Homosexuál Philippe Ariño: Cirkev o homosexualite pochopila všetko

Od roku 2002 sa pohybuje v parížskom homosexuálnom prostredí, ktoré skúma, analyzuje a dokumentuje. Philippe Ariño začínal ako stredoškolský profesor španielčiny, potom ochotnícky herec, neskôr animátor v rádiu a autor siedmich publikácií o homosexualite. Bol pri zakladaní hnutia La Manif Pour Tous, aj keď názorovo sa s ostatnými osobnosťami hnutia nezhoduje. Raz organizátor, inokedy účastník konferencií o homosexualite, ochotne podáva svoje svedectvo na školách a v médiách. V septembri mu vyjde album a koncom roka ďalšia kniha. Spôsob, akým hovorí o homosexualite, nás asi prekvapí, ale zaiste rozšíri naše jednoduché videnie sveta homo-hetero a prinúti sa zamyslieť. Je pre neho paradoxom, že tí, ktorí neveria v Pravdu, nám tvrdia, že Ju vlastnia.

Naši čitatelia vás asi nepoznajú. Čo by ste im o sebe povedali?

"Veľa ľudí sa na mňa pozerá ako na mimozemšťana, pretože som homosexuál a zároveň praktizujúci katolík."

Zdieľať

Volám sa Philippe Ariño. Mám 34 rokov a bývam v Paríži. Blogujem na stránke l’Araignée du Désert (Púštny pavúk) a napísal som Slovník homosexuálnych symbolov, jedinečný vo svojom žánri. Veľa ľudí sa na mňa pozerá ako na mimozemšťana, pretože som homosexuál a zároveň praktizujúci katolík, a pretože tvrdím, že zväzok dvoch môže byť skutočne šťastným - a hybnou silou svätosti! – vo chvíli, keď homosexualita je identifikovaná a ponúknutá Cirkvi a svetu bez praktizovania.

Napísali ste viacero kníh o homosexualite, o homofóbii, atď. Vaše názory však nie sú založené len na štúdiu, ale predovšetkým na vlastnej skúsenosti. Mali ste viacero homosexuálnych vzťahov, ale pred tromi rokmi ste sa rozhodli žiť v zdržanlivosti. Čo sa stalo, čo vás viedlo k takému rozhodnutiu?

Keď som pochopil, že moja nespokojnosť v homo „zväzku“ nevychádzala ani z úžasných chlapcov, z ktorými som chodil, ani zo mňa (tiež som úžasný), ale jedine z praktizovania homosexuality a z dôsledku odmietnutia rozdielnosti pohlaví v každom zväzku homo a hetero, tak som prestal zo dňa na deň. Nepotreboval som vyskúšať všetkých chlapov na svete, aby som nakoniec objavil to, čo som vždy vedel: že pravá Láska nie je otázkou úprimnosti, citov alebo opory, ale otázkou tela a akceptovania rozdielnosti pohlaví. Milovať znamená vybrať to najlepšie stelesnené, to najlepšie možné, a nie len niečo „primerané“ alebo nejaké „zabezpečenie“.

Raz ste povedali, že zdržanlivosť vám dala slobodu. To je istý paradox, nemyslíte?

Väčší a trvalejší pôžitok je vtedy, keď prestaneme fajčiť, ako ten malý pôžitok „zapáliť si jednu“ pravidelne. To isté platí pre homosexualitu. Ďaleko väčší pôžitok je z jej nepraktizovania, ako z praktizovania. Môžete mi veriť, spoznávam teraz všetky výhody a žiadne nevýhody (okrem odopretia si sexuality... ale tá bez skutočnej lásky, to je des a trápenie!). Viete, sloboda, to nie je podriadenie sa všetkým naším impulzom. To je rozhodnutie ich usmerniť, aby sme z toho dostali to najlepšie. Mám viac pôžitku z odopretia si toho, čo mám rád (sex a homosexuálna citovosť), ako z konzumovania a ničenia tých úžasných nezištných mužských priateľstiev, ktoré mi dávajú radosť zo života.

"Väčší a trvalejší pôžitok je vtedy, keď prestaneme fajčiť, ako ten malý pôžitok 'zapáliť si jednu' pravidelne. To isté platí pre homosexualitu. Ďaleko väčší pôžitok je z jej nepraktizovania, ako z praktizovania."

Zdieľať

V knihe Homosexualita popravde popisujete homosexualitu ako utrpenie, ktorým sú všetky homosexuálne osoby poznačené. Skutočne si myslíte, že to platí pre všetkých? Azda sú aj takí, ktorí toto ako utrpenie vôbec nepociťujú.

Ak necítime bolesť, to ešte neznamená, že netrpíme… predovšetkým v atmosfére tohto sveta, ktorý banalizuje všetko ľudské utrpenie pod zámienkou, že nikto by nemal trpieť, a že všetci majú mať možnosť „sa zamilovať“, žiť vo „zväzku“, užívať si. Nechcem „homosexualizovať“ znásilnenie, a ani netvrdím, že medzi znásilnením a homosexuálnou túžbou je priame spojenie (aj keď asi 90 mojich homosexuálnych priateľov priznalo, že boli znásilnení). Len sa snažím ukázať, že homosexuálna túžba je celosvetovým znakom strachu zo sexuality a z absencie ľudskej slobody. Homosexualita je len jedno konkrétne zranenie (u niektorých sa zafixovalo ako erotická túžba) v rámci celkového zranenia, akým je sexualita (pochádza z latinského „secare“, teda oddeliť), akým je zložitosť zjednotenia muža a ženy, a akým je dedičný hriech.

Podľa vás „Cirkev o homosexualite všetko pochopila“. Tu asi katolíci budú súhlasiť, ale myslíte, že to niečo hovorí aj tým, čo Cirkev neuznávajú alebo sa z nej vysmievajú?

Nemýľte sa. Moje názory nie sú ani zďaleka prijímané všetkými katolíkmi a vôbec ich netešia, lebo im hovorím, že ak homosexualita existuje, je to preto, že v ich manželstvách nie je dosť lásky, a pretože sa vzdialili od Cirkvi. Je tam čo naprávať. A pokiaľ ide o homosexuálne osoby, tie práve preto, že trpia vo svojej identite a vo svojej láske, sú obzvlášť otvorené duchovným otázkam... aj keď kvôli pýche často nepriznávajú ten smäd po viere a prezentujú sa ako ateisti. Ale je veľká priepasť medzi tým, čo si myslia vo veľkej skupine a tým, čo spoznávajú o svojej homosexualite vo svojom srdci. V momente, keď sa prestanú na niečo hrať, a keď sa na seba pravdivo pozrú, vtedy ostanú odzbrojení a píšu mi množstvo emailov. V súčasnosti dostávam veľa dôverných mailov od bratov homosexuálov, ktorí sa mi skryte priznávajú, že som vo svojich prácach popísal veľa presných momentov z ich života... pričom som predtým tých ľudí vôbec nemal ako poznať. Táto znepokojivá podobnosť, ktorú som zdôraznil, v nich účinkovala ako nejaká vnútorná bomba. A tá stále vybuchuje!

Možno teda povedať, že Cirkev je najlepšie vybavená a vyzbrojená pomôcť týmto osobám. Robí to dobre a dostatočne?

Katolícka cirkev to robí veľmi dobre. Podarilo sa jej dať do praxe jednotu medzi Láskou k blížnemu a Pravdou. Sú však v Cirkvi niektorí ľudia, ktorí majú čo doháňať, pretože nie vždy dobre počúvajú, čo im Cirkev hovorí a neberú dostatočne do úvahy presnosť výrokov Jána Pavla II. a Benedikta XVI. o homosexualite! Ešte stále si príliš veľa veriacich myslí, že už len to, že sa hovorí o homosexualite, je nebezpečné, lebo sa jej tým pripisuje prílišná dôležitosť, alebo sa tým ospravedlňuje, alebo popiera to, že môže byť Bohom vyliečená. Myslia na uzdravenie skôr, ako by vedeli, čo sa má liečiť; alebo rozhodujú za Boha ako má On uzdraviť osobu, ktorá sa cíti byť homo.

Vaša posledná kniha Homofóbia popravde je o nekauzálnom vzťahu medzi homosexuálnou túžbou a znásilnením. Píšete, že tou skutočnou homofóbiou je homosexuálna prax. Šokujúce tvrdenie, ktoré vyvolalo silný nesúhlas v homosexuálnych kruhoch, ale aj dosť pochybností na strane heterosexuálov. Ako odôvodňujete svoje výroky?

"Moje názory nie sú ani zďaleka prijímané všetkými katolíkmi a vôbec ich netešia, lebo im hovorím, že ak homosexualita existuje, je to preto, že v ich manželstvách nie je dosť lásky."

Zdieľať

Všetky prípady homofóbie, ktoré poznám (urážky, fyzické útoky, znásilnenia, vraždy) sa udiali v rámci homosexuálnych praktík, to znamená medzi homosexuálnymi osobami v ľúbostnom alebo prostitutívnom vzťahu. Bez výnimky. Nie je náhoda, že etymologicky „homofóbia“ znamená „strach z rovnakého“. Agresori homosexuálnych osôb neznášajú v tých druhých odraz svojho vlastného zranenia na úrovni sexuality. Homofóbiou je homosexuálny akt, ktorý ako konkrétne odmietnutie rozdielnosti pohlaví (pričom každá homosexuálna osoba existuje práve vďaka rozdielnosti pohlaví), spôsobuje odmietnutie homosexuálnej osoby zakaždým, keď k tomu príde. Okrem toho, homofóbiou nie je len homosexuálne praktizovanie, je ňou aj homosexuálna identita, čo sa dá veľmi ľahko vysvetliť. Uzatvoriť nejakú osobu do svojej homosexuálnej orientácie, definovať ju podľa jej popudov, podľa toho, čo robí v posteli, alebo podľa osôb, ktoré ju sexuálne priťahujú, znamená zúžiť ju na nejaký „chodiaci úd“ alebo „chodiacu vagínu“, odoprieť jej ľudskosť a zredukovať ju na zviera. Z tohto dôvodu sú pro-homo alebo „gay-friendly” zákony extrémne homofóbne, napriek zdaniu, ktoré vyvolávajú.

Kniha vychádza z Vašich skúseností, ale kritici jej vyčítajú, že sa to nedá celkom podložiť vedeckými alebo medicínskymi argumentami. Našli ste podobné fakty, ktoré by podporili Vaše názory, aj u iných autorov alebo v iných krajinách?

Musím upresniť, že moje knihy nie sú v žiadnom prípade nejakým individuálnym svedectvom (v opačnom prípade by ich hodnota bola dosť relatívna a málo zaujímavá), ale serióznymi vedeckými analytickými esejami zakladajúcimi sa na početných svedectvách a výskumoch, ktoré som robil v rámci môjho štúdia (len v oblasti divadla som prešiel cez viac ako 500 prác zaoberajúcich sa homosexualitou). Okrem toho mnoho renomovaných psychológov a psychiatrov sa na ne odvoláva. Keby som bol chcel rozprávať svoj život, bol by som napísal autobiografiu. Ak moji odporcovia chcú za každú cenu individualizovať moju prácu a odobrať jej jej univerzálnu hodnotu tým, že mi nedovolia používať „my“, alebo mi nanútiť ich subjektivistický relativizmus („Ariño hovorí len za seba a nemal by prezentovať svoj prípad ako všeobecný... je nutné ho brať s rezervou, len ako nejaké svedectvo“), je to z ich strany karikaturovanie a cenzúra.

Ste silný odporca zákona o homosexuálnych manželstvách prijatého vo Francúzsku minulý rok, avšak nie z dôvodu ochrany dieťaťa alebo rodiny. Požadujete jeho zrušenie, pretože nerešpektuje špecifickosť homosexuálnych osôb a tým je homofóbny, rovnako ako by bol aj zákon o civilných zväzkoch. Iní to však vidia ako niečo, na čo majú právo.

"Mnohí veriaci myslia na uzdravenie skôr, ako by vedeli, čo sa má liečiť; alebo rozhodujú za Boha ako má On uzdraviť osobu, ktorá sa cíti byť homo."

Zdieľať

V rámci zákona „manželstvo pre všetkých“ (zákon o homosexuálnych manželstvách) nebránim prioritne ani rodinu ani dieťa, lebo manželstvo nie je len otázkou príbuzenských vzťahov; je to v prvom rade a predovšetkým otázka lásky v rámci rozdielnosti pohlaví, či je už niekto slobodný alebo vo zväzku. Jediný zločin uvedeného zákona (a ten je obrovský) je, že povoľuje každému dieťaťu mať minimálne troch rodičov, a potom aj to, že popiera podmienku lásky medzi dvomi biologickými rodičmi ako najlepší rámec existencie a konštruovania dieťaťa. Zástancovia uvedeného zákona sú tiež za rodinu a tiež chcú len to najlepšie pre dieťa. Jediná vec, v ktorej sa od nich odlišujeme, je viera v odlišnosť pohlaví ako najlepší základ lásky a ľudskej existencie. Tí, čo v rámci odporu proti uvedenému zákonu argumentujú len otázkou príbuzenstva, prispeli k dvom katastrofálnym dôsledkom: ako prvé bol ten zákon pokrytecky rozdelený na dve časti (tá prvá potom prešla v mene „lásky“, keďže naši vládnuci činitelia si mysleli, že nám vadí len otázka príbuzenstva); a po druhé, potichu sa tak ospravedlňujú civilné zväzky.

Nedávno ste napísali o odpore proti spomínanému zákonu, že „ešte máme stále plné gate povedať otvorene, čo si myslíme, proti čomu bojujeme“. To je akoby každý mal urobiť svoj vlastný „coming out“ proti neprijateľnému, lebo bez toho je nemožné zastaviť tlak loby. Prečo však nepočuť viacero ľudí ako ste vy, osoby, ktoré sa cítia homosexuálmi. Je tam strach, ľahostajnosť...?

Áno. Hanbíme sa prezentovať ako katolíci a zároveň hovoriť jasne o homosexuálnom zväzku. Pokiaľ ide o homosexuálne osoby otvorene vystupujúce proti zákonu o homo manželstvách (v skutočnosti ich bola veľká väčšina, až kým sa to nestalo módou), tak musím konštatovať že v momente, keď sa tam objavuje homosexuálna prax, objavuje sa aj akási hanba (podvedomá). Lebo homosexuálna prax vyjadruje istú existenčnú nevoľnosť a odmietnutie univerzálneho zdroja života, ktorým je rozdielnosť pohlaví; odmietnutie, ktorému sa nanešťastie nedá pomôcť nezištným priateľstvom, a ktoré vyvoláva silný pocit viny. A to podľa mňa vysvetľuje to mlčanie a autocenzúru homosexuálnych osôb voči sebe samým. Zdržanlivosť, t.j. úplné darovanie svojej homosexuality iným a Bohu, potom zrazu uvoľňuje slová a spôsobuje, že homosexualita sa stáva radosťou žiť a útechou na všetky ľudské urážky. Je to veľmi ohromujúce.

"Manželstvo nie je len otázkou príbuzenských vzťahov; je to v prvom rade a predovšetkým otázka lásky v rámci rozdielnosti pohlaví."

Zdieľať

Mimochodom, netreba zúfať, že svedkov z radov homosexuálov je málo. Je to logické. Vo veľkej väčšine máme dočinenia so zranenými a teda vystrašenými jednotlivcami, nie veľmi odvážnymi, ktorí sa necítia dobre vo svojej koži – čo však nie je nezvrátiteľné. Boh často používa zranené osoby, aby ohlasoval Svoje vzkriesenie. Nakoniec „loby LGBTI“ má len takú moc, akú jej bisexuálna a heterosexuálna spoločnosť dáva. Ináč je veľmi rozdelená... a vydesená na smrť.

Budúci mesiac sa nesie v znamení boja proti homofóbii a verejných vystúpení na jeho podporu. Čo to pre Vás znamená a ako ho budete prežívať vy osobne?

Boj proti homofóbii zostáva mojou prioritou a je mi stále obzvlášť blízky. Pretože homofóbia, predstavovaná ako všeobecné a ľudské násilie, je nenávisť voči sebe, ktorá, ak nie je identifikovaná, sa môže preniesť do znásilnení, do samovrážd a spôsobiť veľa ťažkostí vo vnútri homosexuálnej komunity. Nanešťastie tí, čo sa dnes prezentujú ako „proti-homofóbii“, ju berú ako hlavnú prekážku ich všemohúcim túžbam, alebo ako jasné prepojenie medzi homosexualitou a ich utrpením, násilím a nedovolia hovoriť o znásilneniach... zatiaľčo tá skutočná homofóbia nie je nič iné ako znásilnenie. Homofóbia sa stala lacnou nadávkou a zámienkou, aby sa nepozeralo na skutočnú identitu homofóbnych agresorov, ktorá je mimoriadne bisexuálna! Chcem odsúdiť toto pokrytectvo. Najlepším spôsobom boja proti homofóbii je práve identifikovať ju tým, čím je – znásilnením – a popísať jej mechanizmus, aby jej bolo možné zabrániť. To je to, čo robím, a je to veľmi motivujúce. Dáva to zmysel môjmu životu.

Štefan Danišovský
Autor je spolupracovník Postoy.sk, žije vo Francúzsku.

Foto: archív (Philippe Ariño)

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo