Aj cesta viery je kľukatá - Jarmila Homolková a Terézia Helena Hovancová

Pred 25 rokmi sa v Poľsku konali prvé poloslobodné voľby, ktoré napomohli k pádu komunistického režimu. Pri tejto príležitosti uverejňujeme jeden z ďalších príbehov prenasledovaných ľudí, ako ho spracovali študenti v projekte Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom.


Študenti s pani učiteľkou a rehoľnou sestrou Jarmilou.

Patríme k mladej generácii, ktorá nežila v období komunistickej totality. O tomto období sa dozvedáme z rôznych strán, či už od starých rodičov, učiteľov, z filmov, alebo z literatúry. Pretože sme sa chceli dozvedieť o tejto etape našej histórie viac, rozhodli sme sa zapojiť do projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom.

V našej práci sme sa zamerali na dve rehoľné sestry - vincetky, ktorých životné cesty sa v dobe neslobody stretli a obe boli prenasledované a ťažko skúšané pre svoju vieru.

Sestra Jarmila Homolková

Sestra Jarmila Homolková sa narodila 4. apríla 1925 v Soupés vo Francúzsku. Mala dvoch súrodencov – brata a sestru. Keď mala 12 rokov, pricestovala s rodinou na návštevu k príbuzným na Slovensko. Po návšteve Svätého Kríža (terajší Žiar nad Hronom) sa rozhodla, že už sa nevráti do Francúzska. Rodičia ju prihlásili do meštianskej školy v Banskej Bystrici, ktorú spravovali vincentky. Rodičia so súrodencami sa vrátili naspäť do Francúzska a Jarmila za nimi chodila iba na prázdniny.

Po ukončení meštianskej školy prišla do žilinského kláštora k vincentkám. Veľmi sa jej tam zapáčilo a túžila sa stať sestričkou. V osemnástich rokoch 13. marca 1943 sa stala novickou, neskôr dostala rehoľné meno Nymfa. Bola pridelená na detské oddelenie do nemocnice v Martine. Hoci nemala skúsenosti s touto prácou, rada pomáhala chorým deťom. V roku 1945 bola nemocnica bombardovaná, najviac zasiahnuté bolo práve detské oddelenie. Zomrelo 12 detí a primár, Jarmila utrpela zranenia po zasiahnutí črepinami.

"Dievčatá aj mimo praxe chodievali za Jarmilou a niektoré z nich sa tajne pridali k vincentkám, napriek zákazu vstupu do reholí."

Zdieľať

Práca s deťmi len utvrdila jej rozhodnutie pokračovať vo zvolenej ceste. V roku 1946 začala študovať na dvojročnej zdravotnej škole v Nitre, ktorú spravovala Spoločnosť dcér kresťanskej lásky (vincentky). Po ukončení štúdia bola pridelená do nemocnice v Levoči, kde otvorili detské oddelenie. Tam pracovala do roku 1955.

V nemocnici praxovali aj študenti zo zdravotnej školy z Levoče. Keďže bola ešte mladá, vyhľadávali ju mnohé praktikantky a vytvorili sa medzi nimi priateľské vzťahy. Dievčatá aj mimo praxe chodievali za Jarmilou a niektoré z nich sa tajne pridali k vincentkám, napriek zákazu vstupu do reholí.

Sledovanie a násilné presťahovanie

Počas práce v nemocnici začala mať podozrenie, že ju sleduje jeden z lekárov. Aj napriek opatrnosti všetkých sestričiek predvolali sestru predstavenú a sestru Jarmilu na výsluch do kancelárie. Jarmila sa nedostavila, tým sa však nevyhla konfrontácii, predvolania pokračovali.

ŠtB často robievala domové prehliadky a hľadala náboženskú literatúru, začiatkom augusta 1955 neušetrili ani byt sestričiek v Levoči.

"ŠtB často robievala domové prehliadky a hľadala náboženskú literatúru."

Zdieľať

Sestra Jarmila spomína: „Kým sa rozprávali so sestrou predstavenou, všetky sestričky sme sa zišli na chodbe. Príslušníci bezpečnosti sa pýtali, ktorá z nás je Jarmila Homolková, ale ja som mlčala. Chceli, aby ich jedna z nás išla previesť po byte. Keď som išla s nimi, spýtali sa ma, ktorá je Homolková a ja som im odpovedala, že nemôžem zradiť sestry. Prechádzali každú izbu a zbierali legitimácie, keď sme prišli do mojej izby, zmocnil sa ma strach, lebo moja legitimácia ležala na nočnom stolíku. Nebolo mi všetko jedno. Myslela som si, že ma odhalia. Polícia zobrala legitimáciu, ale bolo na nej iné meno. V čase, keď som policajtov sprevádzala, jedna zo sestričiek vymenila moju legitimáciu za svoju, aby ma ochránila. Pokračovali sme do spoločenskej miestnosti, za ktorou bola spálňa. Do tej som už s nimi ísť nemohla a čakala som pred dverami. Z miestnosti vychádzali divné zvuky, myslím si, že tam nasadzovali ploštice. Hneď ako ma pustili, utiekla som do nemocnice, kde už bolo plno policajtov. Ukryla som sa do postele na infekčné oddelenie, kde som bola v bezpečí.“

Dňa 30.8.1955 o polnoci príslušníci ŠtB vtrhli do bytu sestričiek a vyvalili im dvere. Prikázali im, aby si zbalili najnutnejšie veci, pretože o hodinu odchádzajú, nikto nevedel kam. Premiestňovali 86 sestričiek, zdravé presunuli k Českým Budejoviciam a choré do Jasova. Na otázky, kam ich vezú, im sprevádzajúci príslušníci ŠtB neodpovedali. Do Južných Čiech prišli okolo 21. hodiny, v areáli boli zhasnuté svetlá, aby ich nikto nevidel.

Sestry neovládla panika vďaka silnej viere, neprestajnej modlitbe a prosbe Boha, aby im pomohol. Nevedeli, kde sú, čo sa s nimi bude diať. Pociťovali zmätok, únavu, strach a neistotu z nového prostredia. Ich prvé kroky smerovali do miestnej kaplnky, kde spievali pieseň Všetko nechať pre Ježiša, všetko rád dám. Aj v cudzom prostredí našli spriaznené duše, ktoré s nimi súcitili. Jarmila sa dozvedela, že medzi nimi je aj ich sestra predstavená.

Výsluchy na ŠtB

Na druhý deň ju jedna zo sestier požiadala, aby im zahrala na organe k spevu. Nanešťastie si asi neuvedomila situáciu a oslovila ju jej vlastným menom. Začul to policajt a vyskočil: „To vy ste tá Homolková, a odviedol ma so sebou. Po ceste sme stretli ďalšieho tajného policajta a ten sa ma niečo pýtal a ja som mu drzo odpovedala, že ja sa nemám o čom s vami rozprávať. Ale on na to zareagoval, že my sa máme o čom rozprávať, ešte sa budeme dlho rozprávať.“

Čoskoro prišlo na jeho slová, ale to Jarmila vtedy nevedela. Sestry boli rozdelené do dvoch rôznych domov. Jarmilu preložili do Předhradí u Skutče. Spomína si na to takto: „Bývali sme v starom polorozpadnutom hrade, ktorý rekonštruovali robotníci. Bolo nás tam 8 sestier a museli sme upratovať po pracovníkoch. Mali sme ťažké podmienky, zimu, vlhko, namiesto dverí sme mali kufre, spávali sme na perí a v noci sme na toaletu museli chodievať všetky spoločne držiac sa za ruky. Celú noc tam bol hluk, veľa netopierov, kuvikov. Všetko, čo robotníci vybúrali, museli sme samy vyniesť.“

Keď bol zámok zrekonštruovaný, 1.11.1955, presunuli sem 24 dôchodcov z Hrinska (terajšia Chrudim). Česi sa k sestrám správali veľmi úctivo, v autobusoch im vždy uvoľnili miesto a sestričky si to veľmi vážili. Vedúci sestier síce patril k ŠtB, no hoci bol v niektorých prípadoch prísny, väčšinou sa k ním správal milo.

Sestra Jarmila svojmu vyšetrovateľovi: "Gestapáci takto zaobchádzali s cudzím národom, ale vy tak zaobchádzate so svojím vlastným."

Zdieľať

Dňa 30. januára 1956 prišli tajní policajti do zámku a Jarmilu odviedli so sebou do Pardubíc. Po krátkej dobe ju previezli do Brna do väznice. Sestra Jarmila nevedela, kam ide, nikto jej nič nepovedal. Nakoniec ju previezli do väznice v Košiciach, kde sa začalo vyšetrovanie. Keď sa jej spýtali, či vie, prečo ju idú vyšetrovať, odpovedala, že asi preto, lebo je rehoľná sestra. Jarmila spomína: „Krížové výsluchy boli najhoršie. Vyšetrujúci na mňa kričal a ja som sa rozplakala, nič som nehovorila.“

Odsúdenie za združovanie proti republike a poburovanie

Jarmila si napriek všetkému zachovala aj zmysel pre humor. Raz veľmi nahnevala vyšetrovateľa, keď mu na otázku odpovedala otázkou, ako dopadol hokej. Inokedy sa jej veliteľ spýtal, ako dlho si myslí, že bude uväznená, odpovedala mu, že buď na doživotie, alebo ju hneď odstrelia. Vyšetrovateľ sa zasmial nad tým, čo si o nich myslí. Ona mu povedala: „Gestapáci takto zaobchádzali s cudzím národom, ale vy tak zaobchádzate so svojím vlastným.“

„Dňa 12. júla 1956 sa na Krajskom súde v Košiciach konal súd s Helenou Hovancovou, Jarmilou Homolkovou, Jolanou Naňovou a Alžbetou Slušnou, ktorý uznal tieto rehoľné sestry za vinné z trestného činu združovania proti republike podľa § 80 ods. 1 Tr. zák. Jarmila Homolková z trestného činu poburovania podľa § 80 ods. 1 Tr. zák. bola odsúdená na trest odňatia slobody v trvaní 1 a ½ roka a súčasne jej bola vyslovená strata českých občianskych práv na dobu 3 roky.“ (Z rozsudku o rehabilitácii, Krajský súd v Košiciach, 14.2.1991)

Počas výkonu trestu dostala podkožné krvácanie preto mohla byť do cely presunutá až po vyliečení. Nemala žiadnu náplň práce, iba sa modlila a upratovala.

Ani po odpykaní trestu sa neskončili jej problémy. Ako bývalá väzenkyňa bola prepustená zo zamestnania. Nemala kam ísť, a preto išla za sestrou Labouré do Košíc, kde sa zdržala do 15. augusta 1958. Potom sa vybrala za svojou rodinou. Stretnutie ju veľmi potešilo, aj keď si musela dávať pozor na každé slovo, pretože hocikde mohli byť odpočúvacie zariadenia.


Sestra Jarmila dnes (druhá sprava)

Ako sestra predstavená v domove dôchodcov

Následne odcestovala za sestrami do Předhradia, kde predtým pracovala. Ostala tam do roku 1960, kedy ju preložili do domova dôchodcov v Mlázoviciach pri Jičíne. Tam sa stala proti svojej vôli sestrou predstavenou, hoci bola mladá - mala 34 rokov a nemala skúsenosti. Ťažko si získavala dôveru vedúceho, ktorý všetko potrebné vybavoval s predchádzajúcou predstavenou. Sestrám bolo vytknuté, že neboli voliť, ale aj sám vedúci uznal, že na ich mieste by ani on voliť nešiel.

V roku 1965 sestru Jarmilu preložili do Oseku u Strakoníc, pretože predstavenou môže byť sestra maximálne 6 rokov na jednom mieste. V tomto dome bolo okolo 42 sestier, ktoré sa starali a 120 chlapcov s mentálnym postihnutím. Znova sa stala sestrou predstavenou, ale s vedúcim nevychádzala dobre. Bol veľmi prísny, snažil sa rozoštvať sestry medzi sebou, Jarmila mala podozrenie, že patril k tajným policajtom. Vedúci sa snažil použiť všetko proti sestrám. Jarmila ho niekoľkokrát videla, ako kradne, či už zo záhrady, alebo pšenicu, keď bola žatva.

Ako sestra predstavená pracovala v kancelárii spolu s vedúcim a účtovníčkou. Vládla tam zlá atmosféra, a preto Jarmila prosila, aby ju preložili na iné miesto. Koncom novembra 1968 ju preložili do Smečna pri Kladne, kde bola opäť predstavenou v domove dôchodcov, v ktorom mali okolo 200 chovancov. K domovu patrila veľká záhrada, o ktorú sa v rámci rehabilitácie starali dôchodcovia. Vedúci zariadenia mal veľmi zlé meno, hovorilo sa o ňom, že patrí k najhorším vo vtedajšom Československu, ale ako spomína sestra Jarmila, k nej sa správal pekne a informoval ju o spoločenskom dianí.

V roku 1968 prišli na územie ČSR vojská Varšavskej zmluvy. Aj v domove, kde pracovala Jarmila, bol jeden z vojakov, sestry mali zakázané sa s ním rozprávať, aby sa nedostali do nebezpečenstva. Po roku 1969 v období normalizácie vincentky nahradili civilné sestry.

Počas Pražskej jari bola v Prahe otvorená teologická fakulta, na ktorú sa Jarmila spolu s ďalšou sestrou prihlásili. Do tejto večernej školy chodili v čase od 16. do 21. hodiny. Bývala v domove v Bylanoch neďaleko Prahy, kde boli malé deti s mentálnym postihnutím, o ktoré sa sestry starali. V roku 1969 bola jej fakulta zrušená, a preto pokračovala v štúdiu v Olomouci. Teológiu ukončila po 3 rokoch.

Po skončení teologickej fakulty ju preložili do domova dôchodcov vo Vrchlabí. Následne od roku 1972 pracovala pri postihnutých chlapcoch v Bude pri Kolíne. V domove boli chlapci, ktorí boli schopní pracovať, ľahšie stavy. Sestra Jarmila mala na starosti 12 najťažšie postihnutých – bolo sa o nich treba najviac starať, kŕmiť ich, brať im krv. Do pamäte sa jej zvlášť vryl jeden chlapec: „Volal sa Karol, mal úchylku v tom, že si silno hrýzol ruky a aj od ostatných chlapcov chcel, aby mu ubližovali. Bol veľmi nadaný na hudbu, poznal všetkých vtedajších spevákov a ich piesne. Nevedela som pochopiť, ako je to možné.“

Na misiách v Rwande

Veľkým snom Jarmily bolo dostať sa na misie, o čo neúspešne žiadala už vo väzení. V roku 1964 žiadala na ministerstve v Prahe o vycestovanie do cudziny. V čase komunizmu však KSČ nedovoľovala cestovať na misie. Sestre Nymfe sa podarilo získať povolenie až po niekoľkoročnom úsilí - dňa 5. januára 1977 mohla vycestovať do Francúzska. Po krátkej príprave v Materskom dome v Paríži na Rue du Bac ju zadelili do afrických misií v Rwande. Pri tom jej generálna matka zmenila meno na Jarmila – odvtedy sa volá krstným menom.

Služba v Rwande ju napĺňala, po čase však dostala maláriu a musela sa ísť liečiť do Európy. Medzitým v Rwande vypukli ozbrojené nepokoje a všetci zahraniční misionári museli krajinu opustiť. Sestra Jarmila sa už nemohla vrátiť, preto ju predstavení zadelili do komunity v Taliansku, kde bola 5 rokov.

Československý cestovný pas mala vydaný na 10 rokov a kvôli končiacej platnosti sa musela vrátiť späť. Pre viaceré zdravotné ťažkosti už zostala v Československu a pokračovala v službe v Ústave sociálnej starostlivosti v Bude u Kolína. V roku 1992 bola preložená do Košíc, v roku 1994 do Pezinka – do Kňazského charitného domu. V roku 2000 začala novú službu v martinskej nemocnici, kde sa starala o nemocničnú kaplnku a odtiaľ odišla na odpočinok do Belušských Slatín, kde žije doteraz.

Študenti s pani učiteľkou a rehoľnou sestrou Helenou v Nitrianskom Pravne.

Sestra Terézia Helena Hovancová

Jednou z väznených sestier pôsobiacich v Žiline je sestra Terézia Helena Hovancová. Narodila sa 14.2.1936 v Odoríne pri Spišskej Novej Vsi. Neskôr sa rodina presťahovala do Spišskej Novej Vsi, kde navštevovala ľudovú aj meštiansku školu. Potom nastúpila na 3 - ročnú zdravotnú školu v Levoči, ktorú úspešne ukončila v roku 1954. Povinnú prax vykonávali budúce sestry v nemocnici v Levoči, v ktorej pracovali sestričky zo Spoločnosti dcér kresťanskej lásky - vincentky. Helena sa zdôverila jednej zo sestričiek, že aj ona by sa chcela stať rehoľnou sestrou. Ona ju povzbudila a poradila jej, aby v modlitbách prosila Boha, aby vyslyšal jej vôľu. Sestrička jej požičala knižku, v ktorej ako spomína Helena: „Oslovila ma najmä veta, ktorú hovorí Panna Mária Kataríne Labouré: Milujem vašu spoločnosť. Vtedy som sa definitívne rozhodla vstúpiť do rádu vincentiek.“

Od roku 1950 dievčatá, ktoré cítili Božie povolanie k rehoľnému životu, nemali možnosť nastúpiť riadny noviciát, nakoľko kláštory boli zrušené. Preto sa dievčatá pripravovali na budúci rehoľný život tajne a boli prenasledované ŠtB. Tá im robievala domové prehliadky, pri ktorých hľadali, či nemajú doma náboženskú literatúru týkajúcu sa rehoľného života. Tajné sestry väčšinou bývali spolu, aby mohli dodržiavať pravidlá, ktoré určuje rehoľa. Pokiaľ bolo možné, navštevovali staršie sestričky – formátorky, ktoré ich učili ako majú žiť. Jednou z formátoriek bola aj sestra Jarmila Homolková.

Chceli odo mňa priznanie, že som rehoľná sestra

Medzi tieto dievčatá patrila aj Helena, ktorá bola 15.8. 1954 spolu s ďalšími dvomi sestrami tajne prijatá do Spoločnosti dcér kresťanskej lásky - vincentiek. Nakoľko do nej vstúpila v tajnosti, ostala pracovať na pôvodnom mieste ako sestra u obvodného lekára v Spišskej Novej Vsi a vo svojom voľnom čase si rozširovala vedomosti, náboženské poznatky o tom, čo znamená byť rehoľnou sestrou. Dievčatá sa stretávali raz za 2 – 3 týždne, kde sa modlili a čítali náboženskú literatúru.

„Stále ma vyšetrovali, stále to isté. Kto som, koho poznám a kto ma na to ako dal, sprevádzané posmeškami na Cirkev, nepravdivými rečami o kňazoch.“

Zdieľať

Po roku boli sestry, u ktorých sa schádzali, odvezené do Čiech, väčšinu do Oseku u Strakoníc. Tie, ktoré ostali, vypočúvala ŠtB. Jedného dňa prišla kontrola do domu, kde Helena bývala spoločne s mamou: „Prišlo 5 mužov a prehľadávali všetko. Bola som sama doma, pretože mama odišla na návštevu k príbuzným. Nenašli nič, čo by bolo proti zákonom. Modlitebné knižky sme mali schované v novopostavenom chlieve. Aj napriek tomu ma zobrali na výsluch do kancelárie, kde som musela nocovať na dlážke. Chceli odo mňa priznanie, že som rehoľná sestra, aby moje tvrdenie mohli použiť proti sestrám, ktoré už boli vo väzbe. Nechcela som svedčiť proti sestrám, preto som nič neprezradila.“

Po odsúdení si zhotovila ruženec z chleba

Na druhý deň ju odviezli do väznice v Košiciach, kde bola od 5.3.1956 do 26.4.1956. Prvých 10 dní strávila na samotke, kde musela stáť od rána až do 22. hodiny, čo bolo veľmi namáhavé. Počas prvých dní mala každodenné výsluchy: „Stále ma vyšetrovali, stále to isté. Kto som, koho poznám a kto ma na to ako dal, sprevádzané posmeškami na Cirkev, nepravdivými rečami o kňazoch.“ Snažili sa ju čo najviac zastrašiť, znechutiť, aby sa priznala, že je seminárnou sestrou – novickou. „Vo väznici boli aj naše sestričky, najviac som si rozumela so sestrou Jarmilou. Boli vyšetrované z toho, že ma majú ako tajnú kandidátku,“ spomína Helena. Vyhrážali sa jej, že ak sa neprizná, bude povesená na rebro a podobne. Držala sa veľmi statočne a nezradila ani jednu zo sestier.

Dňa 12. júla 1956 bola na Krajskom súde v Košiciach spolu s rehoľnými sestrami Helenou Hovancovou, Jarmilou Homolkovou, Jolanou Naňovou, Alžbetou Slušnou odsúdená na 3 mesiace nepodmienečne a na 3 roky bola zbavená občianskych práv. Svoj trest dokončievala od 19.10.1956 do 28.11.1956. Počas celého trestu bola vyrovnaná a posilňovala ju neprestajná modlitba. Aby sa na ňu vedela v neľahkých podmienkach lepšie sústrediť, zhotovila si ruženec z chleba. Vo väznici dostávali len malý kúsok chleba a z neho si po troche odriekala, aby si mohla ušúľať ružencové zrnká. Počas trestu chodievala čistiť repu alebo pracovať na pole. Na poli pracovalo veľa väzenkýň, no nie všetky boli odsúdené z politických dôvodov.

Ruženec z chleba

Tajná rehoľná sestra Terézia

Po prepustení z väzenia sa ďalej pripravovala na dokončenie tajného noviciátu, ktorý ukončila 31.12.1956 a dostala rehoľné meno sestra Terézia.

V januári 1957 nastúpila do dojčenského ústavu v Nitre, kde taktiež pokračovala vo svojej rehoľnej formácii spolu s inými tajnými sestrami bývajúcimi v civile.

"Žili pod stálym dozorom polície aj pod náporom známych, ktorým bolo divné, prečo sa nevydávajú, prečo stále chodia do kostola – čo v tom čase mohlo znamenať i stratu práce."

Zdieľať

Dňa 8. septembra 1961 zložila prvé rehoľné sľuby, ktoré vincentky skladajú:

- že bude žiť v chudobe,
- že zachová panenskú čistotu,
- že bude poslúchať predstavených,
- že po celý život bude slúžiť chudobným, ako to vyžaduje Konštitúcia Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul.

V tomto období mali tieto mladé dievčatá náročnú situáciu. Žili pod stálym dozorom polície, ktorá ich sledovala. Taktiež aj pod stálym náporom príbuzných, spolupracovníkov a známych, ktorým bolo divné, prečo sa nevydávajú, prečo stále chodia do kostola – čo v tom čase mohlo znamenať i stratu práce, čo im bolo i na prekážku v postupe v zamestnaní. Nemohli vyzradiť pravý dôvod svojho inakšieho štýlu života. Okrem toho im predstavení odporučili zmeniť miesto pobytu a pracoviska – podľa toho, kde sa nachádzala iná skupinka takýchto tajných sestier.

Prepustenie zo zamestnania pre údajnú "podvratnú činnosť"

Uvoľnenie v roku 1968

Preto aj Helena v roku 1961 prešla pracovať do OÚNZ Handlová. Bývala v slobodárni s ďalšími dvomi dievčatami. Ani tu nebola ušetrená sledovania zo strany ŠtB. Výsledkom tejto „starostlivosti“ bolo, že na Veľký piatok v roku 1963 všetky tri dostali okamžitú výpoveď z ústavu, pod ktorou bol podpísaný riaditeľ – dostal odporučenie od ŠtB. Časom museli opustiť aj slobodáreň. Odišla na východ k rodičom. S pomocou právnika podali prepustené sestry odvolanie a po niekoľkých mesiacoch sa konal súd v Banskej Bystrici. ŠtB ich obvinila, že do nemocnice volajú kňazov zaopatrovať chorých, hoci to nebola pravda. Súd sa vyjadril v prospech sestričiek. Mohli nastúpiť na pôvodné miesto alebo do zariadení, čo patrili pod OÚNZ Handlová. Sestra Terézia začala pracovať v infekčnej nemocnici v Nitrianskom Pravne. Od roku 1966 pracovala v nemocnici v Žiari nad Hronom. V roku 1968 sa politické pomery uvoľnili dôsledkom pražskej jari a rehole mohli verejne obnoviť svoju činnosť. Vtedy aj sestra Terézia podľa dispozície predstavených nastúpila pracovať do Domova dôchodcov v Brne, kde už bola sesterská komunita.

V Brne mohla oficiálne prijať rehoľné rúcho a začala verejne vydávať svedectvo o tom, ako zasvätila svoj život Kristovi. V domove slúžila 24 rokov, prežila tam aj pád komunizmu. S príchodom dôchodkového veku ju preložili do Charitného domu v komunite sestier v Nitrianskom Pravne, kde žije doteraz a kde sa nám podarilo s ňou stretnúť.

Ako sama vraví – to, čo ona prežila v období totality, je len malá kvapka oproti tomu, čo sa dialo iným, nevinným veriacim i neveriacim, ktorí zomreli pre neľudské podmienky.

Záver

Hlavným cieľom našej práce bolo priblížiť život týchto dvoch žien, ich prenasledovanie režimom na pozadí udalostí doby, v ktorej žili. Do ich života osudovo zasiahli politické udalosti, najmä nástup totalitného režimu a s ním spojené zmeny dotýkajúce sa ekonomiky, politiky, školstva a cirkvi. Presadzovaná ateizácia spoločnosti mala viesť k postupnej likvidácii reholí a cirkví. Sestra Jarmila napriek hrozbe represálií režimu neváhala vychovávať a vzdelávať mladé dievčatá, ktoré prejavili záujem o vstup do rehole. Sestra Helena vstupovala do rehole už tajne, v zmenených podmienkach, keď to už zákon zakazoval. Jarmila bola jej formátorkou a spriaznenou dušou. Obe mladé ženy boli odsúdené a uväznené, ale napriek tomu ich odhodlanie slúžiť Bohu a všetkým, ktorí ich starostlivosť potrebujú, sa nepodarilo oslabiť. Napriek mladému veku našli v sebe vnútornú silu a odhodlanie vzdorovať a vydržať na svojej vytýčenej, často kľukatej životnej ceste. Mali to šťastie, že sa dožili zmeny režimu. V súčasnej dobe už nie sú sestry prenasledované a majú pokojné životy, a predsa ich počet každoročne klesá, lebo súčasná mládež má iné ciele.

Naša práca na projekte bola pre nás veľkým prínosom, pretože nás obohatila o nové poznatky a skúsenosti, či už s písaním práce, alebo získaním poznatkov do života. Jej prostredníctvom sme spoznali zaujímavé osobnosti, ktoré prežili ťažké životné skúšky a napriek tomu rozdávali svoju lásku a nádej tým, ktorí ju potrebovali. Zachovali si svoj životný optimizmus, hoci ich cesty neboli vždy priame a rovné, ale často veľmi kľukaté.

Beáta Suriaková, Natália Žideková, Vladimír Bechný
Autori študujú na Gymnáziu Varšavská cesta v Žiline.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 5. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 15. novembra 2013 v Banskej Bystrici. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív autorov. Projekt organizujú Nenápadní hrdinovia, o.z. a Konfederácia politických väzňov Slovenska. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu. Nenápadní hrdinovia, o.z. predstavuje a zachytáva príbehy nenápadných hrdinov v Múzeu zločinov a obetí komunizmu, viac na www.muzeumkomunizmu.sk.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo