Hlavní vedci raného novoveku boli veľmi zbožní ľudia. Vedecká revolúcia je mýtus

Hlavní vedci raného novoveku boli veľmi zbožní ľudia. Vedecká revolúcia je mýtus

Prečo sa veda vyvinula iba v Európe? Boli hlavní vedci osvietenstva rebelmi proti cirkvi? Prinášame ukážku knihy Rodneyho Starka Vyriekli krivé svedectvo.

Isaac Newton vyriekol známe slová: „Ak som videl ďalej ako ostatní, bolo to preto, lebo som stál na ramenách obrov.“ Žiaľ, len málo z tých, ktorí túto jeho vetu citujú, si uvedomuje, že ju nielen myslel vážne, ale že mal aj úplnú pravdu. Veda v Newtonovej dobe nevytryskla odrazu do veľkej intelektuálnej revolúcie. Táto éra vynikajúcich úspechov bola vyvrcholením storočí trvalého a úplne normálneho vedeckého pokroku. Predstava, že v 16. storočí sa spustila vedecká revolúcia, je v našej kultúre taká zakorenená, že Steven Shapin svoju nedávnu knihu začal očarujúcou vetou: „Nič také ako vedecká revolúcia neexistovalo a toto je kniha o tom.“ To, k čomu došlo, sa dá priliehavejšie pomenovať ako „dospievanie“ západnej vedy. Náš záujem o túto éru rámcujú dve otázky. Boli títo skvelí vedci „osvietenými“ rebelmi proti cirkvi? Boli predovšetkým protestantmi?

Historici sú často pomýlení (a mýlia ostatných) spoliehaním sa na netypické príklady. Tento problém sa dá vyriešiť správnym využitím kvantitatívnych metód. Namiesto uvádzania príkladov slávnych skorších vedcov, ktorí boli protestantmi, bez vyznania či boli vysvätenými kňazmi, omnoho dôveryhodnejšie výsledky sa dajú založiť na analýze všetkých slávnych vedcov tejto éry. Vo svojej analýze som preto identifikoval všetky významné vedecké hviezdy tejto doby, začal som od publikovania Kopernikovho diela O pohyboch nebeských sfér v roku 1543 a zahrnul som všetkých, ktorí sa narodili do roku 1680. Svoj výber som založil na štúdiu zoznamov osôb uverejnených v množstve špecializovaných encyklopédií a biografických slovníkov, medzi ktorými bola zvlášť užitočná a spoľahlivá Encyklopédia vedy a techniky od Isaaca Asimova vydaná v roku 1982. Výber som obmedzil na aktívnych vedcov, čím som vylúčil niekoľko dobre známych intelektuálov tej doby, akými boli Francis Bacon či Joseph Scaliger. Pri výbere veľkých vedcov som nevenoval žiadnu pozornosť ich náboženstvu, či už boli katolíkmi, protestantmi, alebo boli bez vyznania. Po vypracovaní zoznamu som s pomocou viacerých zdrojov vrátane jednotlivých životopisov doplnil ku každému potrebné fakty. Nakoniec som získal súbor údajov k 52 vedcom.

„Osvietení“ vedci

Najmenej 60 percent z najväčších vedcov raného novoveku tvorili veľmi kresťansky založení muži. Éra osvietenstva je taká fiktívna, ako aj doba temného stredoveku. Zdieľať

Rovnako ako skupina filozofov z 18. storočia vynašla pojem temného stredoveku, aby ním diskreditovala kresťanstvo, svoju vlastnú éru pomenovala ako osvietenstvo z dôvodu, že sekulárny humanizmus konečne presvetlil náboženskú temnotu. Ako uviedol Bertrand Russell (1872 – 1970), „osvietenstvo nanovo ocenilo nezávislú intelektuálnu činnosť, ktorá doslova rozšírila svetlo tam, kde dovtedy vládla temnota“. Voltaire, Rousseau, Locke, Hume a ďalší sa odeli do úspechov „vedeckej revolúcie“ a oslavovali víťazstvo sekularizmu, čo sa prejavilo v tvrdení markíza Laplaceho, že Boh je teraz už nepotrebnou hypotézou. Samozrejme, ani jedna z týchto „osvietených“ postáv nehrala žiadnu úlohu vo vedeckej činnosti. Čo možno povedať o tých, ktorí tú úlohu hrali? Boli aj oni skupinou skeptikov? Ťažko.

Po prvé: trinásť zo všetkých vedeckých hviezd (25 percent) bolo členmi duchovenstva, deviati z nich boli rímskymi katolíkmi. Na doplnenie som všetkých 52 hviezd vytriedil podľa ich osobnej zbožnosti. Na priradenie pomenovania „nábožný“ som potreboval jasný dôkaz mimoriadne hlbokej náboženskej angažovanosti. Napríklad Robert Boyle vynaložil veľa peňazí na preklady Biblie do nezápadných jazykov. Isaac Newton napísal omnoho viac o teológii ako o fyzike – dokonca vypočítal, že k druhému príchodu Krista dôjde v roku 1948. Z rovnakého dôvodu sa Johannes Kepler hlboko zaujímal o mysticizmus a biblické otázky – veľké úsilie venoval práci na stanovení dátumu stvorenia, ktorý ustálil na rok 3992 pr. Kr.

Pomenovanie „bežný veriaci“ som priradil tomu, ktorého životopis neponúka dôkaz o skepticizme, no ktorého zbožnosť bola pre jeho súčasníkov primeraná. Príkladom je Marcello Malpighi, ktorého pozorovanie srdca vtáčat sa považuje za jedno z najvýznamnejších úspechov biológie 17. storočia. Malpighiho životopis neponúka žiadny priamy dôkaz záujmu o Boha, ktorým by sa pripodobňoval Boylovi alebo Newtonovi. Na druhej strane odišiel do Ríma, aby tu pôsobil ako osobný lekár pápeža Inocenta XII., veľmi zbožného protireformačného pontifika, ktorý od ľudí okolo seba celkom určite očakával istý stupeň zbožnosti. Ak by som náhodou pochybil, tak v tom zmysle, že som Malpighiho osobnú zbožnosť podcenil, a podobne sa to mohlo stať aj v iných prípadoch. Určite som v tomto zmysle nikoho neprecenil.

Pomenovanie „skeptik“ som nakoniec vyčlenil pre tých, u ktorých som mohol vyvodiť nedôveru alebo prinajmenšom hlbokú pochybnosť v existenciu vedomého Boha. Z 52 vedcov to splnil len jeden: Edmund Halley – Oxford mu zamietol profesúru na základe jeho „ateizmu“.

Tabuľka 7.2 zobrazuje náboženský profil týchto 52 vedeckých hviezd.

Je zrejmé, že skvelé vedecké úspechy 16. a 17. storočia neboli dielom skeptikov, ale veľmi kresťansky založených mužov – najmenej 60 percent z nich bolo nábožných. Éra osvietenstva je taká fiktívna, ako aj doba temného stredoveku. Obe vymysleli rovnakí ľudia z tých istých dôvodov.

Protestantizmus

Jeden z najvplyvnejších amerických sociológov Robert K. Merton (1910 – 2003) v roku 1938 uverejnil v časopise Osiris zameranom na históriu vedy rozsiahlu štúdiu „Veda, technológie a spoločnosť v Anglicku 17. storočia“. Odmietol moderné marxistické a sekularistické názory, podľa ktorých bola veda triumfom bezbožných, a uviedol, že to bolo protestantské puritánstvo, ktoré zrodilo vedeckú revolúciu. Podľa Mertona k nej došlo preto, lebo puritáni argumentovali (a podľa neho boli prvými, ktorí to spravili), že keďže je svet Božím dielom, je ich povinnosťou študovať a pochopiť toto dielo a takto osláviť Boha. Podľa Mertona sa medzi puritánskymi intelektuálmi v Anglicku v 17. storočí veda týmto spôsobom zadefinovala ako náboženské povolanie.

Iba polovica z 52 hlavných vedcov boli protestanti a ak oddelíme Angličanov, katolíci prevyšovali protestantov v pomere 26 k 11, čo odráža rozloženie protestantov a katolíkov na európskom kontinente v tomto období. Zdieľať

Celý Mertonov argument bol, samozrejme, iba rozšírením tvrdení Maxa Webera o úlohe protestantskej etiky vo vzostupe kapitalizmu (kapitola č. 10). Podobne ako Weberova, aj Mertonova pozícia je neudržateľná. Na rozdiel od prvotných kritikov Mertona, ktorí tvrdili, že dôkazy osobnej zbožnosti, ktoré uvádzal, falšovali samotní títo vedci, aby sa vyhli problémom, Merton bol v tomto zmysle celkom iste korektný. To, v čom sa mýlil, bolo, že anglických protestantských vedcov identifikoval ako puritánov, hoci väčšina z nich bola bežnými anglikánmi. Tým, že sa zameral iba na Anglicko, odignoroval podstatnú úlohu katolíkov na vedeckej činnosti v tomto období. Mertonova definícia „puritánov“ bola taká široká, že v podstate zahŕňala všetkých kresťanov, aj katolíkov. Barbara J. Shapirová to zhrnula „polopatickým“ vyjadrením: „[Merton] v podstate hovorí, že Angličania prispeli k rozvoju anglickej vedy.“

Tvrdenie, že takzvaná vedecká revolúcia bola prácou protestantov akéhokoľvek druhu, vyvracia tabuľka 7.3. Iba polovica z 52 vedcov boli protestanti a ak oddelíme Angličanov, katolíci prevyšovali protestantov v pomere 26 k 11, čo odráža rozloženie protestantov a katolíkov na európskom kontinente v tomto období. Naozaj: „Dogmy katolicizmu, anglikanizmu ani puritanizmu neobsahovali nič, čo by niektorú z týchto denominácií vo vede všeobecne zvýhodňovalo alebo znevýhodňovalo oproti ostatným. (...) [V každej z nich bola väčšina presvedčená], že vedu treba vítať ako verné dielo teológie.“

Náboženské korene vedy

Veda vznikla výlučne v kresťanskej Európe preto, lebo len stredovekí Európania verili, že veda je možná a žiaduca. Základom tejto viery bol ich obraz Boha a jeho stvorenia. Veľký anglický filozof a matematik Alfred North Whitehead (1861 – 1947) to dramaticky vyhlásil pred publikom významných učencov zúčastňujúcich sa na nižších kurzoch na Harvarde v roku 1925 a vysvetlil, že veda sa vyvinula v Európe vďaka rozšírenej „viere v možnosť vedy (...) odvodenej zo stredovekej teológie“. Toto tvrdenie šokovalo nielen jeho publikum, ale aj západných intelektuálov všeobecne, keď sa jeho prednášky publikovali. Ako mohol tento mysliteľ slávny po celom svete, ktorý spolu s Bertrandom Russellom napísal prelomové dielo Principia Mathematica (1910 – 1913), nevedieť, že náboženstvo je nezmieriteľným nepriateľom vedy? Whitehead však vedel niečo lepšie.

Zistil, že kresťanská teológia bola pre vzostup vedy principiálne dôležitá, kým aj nekresťanské teológie udusili vedecký výskum kdekoľvek inde. Vysvetľoval:

„Najväčším prínosom stredoveku k formovaniu vedeckej dynamiky [bolo] nevyvrátiteľné presvedčenie (...), že existuje tajomstvo, tajomstvo, ktoré možno odhaliť. Ako sa mohlo toto presvedčenie tak výrazne vštepiť do európskej mysle? (...) Muselo pochádzať zo stredovekého dôrazu na racionalitu Boha, ktorého koncepcia zahŕňala súčasne osobnú energiu Jehovu i racionalitu gréckeho filozofa. Každá maličkosť je riadená a usporiadaná: výskum prírody môže viesť iba k racionálnemu potvrdeniu viery.“

Whitehead, samozrejme, iba zhŕňal, čo už pred ním povedali mnohí veľkí vedci – René Descartes zdôvodňoval svoje hľadanie „zákonov“ v prírode tak, že takéto zákony musia existovať, pretože Boh je dokonalý, a preto „koná tak konštantne a nemenne, ako je to len možné“. To znamená, že svet funguje podľa racionálnych pravidiel či zákonov. Veľký stredoveký scholastik Mikuláš z Oresme uviedol, že Boží stvoriteľský akt „možno prirovnať k momentu, keď človek vyrobí hodiny a nechá ich ísť ich vlastným pohybom“. A potom: pretože Boh dal ľuďom moc rozumu, malo by byť v našich schopnostiach objaviť pravidlá, ktoré Boh zaviedol.

René Descartes zdôvodňoval svoje hľadanie „zákonov“ v prírode tak, že takéto zákony musia existovať, pretože Boh je dokonalý, a preto „koná tak konštantne a nemenne, ako je to len možné“. Zdieľať

Mnoho prvých vedcov to naozaj vnímalo tak, že majú morálnu povinnosť poznávať tieto tajomstvá, presne ako to uviedol Whitehead. Veľký anglický filozof vyvodil svoje závery z toho, že obrazy Boha a stvorenia v neeurópskych náboženstvách, hlavne v tých ázijských, boli veľmi neosobné a príliš iracionálne, aby mohli byť základom pre vedu. Akákoľvek jednotlivosť, ktorá sa vyskytla v prírode, „mohla byť spôsobená vôľou iracionálneho despotického“ boha alebo mohla byť produktom „nejakého neosobného, nevyspytateľného zrodenia. To je úplne iný druh tajomstva než v prípade zrozumiteľnej racionality osobnej bytosti“. Treba poznamenať, že vzhľadom na spoločné korene židovská koncepcia Boha podporuje vedu rovnako ako kresťanská koncepcia. Židia však boli v tej dobe v Európe malou, roztrúsenou a často utláčanou menšinou a vo vzostupe vedy nehrali úlohu (neskôr, po svojej emancipácii v 19. storočí ako vedci excelovali).

Väčšina náboženstiev mimo židokresťanskej tradície, naopak, stvorenie vôbec nepredpokladá. Tvrdia, že svet je večný, nemá začiatok ani účel a nikdy nebol stvorený, nemá žiadneho tvorcu. Z tohto uhla pohľadu je svet najvyšším mystériom, nekonzistentným, nepredvídateľným a (zrejme) náhodným. Pre tých, ktorí zastávajú tento názor, sú jedinými cestami k múdrosti meditácia alebo inšpirácia – nič, čo by vyžadovalo racionálne zdôvodňovanie. No ak bol svet stvorený v súlade s racionálnymi pravidlami dokonalým a racionálnym stvoriteľom, potom by jeho tajomstvá mali byť prístupné rozumu a pozorovaniu. Odtiaľ pochádza ošúchané vedecké úslovie, že príroda je kniha určená na čítanie.

Samozrejme, Číňania „by takou myšlienkou opovrhli, pretože by ju považovali za príliš naivnú vzhľadom na svoje intuitívne vnímanie sveta ako jemného a komplexného“, vysvetlil vážený oxfordský historik čínskych technológií Joseph Needham (1900 – 1995). Mnohí z nich podobne ako Gréci považovali svet za večný a nestvorený. Aristoteles odsúdil myšlienku, „že svet vznikol v určitom okamihu, (...) ako nemysliteľnú“. Žiadny z tradičných gréckych bohov nebol schopný takéhoto stvorenia. No čo je najhoršie, Gréci trvali na tom, že svet a všeobecne neživé predmety sa menia na živé veci. Mnoho prírodných javov vysvetľovali motívmi, nie neživými silami. Nebeské telesá sa podľa Aristotela pohybovali v kruhu preto, lebo mali k tomu sklon, a predmety padali na zem „z dôvodu svojej vrodenej lásky k stredu sveta“. Podobne to platí aj pre islam. Pravoverná koncepcia Alaha je nepriateľská k vedeckému bádaniu. V Koráne neexistuje žiadna časť, podľa ktorej dal Alah svoje stvorenie do pohybu a potom ho nechal ísť. Namiesto toho sa v ňom tvrdí, že do sveta často zasahuje a mení veci tak, ako sa mu zapáči. V priebehu storočí preto mnoho najvplyvnejších moslimských učencov zastávalo názor, že všetky snahy o formulovanie prírodných zákonov sú rúhačské, pretože by vyzerali ako popretie Alahovej slobodnej vôle. Obrazy Boha a sveta v Číne, antickom Grécku a v islame preto vedecké snahy udusili.

Európania sa usilovali poznávať tajomstvá sveta len preto, lebo verili, že Boh stvoril racionálny svet. Slovami Johannesa Keplera: „Hlavným cieľom celého výskumu by malo byť objavovanie racionálneho poriadku a harmónie, ktoré do sveta vložil Boh a ktoré nám odhalil v jazyku matematiky.“ Zdieľať

Európania sa usilovali poznávať tajomstvá sveta len preto, lebo verili, že Boh ako inteligentný dizajnér stvoril racionálny svet. Slovami Johannesa Keplera: „Hlavným cieľom celého výskumu vonkajšieho sveta by malo byť objavovanie racionálneho poriadku a harmónie, ktoré do sveta vložil Boh a ktoré nám odhalil v jazyku matematiky.“ Veľký chemik Robert Boyle (1627 – 1691) to podobným spôsobom vyjadril vo svojej poslednej vôli. Členom Kráľovskej spoločnosti Londýna poprial ďalšie úspechy „v ich chvályhodných pokusoch objavovať skutočnú povahu Božieho diela“.

Asi najpozoruhodnejším aspektom vzostupu vedy je, že prví vedci nielen hľadali prírodné zákony, keďže boli presvedčení, že existujú, ale ich aj objavili! Dá sa preto povedať, že predpoklad, že svet má inteligentného dizajnéra, je základom všetkých vedeckých teórií a že znovu a znovu úspešne prechádza empirickým overovaním. Albert Einstein (1879 – 1955) raz poznamenal, že najmenej zrozumiteľnou vecou vo vesmíre je to, že je zrozumiteľný: „Človek a priori očakáva chaotický svet, ktorý naša myseľ nie je schopná žiadnym spôsobom pochopiť. (...) Je to ‚zázrak‘, ktorý, zatiaľ čo sa naše poznanie rozširuje, neustále rastie.“ A je to tento ‚zázrak‘, ktorý svedčí o stvorení podľa určitého úmyslu a racionality.

 

Text je ukážkou z knihy Rodneyho Starka Vyriekli krivé svedectvo (Odhalenie stáročných protikatolíckych neprávd). Knihu si môžete zakúpiť tu, ponúkame ju aj vo výhodných balíkoch 5+1 zadarmo a 10+3 zadarmo.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo