Rodina 16. október 2018

Keď nám kamaráti hovoria do výchovy

Zuzana Hanusová
Zuzana Hanusová
Zahryznúť si do jazyka alebo vyjadriť sa, keď sa nám na výchove kamarátov niečo nepozdáva?
Zahryznúť si do jazyka alebo vyjadriť sa, keď sa nám na výchove kamarátov niečo nepozdáva?
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Zuzana Hanusová

Keď nám kamaráti hovoria do výchovy
Foto: Flickr/Barney Moss

Dostali sme do redakcie čitateľskú otázku. „Ak si všimnem, že kamarátkino dieťa má vážny problém so správaním a kamarátka ho zjavne nezvláda, naopak, ustupuje mu v rôznych situáciách, dokonca sa za svoje dieťa na verejnosti hanbí, môžem sa vyjadriť k jej výchove a snažiť sa jej poradiť? Alebo hrozí, že to navždy naštrbí naše vzťahy?“ 

Obrátili sme sa na našich odborníkov na výchovu s otázkou, či môžu kamaráti rodičom hovoriť do výchovy detí. 

 

 

Daniela Čechová, poradenská psychologička a psychoterapeutka, Katedra psychológie Filozofickej fakulty Univerzity KomenskéhoSlovenská asociácia individuálnej psychológie

Kamaráti môžu hovoriť rodičom do výchovy detí, ale zvyčajne to dobre nedopadne:

  1. Rodičia sú na svoje deti citliví a skôr sa dajú do defenzívy, ako by skutočne „počuli“, čo im chcú kamaráti povedať. Upozornenie na správanie ich dieťaťa im totiž naznačuje, že ako rodičia zlyhávajú, a to si nechcú pripustiť.

  2. Ľudská podstata je už taká, že radu použijeme skôr vtedy, ak si ju vypýtame: „Myslíš si, že by sa mal na môjho syna niekto pozrieť? Keď tak jačí, ide ma rozhodiť a neviem si rady!“ Tu je vhodné povedať svoj názor, lebo sa naň pýtajú.

  3. Napokon my psychoterapeuti vieme, že dávanie rád, i vtedy, keď nás o to klienti sami žiadajú, nefunguje. Preto sprevádzame klientov terapeutickým procesom tak, aby sami „uvideli“, čo treba zmeniť, aby sa veci pre nich zlepšili. A potom ich za neustálej podpory dôverného terapeutického vzťahu povzbudzujeme, aby nabrali odvahu skúšať nové postupy.

Ak chcú kamaráti úprimne pomôcť, mohlo by im hádam fungovať zdieľanie podobných ťažkostí, odporúčanie dobrej literatúry, upokojenie druhého rodiča a dodanie nádeje.

Albín Škoviera, špeciálny pedagóg, Katolícka univerzita v Ružomberku a Univerzita Pardubice

Priznávam, necítim sa byť expert na dievčenské a ženské kamarátstva a už vôbec na hranice toho, čo všetko ich môže zvnútra ohroziť. Tie mužské, tie sa mi zdajú oveľa čitateľnejšie. Nechcem sa však odpovedi vyhnúť.

V prvom rade, ak ide o situáciu, kde sa dieťa v našej prítomnosti správa neprimerane a rušivo, môžeme pokojne dieťa osloviť, aby nás nerušilo, že nám to prekáža. To je naša výzva dieťaťu, ktorá je ale adresovaná aj jeho mame. Je to aj podnet, návnada na udici, po ktorej môže nasledovať s jeho mamou rozhovor o výchovných problémoch. Ak sa nám to podarí, nasleduje ťažšia časť... nemoralizovať a v tóne hlasu neposkytnúť priestor pohoršujúcemu údivu. Skúsme úplne vynechať pri svojich nevyžiadaných radách slovné spojenia „musíš“, „mala by si“ ap. Skôr sa pýtajme: „Čo všetko si už pri ňom (pri nej) vo výchove skúsila?“ „A skúsila si už aj toto? U nás to fungovalo.“ Alebo: „Prečo sa vám nedarí doma dodržiavať režim?“ „Vy v nedeľu spoločne neobedujte?“ Každá z otázok vytvára priestor na to, aby sme neradili, ale aby sme sa podelili o svoju vlastnú skúsenosť.

Pokiaľ ide o naše radenie našim kamarátom-rodičom, som presvedčený o tom, že na našej strane by mala byť trpezlivosť. Mali by sme počkať, kým nás oslovia. Oni nás takto vlastne ocenia – uznajú, že im môžeme pomôcť. A naše vyžiadané rady ľahšie prijmú.

Katarína Winterová, doktorka pedagogiky, mediátorka, vedie internetové poradenstvo pre rodičov.

Každý rodič svoje dieťa miluje, každá matka chce rozumieť svojmu dieťaťu a vychovávať ho tak, ako považuje za najlepšie a ako dokáže. Nikdy sa nám nebude výchova všetkých ľudí páčiť natoľko, aby sme s ňou súhlasili. Ani naša výchova a náš prístup nebude vždy vnímaný ako správny – bezchybný.

Ak ale vidíme vo výchove našich najbližších niečo, čo nás trápi, zarazí… nastáva pocit alebo skôr otázka „mám jej poradiť?, mám ju usmerniť?“,

Všeobecne platí, že nevyžiadané rady a názory sa prijímajú veľmi ťažko, nekriticky a vzťahovačne (aj vtedy, ak by boli naozaj trefné a vyjadrené s láskou).

Treba sa zamyslieť, či my sami chceme a je nám príjemné, ak niekto príde s dobrou radou. Ako začneme vnímať seba samých ako rodičov? Ako sa cítime? Máme pocit, že o nás – o našej rodičovskej kompetencii niekto pochybuje? Máme čo robiť, ak riešime nepríjemnú výchovnú situáciu, snažíme sa ju zvládnuť a vtedy si vypočujeme, „čo by sme mali robiť“ a „čo u nich fungovalo“. Máme z toho pocit nepochopenia a snažíme sa takéto rady ani nevnímať?

Preto ak ste sa rozhodli, že chcete podať pomocnú ruku, porozprávať sa a snažiť sa pochopiť rodiča, zvoľte pokojný čas a láskavé slová.
Voľte slová, ktoré vytvoria chápajúce prostredie a nepomenujte „ich problém ako problém“. Ale ako niečo, čo ste si všimli, pýtajte sa na ich emócie, na to, ako sa cítia, a opýtajte sa, či vôbec chcú počuť váš názor na dané výchovné situácie a prístup. Človek totiž často nechce počuť „zaručené rady a usmernenia“, ale hľadá vypočutie a prijatie. Vtedy slová chápania a podpory dokážu otvoriť srdce a myseľ aj na triezvy pohľad na svoje vlastné rodičovstvo.   

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0