Blog 17. október 2018

Príbeh jednej rodiny

Katarína Šedivá (Mikulová)
Katarína Šedivá (Mikulová)
Bolo to dva roky pred nežnou revolúciou. Vonku práve kvitli čerešne a moja mama si v čakárni u lekára spokojne hladkala bruško. Bola som ešte malá ako chrúst. Ale v lone matky som prežívala svoju prvú veľkú drámu. Komunisti totiž nemali dojem, že by som mala prísť na svet.
Bolo to dva roky pred nežnou revolúciou. Vonku práve kvitli čerešne a moja mama si v čakárni u lekára spokojne hladkala bruško. Bola som ešte malá ako chrúst. Ale v lone matky som prežívala svoju prvú veľkú drámu. Komunisti totiž nemali dojem, že by som mala prísť na svet.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Katarína Šedivá (Mikulová)

Príbeh jednej rodiny

„Pani Mikulová. Choďte si to domov ešte rozmyslieť. Materskú knižku vám zatiaľ nezaložím.“

A tak mama od lekárky odišla smutná domov. Nie preto, že by bolo o čom premýšľať. Ale preto, že život verný Kristovi prinášal veľa utrpení. S otcom boli obaja katolíci a pochádzali z chudobných rodín. V Bratislave začali svoj život od piky. Mama mala dve práce a otec tri. Keď prišli na to, že mama je už piatykrát v očakávaní, neboli naivní. Vedeli, čo príde. Otec musel opustiť štúdium vysokej školy, aby zobral viac nadčasov. A celá rodina sme sa stali predmetom posmeškov. Boli sme exoti, ktorí odmietali pokrok a svojím spiatočníckym postojom škodia sebe, aj celej spoločnosti.

„Mikulovci nevedia iné iba deti robiť.“, znelo posmešne z mnohých úst susedov a známych. Boli aj takí, ktorí na nás zavolali sociálku. Prišli prvý raz a našli domácnosť ako zo škatuľky. Prišli druhý raz a našli spokojné deti hrať sa v izbe. A prišli aj tretí raz, našli nás práve spoločne obedovať. Pani zo sociálky to povedala jasne: „Pani Mikulová. Veď u vás sa dá jesť aj z dlážky, tak máte čisto!“ Mame nepovedali nič nové. Dobre rozumela svojej úlohe matky. A aj keď nebol ani čas ani peniaze, nikdy nechcela zaostávať. Mama bola naučená tvrdo pracovať. Skôr, ako ostatné matky vstali, mala už navarené a upratané. Večer, keď deti uložila spať, rozpárala svoje staré šaty a na šijacom stroji nám z nich ušila nové. Otec vstával spolu s mamou. Každá z troch prác, do ktorých chodil, bola na opačnom konci Bratislavy. A napriek tomuto neznesiteľne náročnému harmonogramu sme sa celá rodina denne snažili chodiť do kostola. Každodenné odovzdávanie sa do Božej vôle. Každodenná obnova dôvery v Božiu dobrotu. Samozrejme, že sme boli za naivných fanatikov bez rozumu. V jeden taký večer na nás zlomyselný sused hodil z balkóna niekoľko snehových gúľ.

Zdalo sa, že Boh mlčí. Zatiaľ, čo si ostatní žili svoje bezstarostné životy, našu rodinu prepadala hrôza za hrôzou. Udania, krádeže, intrigy, choroby. Raz sme boli tak chorí, že môj najstarší brat musel zavolať záchranku. Otec aj mama od vysokej horúčky upadali do halucinácií. Ale pán Boh nezabudol. Nikdy nás neopustil. A dva roky po mojom narodení zariadil, aby môjho otca kopla podnikateľská múza. Zrodila sa firma a my sme zbohatli. Vyrástli sme nie hocijako – ale ako vo vatičke. Neviete si predstaviť tú radosť rodičov, keď nás sprevádzali na promócie. Všetci sme vyštudovali vysokú školu. Dvaja súrodenci majú doktorát, jeden je docent. Väčšina z nás ukončila štúdium s vyznamenaním alebo červeným diplomom. Precestovali sme svet. Študovali v zahraničí. Ale najmä: všade, kam prídeme, hrdo priznávame: Áno, áno. Naozaj som z piatich súrodencov.

Bolo to dva roky dozadu. Vonku práve kvitli čerešne a spolu s mamou sme išli na trh. V jeden moment mame skamenela tvár. Opýtala som sa: „Deje sa niečo?“ Mama precedila cez zuby: „Tamtá pani. To bola moja gynekologička, keď som bola s tebou tehotná.“ Viac nemusela hovoriť. Poznám tú story veľmi dobre.

„Pani Mikulová. Päť detí nemajú ani cigáni!“

Pani, ktorá tak naliehavo bojovala proti môjmu životu, odrazu dva metre odo mňa nakupovala paradajky. Bol to zvláštny pocit. Nie, nemala som túžbu ísť ju „priateľsky“ pozdraviť. Moje srdce sa rozbúchalo ako zvon. Spomenula som si na všetky tie desivé strachy môjho vnútra. Urputnú snahu celý život obhajovať, že som. Snahu páčiť sa, nesklamať, presvedčiť. A z mojich očí sa vykotúľali dve veľké slzy.

Kúpenú zeleninu som rýchlo vložila do tašky a okolo panej som prešla ako nič.

Pani, pani, ale ja nie som nič. Som tu, tu som a píšem tieto riadky.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0