O nebeskom mandáte, ktorý v našich demokraciách chýba

Aj keď možno nie tu, no na inom mieste som sa už jasne vyjadril, že nemám žiadny plán, ako zvrhnúť zvolenú vládu – minimálne žiadny taký, ktorý by som mohol charakterizovať ako „uskutočniteľný“. Toto je potrebné povedať hneď na začiatku. Nerád by som bol mylne pokladaný za buriča.

Prívlastok „zvolená“ však možno ani nebol potrebný. V našej demokratickej dobe je nepochopenou pravdou, že všetky naše súčasné vlády sú zvolené. Niekto zvolil diktátora, dokonca aj vtedy, keď to bol on sám. Bol som vychovaný v tom, že sebazvolenie je zlá forma, ale odvtedy som si uvedomil, že dobrá forma nie je záväzná.

Každý deň vidím, ako ľudia volia sami seba do najrozličnejších úradov. V krčme alebo v televízii počúvam nespočetné množstvo ľudí, ktorých autoritu by som ja osobne nemal sklon uznať, ako smelo hovoria v mene „ľudí“. Niet divu, že to robia aj politici.

Naša demokracia je ako hra s číslami

Ale predstavme si, len kvôli diskusii, že prídem s uskutočniteľným plánom. Keďže som Kanaďan, nebolo by to nemožné. Pokiaľ viem, jediné poriadne strážené miesto v Ottawe je ministerstvo národnej obrany a strážia ho väčšinou nízki uniformovaní vojaci, najmä ženy.

Odlákame ich bonboniérami a kvetmi a pošleme na Parlamentný kopec jeden tank. Naozaj pohoda. Dokonca aj v Bangkoku treba na štátne prevraty viacej plánovania.

V tomto prípade – už sme späť v Ottawe a predseda parlamentu sa práve vzdal nášmu tanku – by sa pokojne dalo povedať, že sme si „zvolili“ novú vládu. „My“ by sme boli ja a moji spolukonšpirátori. Či už by sme boli dvaja, traja alebo štyria, na tom veľmi nezáleží. To je len hra s číslami.

„Demokracie“, ako sa v súčasnosti chápu, mi pripadajú práve ako hra s číslami; a „ľud“, ako sa chápe dnes, len ako číselná pluralita. Nazvite ma staromódnym, ale tvrdenie, že toto by mohlo byť zdrojom legitimity parlamentu, mi pripomína slová starej beatlesáckej pesničky: „Teraz vedia, koľko treba dier na plnú Albert Hall.“

"'Boh je na nebi a na svete je všetko v poriadku.' Tento výrok som už niekoľko desaťročí nepočul, iba ak 'ironicky'."

Zdieľať

Číňania, ku ktorých starovekej civilizácii často vyjadrujem svoj obdiv, prišli s oveľa rozumnejšou myšlienkou „nebeského mandátu“. Keď je v ríši mier a jednotlivé frakcie nebojujú o moc, vláda musí byť legitímna. Teší sa nebeskému mandátu.

V tomto boli naši stredovekí politickí myslitelia Číňanom veľmi podobní. Zaujímali ich výsledky, nie procesy. (Moderné liberálno-demokratické myslenie je procesmi posadnuté.)

Hľadanie pokoja

Nebeský mandát je však už možno stratený. V takýchto „zaujímavých časoch“ musia pozorovatelia trpezlivo čakať, komu mandát pripadne. To sa nedá redukovať na žiaden počet hláv či inú numerickú kalkuláciu. Nebeský mandát je niečo, čoho prítomnosť je sotva badateľná. Je to stav analogický tomu, že človek nemá migrénu. Radostný je len tesne potom, čo sa bolesť hlavy stratí.

„Boh je na nebi a na svete je všetko v poriadku.“ Tento výrok som už niekoľko desaťročí nepočul, iba ak „ironicky“, ako hovoríme, čím myslíme sarkasticky.

Pokiaľ viem, a tým som si stále viac istý, v Biblii nie sú žiadne pokyny, ako vládnuť. Boh z nejakého dôvodu ponechal na nás, aby sme na to prišli sami. Sú tam všeobecné tvrdenia, aké by mohli byť požiadavky spravodlivosti, ale konkrétny desaťbodový program je len na mužoch a ženách.

V kresťanstve je „nebeský mandát“, ale „pokoj“, ktorý prináša „prevyšuje každú chápavosť“. Nie je to „pokoj“ v ktoromkoľvek úzkom svetskom zmysle, je to skôr zachytenie božského poriadku ako aj prirodzeného poriadku, ktorý z neho plynie. Nie je to ani tak cieľ ako skôr začiatok niečoho, Nekonečno. Začíname v pokoji.

Keby som písal dostatočne akademicky alebo rozvláčne, uviedol by som, že podobný pokoj možno dosť explicitne nájsť ako cieľ ľudského života v konfuciánskych a iných čínskych klasických textoch, ktoré som čítal v preklade. „Mudrc“ sa nachádza v pokoji bez ohľadu na to, kto sedí vo vláde. Keď sú časy v poriadku, jeho pokoj sa stane nákazlivým.

Tento pokoj však chýba v našom súčasnom živote, v našej politike a v spoločnosti. Ako sa tak dívam okolo seba, nevidím žiadnu šancu uniknúť z potkaních závodov každodenného mestského a predmestského spôsobu života (dokonca aj život na vidieku je už dnes prakticky predmestský).

Definícia „pokoja“ či „mieru“ sa v našej bežnej reči, napríklad v politike, zúžila na absenciu ozbrojeného konfliktu. Príliš to naznačuje poriadok, v ktorom sa pokoj, ako každé dobro, musí nastoliť ľuďmi. Pre myslenie, ktoré berie transcendentálne nároky demokracie ako samozrejmosť, je pokoj otázkou vynútiteľnosti práva. Paradoxne sa tak stáva výsledkom sporu.

Nebeský mandát sa zredukoval na spoluprácu s úradmi

Podobným spôsobom sa tiež považujeme za slobodných, lebo množstvo ľudí (pravdepodobne) hlasovalo za to, čo sa má na nás uvaliť. Pestúnkovský štát, na ktorý sa občas sťažujem, povstal v 100 percentách demokratických zriadení a zvykový poriadok systematicky nahradil legislatívnym.

"Čo nemáme, a demokratickými prostriedkami nikdy neobnovíme, je poriadok, v ktorom ak necháte vládu na pokoji, ona nechá na pokoji vás."

Zdieľať

Ak smiem trochu pozmeniť sira Winstona Churchilla, „demokracia je najhoršou formou totalitarizmu, okrem všetkých ostatných.“ Inými slovami, naozaj ju uprednostňujem pred komunizmom, nacizmom, islamizmom či inými formami totalitného etatizmu, kde ústredná vláda takisto reguluje každý aspekt ľudského života, no bez toho, aby sa príležitostne podriadila prieskumu verejnej mienky.

Čo však nemáme, a demokratickými prostriedkami nikdy neobnovíme, je poriadok, v ktorom ak necháte vládu na pokoji, ona nechá na pokoji vás; v ktorom môžete prejsť životom bez toho, že by ste čo i len nepomysleli na vládu a miesto toho sa môžete sústrediť na otázky, ako sú napríklad povinnosti voči Bohu a vášmu (skutočnému) blížnemu.

Neviazanosť a sofistické zamieňanie nedobrovoľného za dobrovoľné redukovalo „nebeský mandát“ na poslušnú spoluprácu so stále bezbožnejšími byrokratickými úradmi. To sa však nestalo napriek demokracii, ale s jej pomocou.

David Warren
Autor
je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v Ottawa Citizen. Má bohaté skúsenosti na blízkom aj ďalekom východe. Jeho blog, Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Pôvodný text: Mandate of Heaven, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com (licencia CC).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo