počúvať hudbu tak často. „Pre nich bolo bežné, že sa na chvíľu pustilo rádio,“ vysvetľuje Viera a dodáva, že z tohto dôvodu sa napríklad vyhýbajú hudbe priamo na izbách a lôžkach, lebo „hudba je podnet a môže aj vyrušovať, ale niektorí pacienti si ju radi púšťajú pri rehabilitácii“.  

Veľká bázeň  

V jedálni stretávame fyzioterapeutku Máriu Mockovú, ktorá práve skončila náročný proces – spolu s kolegyňami sa jej podarilo presunúť pacientku v stave kómy z lôžka na invalidný vozík. Žena v ťažkom stave je práve v záhrade, pri nej stojí syn. 

Spomínaná pacientka je v stave bdelej kómy, čo možno prirovnať k tuhému spánku, pričom človek má len otvorené oči. Inak je telo úplne nehybné a práve fyzioterapeut ho musí rehabilitovať, aby úplne neochablo.

Mária Mocková hovorí o veľkom rešpekte k svojim pacientom. „Cítim veľkú bázeň, keď som pri človeku, ktorý je jednou nohou na zemi, druhou možno v nebi.“ 

A hoci je spomínaná pani v kóme, fyzioterapeutka je presvedčená, že okolie vníma. Keď sa jej napríklad masíruje ruky, viac otvára oči alebo ústa. „Niekedy má slzy, hoci nevieme, čo to znamená,“ dodáva. 

„My sa snažíme zachovať jej telo funkčné, robíme, čo môžeme, ale iba Boh ju môže prebudiť,“ hovorí Mocková. Ako ďalej vysvetľuje, fyzioterapeuti sú vo všetkých častiach zariadenia Rafael. „Aj pri zomieraní v hospici máme vplyv, môžeme sa človeka dotýkať. Hoci je v agónii, telo odchádza a už nie je priestor na nejaké rozhovory, ale cez dotyk a jemnú masáž sa môže trochu upokojiť, uvoľniť.“

V Dome Rafael majú aj pacientov po mozgových príhodách, ktorých tiež rehabilitujú. Podľa fyzioterapeutky zostáva tajomstvom, že niektorí sa zregenerujú a odchádzajú domov po vlastných, kým iní zostanú zvyšok života na lôžku. „Niektorým sa vráti reč, niektorým nevráti. Práca fyzioterapeuta však pomáha aj zo psychologického hľadiska, lebo každý sa chce o uzdravenie aspoň pokúsiť,“ uzatvára. 

Zľava muzikoterapeutka Viera Bosáková kaplnka so spoločenskou miestnosťou, študentka medicíny Marianna Dubovská brigáduje v Dome Rafael.   

Pomáhajú aj mladí

V zariadení Rafael nepracujú iba zamestnanci. Niekoľkokrát do týždňa tu chodí pomáhať aj mladá dobrovoľníčka Terézia. Navštevuje ľudí, ktorí sú odkázaní na špecializovanú starostlivosť, rozpráva sa s nimi alebo hrajú spoločenské hry. 

„Baví ma to tu. Keď zabúdame na seba, vtedy nachádzame seba samých,“ odpovedá na otázku, prečo ako študentka nevyužíva voľný čas na oddych alebo aktivity s kamarátmi, ale venuje ho pomoci zväčša starým a odkázaným ľuďom. 

Stíha to popri štúdiu misijnej a charitatívnej práce na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. Do zdravotno-sociálneho centra prichádza okolo desiatej dopoludnia a strávi tu väčšinou tri až štyri hodiny. Okrem toho chodieva pomáhať aj do ďalšieho domova dôchodcov. 

„Snažím sa im dávať otvorené otázky, aby museli rozprávať. Pýtam sa ich napríklad na ich minulosť, zážitky či hobby. Niektorí sú komunikatívni viac, iní menej,“ vraví Terézia o tom, ako vyzerá zhováranie sa s klientmi. 

„Niekedy sa stane, že sa mi tu nechce ísť. No po chvíli, ktorú tu strávim, ma ten pocit prejde,“ dodáva mladá dievčina.

Simona Predáčová pracuje v Dome Rafael ako psychologička. Chodieva aj k pacientom do hospicovej časti. „Niekedy to funguje tak, že má zavolá sestrička, keď sa jej zdá, že je niekto plačlivejší alebo sa potrebuje porozprávať. S niektorými sa spoločne modlíme, čítame si alebo vyjdeme vonku na vzduch. Komunikujem aj s ich príbuznými,“ vraví mladá psychologička. 

Tí podľa jej slov robia chybu, ak vytvárajú, možno aj s dobrým úmyslom, na chorého blízkeho nátlak. „Hovoria mu – prečo nechodíš, ako to, že ti nie je lepšie, prečo nerobíš to alebo ono. Snažia sa ho akoby motivovať, no pre pacienta to môže byť skôr psychicky ubíjajúce, pretože často nevie ovplyvniť svoj stav.“

„Zadosťučinenie svojej práce vnímam vtedy, keď človek zomrie vyrovnaný so smrťou, spokojný a hlavne v kruhu príbuzných.“ primár Michal Mrocek Zdieľať

Ľuďom v posledných chvíľach života sa snaží pomôcť zmieriť s ich stavom a nájsť vnútorný pokoj. „Myslím, že najmä veriaci pacienti to majú omnoho ľahšie. Ak majú usporiadané duchovné aj rodinné záležitosti, odchádzajú pokojní a zmierení. Sú tu však aj prípady, keď vidím, že niekto nemá silu zmeniť niektoré veci z minulosti.“

S pacientmi, ktorí majú tesne pred koncom života, už zväčša nevedie dlhé rozhovory. „Niektorí si iba tak povzdychnú, sem-tam niečo povedia. Často im zdravotný stav ani viac nedovoľuje.“ Dôležité je podľa nej byť pri človeku prítomný a sprevádzať ho v posledných momentoch. 

Primár Michal Mrocek takisto zdôrazňuje vyrovnanie sa so smrťou. „Zadosťučinenie svojej práce vnímam vtedy, keď človek zomrie vyrovnaný so smrťou, spokojný a hlavne v kruhu príbuzných. Nebránime im prísť kedykoľvek, u nás nie sú návštevné hodiny,“ dodáva. 

Práve na rodinu a príbuzných sa snaží personál Domu Rafael klásť dôraz. „Máme s príbuznými pekné vzťahy. S rodinami dlhodobých klientov zo sociálnej časti sa schádzame každé tri mesiace. Voláme to rodinné stretnutia, kde príde vedenie centra aj terapeuti a zhovárame sa s príbuznými,“ hovorí Hodeková. 

„U nás sa snažíme pripraviť nielen pacienta na odchod, ale aj príbuzných,“ pokračuje primár Mrocek a dodáva, že pacientom nezvyknú dávať falošné nádeje. Smutné informácie však podávajú citlivo. 

„Nemôžeme im povedať: viete čo, máte rakovinu, zomriete. No na druhej strane to povieme ako fakt, v zmysle: máte nevyliečiteľné ochorenie, ale ak z toho vzniknú ťažkosti, tak ich budeme riešiť a liečiť.“

Záujem o prijatie pacientov a klientov do centra je vysoký, kapacitu majú momentálne naplnenú. Stáva sa, že ďalší záujemcovia čakajú, kým sa uvoľní miesto. „Cena za starostlivosť je síce vyššia, ale keď rodina vidí, aké možnosti tu ich chorý príbuzný má, a prístup, s akým sa oňho starajú, tvrdia, že to stojí za to. Nikto nechce prežívať zvyšok života v opustenosti a bez záujmu okolia,“ uzatvára Hodeková. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo