Jáwski kresťania a žena, ktorá konvertovala z islamu

Jáwski kresťania a žena, ktorá konvertovala z islamu

Ilustračné foto, Jawa, autor: ahmad syahrir/pexels

Pokračujem v zápiskoch z Indonézie, dnes o Kartika Jaya a ukážke náboženskej otvorenosti.

Hoci „hlavným stanom“ môjho terajšieho pobytu v Indonézii (na Jawe) je univerzitné prostredie, viac času ako v ňom trávim v takpovediac externých lokalitách. Ani sa nedá inak, keďže oblasť môjho záujmu a pôsobenia je vzdelávanie, najmä v ranom veku detí. Preto viac ako na univerzitu chodím do miestnych škôlok a škôl, stretávam a rozprávam sa s riaditeľmi a učiteľmi škôl, s rodičmi detí či snažím sa rozumieť aj samotným deťom.

Nerobím to len v meste, kde normálne bývam (Semarang), ale chodím tiež na viacdňové „výjazdy“ do vidieckych oblastí, kde som ponorený nielen do chodu škôl, ale aj do každodenného života ich obyvateľov. Som tu vždy jediný cudzinec, bývam a stravujem sa s nimi, veľa sa s nimi zhováram a veľa sa ich pýtam, pozorujem denný kolobeh škôl, zúčastňujem sa na ich lokálnych spoločenských akciách. A mám tak aspoň akú-takú šancu porozumieť ich životu a hodnotám, v ktorých tento život beží. Lebo aj pokiaľ ide o školy a vzdelávanie, ich fungovaniu sa sotva dá rozumieť, ak neviete, v čom sú zakorenené a akú životnú realitu vlastne odzrkadľujú.

Jednou z takýchto lokalít je mesto Kendal na severe Strednej Jawy, resp. dedina s názvom Kartika Jaya. Nebol som tam prvýkrát. Minulý rok som pri aktívnom vyhľadávaní vidieckych materských škôl navštívil práve škôlku v tejto obci. Skôr náhodne ako zámerne, len na pár hodín a na krátku diskusiu, aby som získal aspoň hmlistú predstavu o tom, ako funguje malá škôlka na vidieku. S učiteľkami som však zostal v kontakte a vedel som, že sa tam vrátim, aby som toto prostredie spoznal bližšie. Nielen kvôli nemu samotnému, ale aby mi vytvoril most k pestrej tvári Indonézie.

Indonézia v malom

Kartika Jaya je svojím spôsobom taká Indonézia v malom. Má približne tisíc obyvateľov, je zasadená do typickej tropickej prírody a dotýka sa teplého Jávskeho mora. Je plná umelých jazierok, v ktorých sa chovajú ryby, kraby a krevety, pričom práca na týchto jazierkach, vlastne farmách, je hlavným zdrojom obživy miestnych ľudí. Ďalší chodia za prácou do najbližších miest, najmä muži, lebo ženy sa starajú o domácnosť. Nie preto, že by nevyhnutne museli, ale preto, že sa držia tradície a že sa tak dobrovoľne rozhodli.

No a podobne, ako je to so štatistickým rozložením religiozity v celej Indonézii, Kartika Jaya má približne 80 percent obyvateľov moslimov, tých zvyšných asi dvadsať percent sú kresťania zaradení medzi protestantov, katolíkov a takzvaných jawských kresťanov. V kontakte som bol s ľuďmi zo všetkých náboženských skupín, lebo inak to ani nefunguje. Býval som v kresťanskej rodine, pracovne som komunikoval najmä s ľuďmi z moslimského prostredia (lebo tých je väčšina), po večeroch sme sa spolu stretávali všetci, ani nevnímajúc, kto má akú náboženskú príslušnosť.

Pointa, ktorú chcem zdôrazniť, je veľmi jednoduchá a očakávateľná. Kartika Jaya je tak, ako sa píše o Indonézii, v religiozite pluralitná a tolerantná. Ľudia sa navzájom rešpektujú a vnímajú, že náboženské presvedčenie je každého osobná vec. Nikto nie je podľa náboženstva viac ani menej. V dedine to vidieť hneď: Kartika Jaya, ako relatívne malá obec, má priamo v centre moslimskú mešitu a oproti mešite sú v rade jeden za druhým tri kostoly. Pre katolíkov, protestantov i jawských kresťanov. Nikto nikomu neprekáža, každý má právo na svoje rituály a presvedčenia.

Návod na prežitie

Ako som už spomenul, býval som v rodine jawských kresťanov. Silnej vo svojej viere. Stredný syn je dokonca poslucháčom teologického inštitútu na univerzite v Yogyakarte. Na jednom z asi dvesto kresťanských teologických inštitútov v Indonézii. A chce sa stať kňazom. Jeho matka, moja domáca, pri vydaji konvertovala a z moslimky sa stala kresťanka. Možno to nebolo jednoduché rozhodnutie. A nie je ani veľmi bežné. No ani samotné miestne moslimky, keď som sa pýtal na ich názor na túto vec, nenamietali. Hovoria, že je to osobné rozhodnutie a to treba rešpektovať a brať na vedomie. No hlavne to dajako detailne neriešia.

V každodennom živote sa navzájom neidentifikujú podľa náboženstva. Žijú spolu svoj celkom aktívny vidiecky život. Cez deň prácou, večer dokonca aj športovými či kultúrnymi aktivitami sústredenými okolo obecného úradu. Ženy sa bez ohľadu na náboženstvo cez svoj ženský spolok vedený starostovou manželkou aktívne podieľajú na správe obce. Majú pravidelné stretnutia, na jedno z nich som bol pozvaný. V žiadnom prípade to nie sú mužom podriadené submisívne slúžky, ale často aktívne a silné ženy, ktoré by sa zrejme mohli vysmiať aj aktívnemu feminizmu.

Na dôvažok treba povedať, že na svoju schopnosť žiť vo vzájomnej harmónii a tolerancii sú miestni obyvatelia hrdí a radi sa o tom rozprávajú. Všetkým a osobitne moslimom prekáža extrémistický islamizmus a spájanie intolerancie a radikalizmu s ich vierou. Spomeniem tiež to, čo som sa niekde dočítal, že osobitne obyvatelia Jawy majú vraj vypestovanú najväčšiu mieru relaxovanosti v medziľudských vzťahoch, ako aj vo viere. Tá je zakorenená v historickej skúsenosti konfrontujúcej či mixujúcej pôvodnú jawskú kultúru s mnohými náboženstvami i ideológiami. Odpoveďou je stáročiami vypestovaný životný návyk, že najprirodzenejšou a najlepšou cestou k prežitiu je otvorenosť, vzájomné porozumenie a relaxovanosť. Má to určite čosi spoločné aj s tým, že práve na Jawe nie všetci moslimovia prežívajú svoju vieru rituálne, ale skôr spirituálne.

Náboženstvom k charakteru

Aj keď si nové generácie detí odnášajú podobný postoj k životu a k druhým ľuďom z domu a z každodenného života, náboženská tolerancia je posilňovaná aj v školách. Už od raného veku. Náboženská výchova je povinnou a silnou (možno najsilnejšou) časťou predškolského i školského vzdelávania, je základom výchovy. Či, ako tomu Indonézania hovoria, výchovy charakteru. Súhlasne ju vyžaduje štát a hlavne sa jej dožadujú rodičia. Vo vidieckych školách, kde niet možnosti voľby školy podľa vierovyznania, no aj v mnohých mestských školách, kde sa stretávajú deti moslimské, kresťanské, hinduistické či budhistické, sa vždy dbá na to, aby deti mali povedomie o iných náboženstvách a ich symboloch a aby k nim mali rešpekt.

V takmer každej škôlke sa stretávam s tým, že na stenách sú vyobrazené svätostánky všetkých Indonéziou uznaných náboženstiev alebo sú ich makety umiestnené v kútikoch pre vyučovanie náboženstva. Aj keď nie je v škôlke priestor a čas na rannú modlitbu osobitne pre každé náboženstvo a deti spolu recitujú islamské verše, kresťanské deti majú ruky zopäté podľa svojho.

Pri samotnom vyučovaní náboženstva sa už škôlky snažia o samostatné bloky pre deti podľa náboženskej príslušnosti. A v škôlke v Kartika Jaya navyše moslimské dievčatá nemajú na sebe hidžáb ako v typických islamských škôlkach, aby sa nezvýrazňovali náboženské rozdiely medzi deťmi. Napokon, na Jawe je šatka na hlave moslimiek síce veľmi častá, ale vzťah k nej je tiež relatívny: mnohé moslimky hidžáb jednoducho nenosia.

Výzva a rešpekt

Kartika Jaya a jej ľudia sú pre mňa akousi malou školou jawskej kultúry. Tolerancia, o ktorej sa v súvislosti s Indonéziou často píše, nie je ani veľkým zavádzaním, ani ilúziou. Je to realita bežného života. Iste, v celej veľkosti Indonézie popretkávaná mnohými krutými historickými a situačnými udalosťami, kde sa k slovu hlási radikálny islamizmus, ale kde sa cez manifestáciu náboženských treníc môžu ukrývať politické záujmy a etnické napätia.

Určite sa k tejto téme vo svojich ďalších článkoch ešte vrátim, tak ako sa k nej denne vraciam aj tu v Indonézii. V bežnom živote i v pracovnom prostredí univerzít. Moji kolegovia si už zvykli (a ja sám tiež), že práve tá ma zaujíma zo všetkého asi najviac. A celkom radi a vďačne ju so mnou preberajú, vôbec nie sú uzavretí ani k nepríjemným či nezvyčajným otázkam či poznámkam.

Výsledkom je napríklad to, že na októbrovej konferencii na univerzite v Padangu na Sumatre zmenili kvôli mne tému jedného seminára a pozvali ma prezentovať môj európsky pohľad na islamskú a náboženskú výchovu v indonézskych školách. Bola to veľká výzva a mám k nej obrovský rešpekt.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo