Politik, na ktorého si v dobe antisystému treba spomenúť

Politik, na ktorého si v dobe antisystému treba spomenúť

Antonín Švehla

Hold Antonínovi Švehlovi, zabudnutému pilieru prvej Československej republiky.

Postoj tu bude len s vašou pomocou!

Postoj je dnes jediným serióznym konzervatívnym hlasom na slovenskej mediálnej scéne. No nežije zo vzduchu.

Články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Redakcia Postoja


V súvislosti s okrúhlym výročím vzniku Československa sa dnes skloňujú najmä mená Masaryka, Beneša či Štefánika. Meno jedného dôležitého politika zostáva nezaslúžene v ich tieni. Ide o predsedu agrárnej strany Antonína Švehlu.

„Politika je krásna, ale zo všetkého najkrajšia je politika československá. Pretože je ťažká,“ znie jeden zo známych Švehlových výrokov.

V tejto ťažkej politike dokázal Švehla uspieť. Od roku 1922 bol s výnimkou niekoľkých mesiacov nepretržite premiérom až do roku 1929 a ešte predtým bol nejaký čas aj ministrom vnútra. Nejde však len o to, že dokázal získať politickú moc a obsadiť špičkové funkcie.

Spomedzi vtedajších politikov mal absolútne kľúčový podiel na tom, že československá politika v prvej dekáde svojej existencie vykazovala relatívnu stabilitu. Čo bola v novom štáte s rodiacim sa politickým systémom, početnými menšinami a rozdrobenou politickou scénou odkázanou na vytváranie vládnych koalícií veľká vec. Len pre porovnanie, v Nemecku sa v čase Švehlovho premiérovania vystriedalo päť ríšskych kancelárov, v Anglicku päť premiérov a vo Francúzsku štyria ministerskí predsedovia.

Kľúčom je silná strana

Tento úspech Švehlu, statkára z Hostivaři bez akademického vzdelania, ale s výbornou politickou intuíciou, stál na niekoľkých pilieroch. Na jeho silnom zmysle pre štátotvornosť, ktorý sa pretavil do konštituovania takzvanej Päťky, dnes často diskutovaného mimoústavného orgánu, ktorý zabezpečoval politickú koordináciu koaličných vlád. Rovnako tiež na jeho talente vyjednávať kompromisy a schopnosti vybudovať silnú stredovú politickú stranu, ktorá dokázala v koaličných vládach eliminovať extrémy z pravej aj ľavej časti politického spektra.

Švehla musel počas celej politickej kariéry vyvažovať napätie medzi vplyvným prúdom veľkostatkárov a maloroľníkmi. Zdieľať

Túto schopnosť Švehla využil aj vo vnútri svojej strany, kde musel počas celej politickej kariéry vyvažovať napätie medzi vplyvným prúdom veľkostatkárov a maloroľníkmi. Niekoľkokrát čelil hrozbe rozpadu strany a vtedy neváhal na udržanie jednoty použiť aj tvrdé prostriedky.

Ferdinand Peroutka vo svojom Budování státu opisuje situáciu z roku 1921, keď niekoľko lídrov maloroľníckej organizácie Domovina ohlásilo odchod zo strany s argumentom, že agrárnici zrádzajú drobný ľud a robia pozemkovú reformu v záujme veľkostatkárov. Nič nepredstavovalo pre Švehlu väčšie riziko ako strata maloroľníkov, od ktorých jeho strana čerpala veľkú voličskú podporu.

„Švehla cítil, že môže byť zasiahnutý, a konal rýchlo. Vymohol si policajnú prehliadku v sekretariáte odbojníkov, kde sa našlo jeden a pol milióna záhadných peňazí. Jeden z vodcov opozície bol v noci odvezený k Švehlovi a vrátil sa od neho ako vymenený: s upevnenou vernosťou k agrárnej strane, takmer sám krútiaci hlavou nad svojím poblúznením. Rovnako ďalší traja vodcovia odboja sa za noc vrátili do materskej strany,“ píše Peroutka.

Švehla nikdy nebol priateľom demonštratívnych gest. K jednému z mála vo svojej kariére sa odhodlal v roku 1922. Keď začala byť spomínaná pozemková reforma, robená v réžii agrárnikov, spochybňovaná zo všetkých strán, pravicou, ľavicou aj prezidentom Masarykom, zvolal do Prahy veľkú roľnícku demonštráciu. Pred očami mierne vydesených Pražanov – podľa titulkov novín – mašírovala „Švehlova zelená armáda“, dvestotisíc roľníkov z celej republiky, ktorí žiadali parceláciu veľkostatkov, tak ako to navrhuje agrárna strana. Kritici sa stiahli a Švehla túto ukážku sily považoval za jeden zo svojich najvydarenejších taktických ťahov.

Švehla a prezident Masaryk.

Z agrárnej strany Švehla, aj s pomocou Milana Hodžu na Slovensku, vybudoval silnú, celorepublikovú stranu s mohutným hospodárskym zázemím, vlastnými médiami a vzdelávacími inštitúciami, ktorá bola dlhé roky chrbticou straníckeho systému prvej republiky.

O jej postavení výstižne vypovedá aj odpoveď československých komunistov, ktorí museli čeliť kritike Moskvy za to, že sa nedokážu presadiť medzi roľníctvom. Okrem iného sa v nej píše: „V Československu existuje veľmi dobre organizovaná agrárna strana. Jej sila je v hospodárskych záujmových organizáciách, záložniach a družstvách, ktoré uľahčujú roľníkom odbyt, zabezpečujú úvery a získanie štátnej podpory. Keby sa agrárna strana opierala iba o politické organizácie, tak by sme ju rýchlo rozložili. Majetkové rozdiely by sme premenili na politické. Na vidieku môžu len ťažko uspieť iba politické organizácie, bez vybudovania hospodárskych záujmových organizácií. Roľník chce vidieť praktické riešenia.“ 

Ako vyplýva z týchto riadkov, agrárnici komunistov na vidiek jednoducho nepustili. 

Vždy v záujme štátu

Na Švehlu sa, samozrejme, nedá pozerať ako na hrdinu bez bázne a hany. Bol to plnofarebný politik, ktorý musel v ťažkej dobe čeliť mnohým zapeklitým výzvam. Drsný zákulisný hráč, ktorý občas neváhal v „záujme štátu“ využiť aj korupciu. Nie na vlastné obohatenie, ale – ako píše historik Jiří Koftun – na manipuláciu s poddajnejšími kolegami. Úplatky vo forme výnosných trafík, miest v správnych radách či v podobe rôznych štátnych dotácií, koncesií a zákaziek boli vo vtedajšej československej politike bežným javom, nad ktorým sa nikto veľmi nepozastavoval.

Pokiaľ ide o peniaze, patril však Švehla k tým, ktorých na politike zaujímala najmä moc ovplyvňovať veci, nie bohatstvo, ktoré z nej plynulo. Dobre to ilustrujú spomienky jeho osobného lekára Josefa Charváta, podľa ktorého sa po Švehlovej smrti našli v jeho písacom stole peniaze za celé obdobie jeho úradovania vo funkcii premiéra. Švehla, ktorého živil najmä jeho statok riadený manželkou a dcérou, vraj vždy strčil výplatu do šuplíka a potom na ňu zabudol.

Pri čítaní o politickej činnosti Antonína Švehlu sa dnes nedá ubrániť istej nostalgii. Človek si naplno uvedomí, ako sa v súčasnej dobe lacného vytĺkania emócií a prvoplánového marketingu z politiky vytrácajú podobné štátotvorné typy. Zdieľať

Švehlovou slabinou bola zahraničná politika. Nemal medzinárodný formát a ani ho nechcel mať. Sústredil sa výhradne na československú politiku. Ešte pred vznikom republiky vyčítal Kramářovi a Rašínovi, že sa stali poslancami vo Viedni. Český politik mohol podľa neho byť niečím iba v Prahe, vo Viedni bol ničím. Známe je aj povzdychnutie vtedajšieho amerického veľvyslanca v Prahe, ktorý sa u Švehlu viackrát ohlásil na návštevu, ten si však na neho nenašiel čas. Za dôležitejšie ako konverzácie s veľvyslancami považoval vzťahy so svojimi koaličnými partnermi. Diplomaciu prenechával Masarykovi s Benešom.

Pri čítaní o politickej činnosti Antonína Švehlu sa dnes nedá ubrániť istej nostalgii. Človek si naplno uvedomí, ako sa v súčasnej dobe lacného vytĺkania emócií a prvoplánového marketingu z politiky vytrácajú podobné štátotvorné typy. Teda politici, ktorí dokážu dovidieť za horizont najbližších volieb, majú cit pre celok a systém a ich pracovnou metódou je konštruktívny prístup s ohľadom na záujmy štátu, nie čistá deštrukcia v štýle, však je to všetko len zábava.

Švehla nepovažoval politiku za lacnú šou, ale za umenie. Dokonca, ako dosvedčuje tento jeho výrok, za najvyššiu formu umenia: „Politika je pravé umenie, väčšie ako sochárstvo. Hlina a kameň sa nebránia, ale ja musím brať do rúk húževnatú ľudskú náturu a miesiť ju, modelovať ju. A ona sa bráni, prská, škriabe, musím ju hladiť aj škrtiť, aby som ju mohol sformovať. Čo z nej chcem urobiť? Štát!“

Keď český prezident Miloš Zeman nedávno oznámil, koho chce pri okrúhlom výročí republiky vyznamenať, viaceré mená navrhnutých adeptov vyvolali vášnivú diskusiu. Antonín Švehla je však tým menom zo Zemanovho zoznamu, ktoré si vyznamenanie bez diskusie zaslúži.

Článok vyšiel s podporou Nadácie Konrada Adenauera.

Foto: Wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo